novinky z radnice

Výber z pripravovaného druhého zväzku Dejín Trnavy – 1. časť

Územno-plánovacia dokumentácia stanovuje podmienky územného rozvoja a tvorby stavebnej štruktúry a prispieva ku koncepčnému riadeniu celého komplexu rozhodovacích, prípravných a realizačných stavebných aktivít na území mesta.

Do roku 1949 sa výstavba mesta Trnavy riadila podľa územného plánu mesta (vo vtedajšej terminológii generálnym regulačným plánom mesta) od autora Ing. Iva Beneša z Brna, ktorý schválil Mestský zastupiteľský zbor v Trnave 12. júla 1921. V jeho riešení bola stanovená základná idea územného rozvoja mesta. Autor riešil mesto pre 70 000 obyvateľov a územie mesta rozdelil na štyri štvrte: I. štvrť – Vnútorné mesto v hradbách s 15 000 obyvateľmi (dnešné Staré mesto alebo Centrálna mestská zóna), II. štvrť ako Nové bytové mesto – západ v časti od hradieb po železničnú trať do Kútov s 15 000 obyvateľmi, III. štvrť – Nové bytové mesto – východ v časti od hradieb smerom na východ s 25 000 obyvateľmi (dnes Hlboká a Kopánka), IV. štvrť – Pracovné mesto s dielňami a továrňami na juh od železnice do Bratislavy s cca 10 000 obyvateľmi (dnes Tulipán).
Návrh riešil tiež železničný uzol približne v dnešnej polohe s rozdelením na osobné a nákladné nádražie s jeho prepojením na autobusovú stanicu, na sústavu železničných vlečiek do továrenských častí, a čo je z dnešného pohľadu utópiou, navrhol i riečny lodný prístav v južnej časti mesta. Veľkorysý je i jeho návrh mestskej dopravy. Základnou kostrou je okružná cesta okolo mestských hradieb. Hlavné ulice navrhuje v šírke min. 20 metrov s možnosťou umiestnenia elektrickej pouličnej dráhy.
Autor sa zaoberal i hygienou mesta. Pozornosť venoval rozvoju záhradiek pri rodinných domoch, záhradkárskym osadám pre občanov, žijúcich v obytných domoch, rozvoju parkov a športových plôch. Riešil tiež trasy hlavných kanalizačných zberačov, zaoberal sa zriadením skupinového vodovodu s horskou vodou a s umiestnením vodojemu.
Osobitnú pozornosť venoval ochrane historického jadra. V tejto súvislosti citujem z technickej správy: „Staré mesto zostalo takmer neporušené, hradby sú zachované v takom rozsahu v akom ich inde ťažko nájdeme. Úcta k pamiatkam po predkoch a zmysel pre tradíciu mesta žiada, aby jestvujúce hradby boli bezpodmienečne zachované a neboli rušené prielomami. Duch celkového plánu mesta naopak vyžaduje, aby okružie alejí okolo hradieb bolo súvisle prevedené, a tým spojitosť hradieb a uzavretosť starého jednotného mesta bola akcentovaná. Prielom k novému mestu môže sa stať len bránou v hradbách. Na uplatnenie početných veží v meste pamätané je obmedzením výšok vo vnútornom meste...“ a ďalej citujem: „Návrh sa snaží nájsť pevnú základňu pre hospodársky blahobyt, sociálnu spravodlivosť, kultúrnu vyspelosť tomuto mestu na požehnanej rovine pod Karpatmi.“
Generálny regulačný plán mesta z roku 1921 nebol nikdy do všetkých detailov a pripomienok ukončený. Prešiel mnohými zmenami a doplnkami. Je však potrebné konštatovať, že prežil svoje plánovacie obdobie 20 až 25 rokov, a že všetky ďalšie územné plány mesta rešpektovali jeho zásady. Spolupráca mesta Trnavy s Ing. I. Benešom sa v projektových prácach ukončila zánikom I. Československej republiky v roku 1940. Jeho upravený plán mesta Trnavy bol vyložený na verejné nahliadnutie od 2. do 30. januára 1939, ale doklad o jeho oficiálnom schválení nie je známy. Jeho dokončenie bolo dohodnuté s Ing. arch. Jánom Štefancom z Bratislavy (ukončený v roku 1944) a Ing. arch. Pavlom Andríkom z Bratislavy (ukončený v roku 1949). Taktiež chýbajú doklady o ich schválení. Je možné s istotou vysloviť názor, že predmetný územný plán predchádzali iné územnoplánovacie dokumenty. To je však už otázka ďalšieho skúmania.

