novinky z radnice

Ak sa povie poštová známka, filatelia a Trnava, asi si hneď k týmto slovám doplníte aj meno Ján Mička. Tento dlhoročný pedagóg (nar. 28. februára 1943 v Trnave) sa zbieraniu známok venuje od detstva a táto záľuba ho neopúšťa ani v roku jeho okrúhleho životného jubilea. Naopak, akoby cítil, že za posledné roky má filatelia mnoho konkurentov – najmä počítače a internetovú komunikáciu či mobily. Možno aj to ho prirodzene podnecuje, aby sa na tomto poli viac aktivizoval. A darí sa mu to.

Popularizuje Trnavu cez rôzne filatelistické iniciatívy – poštové známky či prezentácie poštových pečiatok. Za všetky tieto aktivity dostal niekoľko ocenení. S kolegom, zberateľom Júliusom Molnárom okrem tradičnej filatelie zbierajú aj analogické pohľadnice, na ktorých je súlad obrazu pohľadnice, poštovej pečiatky a známky. Obaja patria k zakladateľom a propagátorom tohto zberateľského odboru na Slovensku.
Ján Mička absolvoval Pedagogickú fakultu v Trnave a pracoval ako učiteľ na Základnej škole na Halenárskej ulici v Trnave. Neskôr sa stal školským inšpektorom a zostal ním až do odchodu do dôchodku v roku 2008. Pôsobil na odbore školstva Okresného národného výboru v Trnave, pracoval tiež ako vedúci oddelenia správy a riadenia škôl na Školskej správe a nakoniec v Štátnej školskej inšpekcii ako vedúci oddelenia Školského inšpekčného centra Trnava.

* Vyrastali ste v starej Trnave. Ako vtedy vyzerala lokalita a okolie vášho rodiska?
- Moje detstvo sa spája s Hornými baštami a Michalskou ulicou. Presne v rohu týchto ulíc bol môj rodný dom. Tam sme sa celé dni hrali, na neďalekom rybníku sme hrávali futbal. Obľúbený bol vtedy aj pozemný hokej. V strede Jeruzalemskej ulice bola šikmá trávnatá plocha, na ktorej sme sa hrali rôzne spoločenské a športové hry. Môj rodný dom už neexistuje. Michalská ulica je celá vynovená vďaka zrekonštruovaným mestským hradbám, staré domy sú zbúrané, žiaden z nich sa nezachoval. A je to škoda, pretože ulica vyzerala ako Zlatá ulička v Prahe. Bola veľmi úzka a keď išiel po tejto ulici konský povoz s odpadkami alebo uhlím, vyčnievajúce osi kolies sa šúchali o múr a z druhej strany o domy. Preto boli tieto domy „poznačené“ rovnobežnými čiarami. Dostali sme sa aj za múry opevnenia, na druhú stranu hradieb. Tam, kde je dnes Hlboká cesta, vtedy boli oplotené záhrady. Tam bol náš druhý život, lozili sme po stromoch, chodili sme na maliny.
* Aj vaši rodičia boli učitelia?
- Až ja so sestrou som išiel na učiteľstvo. Staršia sestra bola učiteľka v materskej škole. Po maturite som išiel študovať elektrotechniku, odtiaľ som však odišiel a prihlásil som sa na fakultu na učiteľský smer matematika a fyzika. Zaujímalo ma to, pretože to tiež súviselo s elektrinou. Ako učiteľ som sa viac orientoval na fyziku. Nebolo jedinej hodiny, kedy by sme so žiakmi nerobil experimenty – laboratórne práce, individuálne pokusy. Jednoducho, aby si deti vedeli cez prax spojiť fyziku s každodenným životom. Okrem toho ma zaujímala výpočtová stránka fyziky, riešenie fyzikálnych úloh, preto som pripravoval žiakov na fyzikálnu olympiádu. Učil som na Halenárskej ulici a viacero žiakov pod mojím vedením vyhralo aj okresné či krajské kolá fyzikálnej olympiády.
* Dlho ste však ako učiteľ nepôsobili, pretože ste sa po desiatich rokoch praxe stali školským inšpektorom.
- Mali sme v škole komplexnú inšpekciu. Po jednej takejto hodine sa ma inšpektor spýtal, či by som nechcel pracovať na inšpekcii. Chcel som to vyskúšať, a tak som prešiel na odbor školstva a začal som robiť inšpektora. Bola to celkom iná práca, priniesla však aj viac administratívy. Kontakt s deťmi som si vynahradzoval rôznymi krúžkami a voľnočasovými aktivitami žiakov. Možno aj preto, že som mal v referáte i centrá voľného času. V práci s mládežou som doposiaľ neprestal. Na Základnej škole na Námestí Slovenského učeného tovarišstva som viedol astronomický krúžok, pracoval som ako predseda okresného výboru fyzikálnej olympiády. Nakoniec som skončil pri filatelii. Viac ako dvadsať rokov som bol predsedom komisie mládeže vo Zväze slovenských filatelistov. Tak ako som v minulosti organizoval fyzikálnu olympiádu, dnes je to s mladými filatelistami zase filatelistická olympiáda.
* Tieto aktivity v škole však neboli vaše začiatky s filateliou. To už ste boli skúsený filatelista a organizátor mnohých filatelistických akcií v Trnave. Ako boli zberatelia známok pred desaťročiami v našom meste organizovaní?
- Známky som začal zbierať ešte ako druhák na základnej škole. Bolo to preto, že môj starší brat Milan študoval architektúru v Bratislave a poslal mi vtedy domov niekoľko bulharských známok. Hovoril mi, že sú vzácne, aby som si ich strážil. Mám ich dodnes, ale o ich vzácnosti sa nedá hovoriť. Postupne som získaval ďalšie známky a ukladal som si ich do kníh. Keď som mal dve – tri, vysušil som ich a vložil do nejakej knihy. A keď som sa stal organizovaným filatelistom, musel som všetky knihy v knižnici poprehŕňať, vybrať známky a zaradiť ich do zásobníkov podľa námetov, štátov alebo iných kritérií. Všeobecne sa kluby filatelistov zakladali tam, kde bolo minimálne desať zberateľov známok. Dnes je to trochu menej, lebo záujem je menší. Klub má svojho novinkára, ktorý odoberané známky rozširuje medzi členov klubu. Filatelisti pracujú v rôznych komisiách, napríklad námetovej, analogických pohľadníc, poštovej histórie a podobne. V Trnave bol kedysi veľký klub filatelistov, jeden z najväčších na Slovensku. Bolo nás okolo tristo členov. Patril som k tej skupine zberateľov, ktorí neboli spokojní len s bežnými aktivitami klubu okolo zbierania a ukladania známok. Chceli sme využiť to, že naša Trnava má veľa významných osobností a bola miestom dôležitých historických udalostí. Chceli sme tieto významne fakty dostať na poštové známky, poštové pečiatky alebo celiny. A tak sme neskôr založili filatelistický klub Tirnavia, kde sme všetky tieto aktivity mohli postupne realizovať