Územný plán mesta v rokoch 1949 až 1974

Nový smerný územný plán mesta Trnavy vypracoval Krajský projektový ústav Bratislava – hlavný projektant Ing. arch. Tengler začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Ukončený bol v roku 1956 a schválený Radou Západoslovenského krajského národného výboru uznesením č. 236 v roku 1957. Veľký rozvoj priemyslu mesta a regiónu Trnavy koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia – dostavba Trnavských automobilových závodov a Železničných opravovní a strojární, výstavba nových závodov Skloplast, Šmeral a Drevina ako i rozsiahla výstavba atómových elektrární v blízkych Jaslovských Bohuniciach – si vyžiadal prehodnotiť jestvujúcu územno-plánovaciu dokumentáciu mesta a spracovanie nového územného plánu mesta. Prípravné práce sa vykonali v rokoch 1968 – 1971. Obstarávateľom územného plánu bol Západoslovenský krajský národný výbor za účinnej spolupráce Útvaru hlavného architekta mesta (začatie jeho činnosti 1. septembra 1968). Spracovateľom bol Stavoprojekt Bratislava pod vedením hlavného architekta projektu Ing. arch. M. Tenglera. V rokoch 1971 – 1974 prebiehalo prerokúvanie územného plánu s občanmi, orgánmi a organizáciami a v záverečnej fáze so všetkými rezortnými ministerstvami a ústredne riadiacimi orgánmi. Schválenie si vyhradila vláda Slovenskej socialistickej republiky ako sídla osobitného významu. Územný plán mesta Trnavy bol schválený vládou 21. mája 1974 uznesením č.152. Za východiskový bol stanovený rok 1970 s výhľadom do roku 2000.

Plošný rozvoj územia: Mesto Trnava v dobe spracovania územného plánu plnilo funkciu hlavného hospodárskeho centra tzv. Trnavskej urbanizačnej oblasti, ktorá zahrňovala aglomerácie miest Trnava, Hlohovec, Sereď, Galanta a Šaľa, a patrila medzi najsilnejšie urbanizované mestá na Slovensku. V roku 1970 bola tiež okresným mestom, na slovenské pomery s veľkým počtom 206 tisíc obyvateľov. Sídelnú aglomeráciu Trnavy tvorili okrem vlastného mesta i obce Modranka, Hrnčiarovce, Biely Kostol a Zeleneč, z ktorých prvé tri boli administratívne pričlenené k mestu (v súčasnosti je to len bývalá obec Modranka). Plocha zastavaného územia mesta vrátane Modranky, Hrnčiaroviec a Bieleho Kostola v roku 1970 bola 1 186 ha. Do roku 2000 sa malo zastavané územie rozšíriť na 1 704 ha. Pre lepšiu orientáciu a organizáciu územia bolo mesto rozdelené v územnom pláne na osem štvrtí. Štvrť pod názvom Staré mesto zahŕňa územie historického jadra až po vnútorný dopravný okruh, vedúci po uliciach Hospodárska – Kollárova – Hlboká a Rybníková. K tejto štvrti bolo začlenené i trojuholníkové územie medzi Kollárovou ulicou a železničnou traťou Bratislava Žilina. Ostatné štvrte sú po obvode Starého mesta – severne štvrť Kopánka, východne štvrť Hlboká, južne štvrť Tulipán a západne od centra štvrť Nové mesto (v starších dokumentoch tiež názov Šafarikovo). Názvy územiam štvrtí Modranka, Hrnčiarovce a Biely Kostol, totožné s územím samostatných obcí, boli ponechané.

Vývoj obyvateľov mesta: Podľa sčítania ľudu k 1. decembru 1970 mala Trnava 38 393 trvale bývajúcich obyvateľov, nerátajúc do toho obyvateľov samostatných obcí Modranka, Hrnčiarovce a Biely Kostol. Počtom obyvateľov bola vtedy siedmym mestom na Slovensku (väčšie boli Bratislava, Košice, Žilina, Nitra, Prešov a Banská Bystrica). Pre ďalší rozvoj mesta Trnavy stanovil územný plán smernú veľkosť mesta na 58 000 trvalo bývajúcich obyvateľov v roku 1985 a 72 000 obyvateľov v roku 2 000. Prudký hospodársky rozvoj mesta v sedemdesiatych rokoch minulého storočia urýchlil vývoj počtu obyvateľov a jeho počet spresnila v roku 1982 Slovenská plánovacia komisia (tzv. variant 1982) na 68 800 obyvateľov v roku 1985 a 85 000 obyv. v roku 2 000.

Urbanistické riešenie koncepcie mesta: Riešenie územného plánu vychádzalo z geomorfologických podmienok územia a historicky založeného mesta. Za centrálnu mestskú zónu boli určené priestory historického jadra a k nemu priľahlých plôch. V súvislosti s tým bolo stanovené, aby nová výstavba, prestavba a rekonštrukcie v tejto časti mesta sa uskutočňovali v najvyššej architektonickej kvalite s rešpektovaním historickej zástavby a siluety mesta so zachovaním kultúrno-historického prostredia.

Obytné zóny mesta: Na bytovú výstavbu bolo rezervované územie pre 18 940 bytov, so zámerom dosiahnuť v meste koncom roka 2000 celkom 24 000 bytov. Ich umiestnenie bolo vo všetkých štvrtiach mesta. V centrálnej mestskej zóne len ako doplnková funkcia celomestskej a nadmestskej vybavenosti. Vo štvrtiach Kopánka, Hlboká, Tulipán, Nové mesto a čiastočne i Modranke s hlavnou formou viacpodlažnej výstavby. V ostatných štvrtiach Hrnčiarovce a Biely Kostol bola navrhnutá zástavba rodinnými domami. Vo všetkých štvrtiach bolo rezervované územie pre občiansku vybavenosť.

Výrobné zóny mesta: Koncentrácia priemyslu bola smerovaná do vymedzených plôch. V severozápadnej časti mesta v priestore Trstínskej cesty pre priemysel, ktorý nemá škodlivý vplyv na životné prostredie obytných zón. Do juhovýchodnej časti v priestore železničných tratí do Žiliny a Galanty až po výpadovú cestu do Bratislavy pre priemysel s osobitnými požiadavkami na dopravu, energie a likvidáciu odpadu. S perspektívou veľkého strojárenského priemyslu bolo rezervované územie medzi štvrťami Modranka a Hrnčiarovce. Územný plán počítal i s postupnou likvidáciou, resp. premiestnením hygienicky nevyhovujúcich priemyselných prevádzok v obytných zónach, vo štvrti Hlboká a Kopánka Západoslovenské tehelne, vo štvrti Nové mesto Dopravostroj (BAZ) na ulici F.Urbánka a Mäsopriemysel na Hospodárskej ulici, vo štvrti Kopánka Cukrovar, Konzervárne a Slovenské škrobárne, a bitúnok vo štvrti Tulipán. Poľnohospodárska výroba bola orientovaná mimo intravilán mesta v hospodárskych dvoroch.

Rekreačné zóny mesta: Funkčné zóny na zotavenie, najmä krátkodobú každodennú rekreáciu obyvateľov, územný plán umiestnil predovšetkým do prímestských rekreačných zón mesta. V severnej časti v priestore tzv. Rybníka a Štrkov a v západnej časti v Kamennom mlyne. Ďalšie plochy na zotavenie boli uvažované v rámci športových a školských areálov a v centrách obytných zón. Pre veľkoplošnú zeleň bol vyhradený prstenec okolo hradieb historického jadra s lúčovitým rozrastaním k vonkajšiemu obvodu mesta.

Riešenie technickej infraštruktúry: Územný plán sa podrobne zaoberal riešením železničného uzla a s umiestnením novej železničnej stanice a jej väzby na autobusovú stanicu, trasami a kapacitou cestnej dopravy. Riešil potrebu pitnej vody a vodné zdroje, odkanalizovanie územia a čistenie odpadových vôd. Ďalej riešil zdroje tepla a trasy tepelných rozvodov pre centrálne zásobovanie mesta teplom, elektrifikačnú sústavu, zásobovanie plynom, telefonizáciu a vodný tok Trnávku. Tieto časti územného plánu sú natoľko rozsiahle a špecifické pre bežného čitateľa, že by si vyžiadali spracovanie osobitného materiálu.

Schválený smerný územný plán mesta z roku 1974 bol dobrým podkladom pre ďalší rozvoj mesta na 20 až 25 rokov, a na základe jeho koncepcie sa tvorila ďalšia podrobnejšia územno-plánovacia dokumentácia. Skutočná realizácia a naplnenie zámerov smerného územného plánu v roku 2000 sa v podstate naplnili. Plocha zastavaného územia v roku 2000 bola 1 723 ha, počet trvale bývajúcich obyvateľov 69 802 a celkový počet bytov na území mesta bol 23 480 – všetko bez odčlenených obcí Hrnčiarovce a Biely Kostol. Je potrebné kladne hodnotiť, že jeho autor v zásadnej koncepcii nadväzoval na predchádzajúci územný plán z roku 1921 od autora Ing. I. Beneša a jeho doplnkov a zmien. Tým vytvoril kontinuitu územného rozvoja mesta dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia.
Silvester KOREC
Popis stavebného vývoja a územného rozvoja jednotlivých štvrtí bude témou nášho seriálu v nasledujúcom vydaní Noviniek z radnice.

Poznámky
1. Šimončič, J. a kol.: TRNAVA 1988, Územný plán mesta Trnava v r. 1919 – 1944, str. 270 – 296
2. Archív mesta Trnava
3. Korec, S.: Dejiny Trnavy 1989, Mesto Trnava a jeho územný plán, str. 286 – 296

 

Zatiaľ nehodnotené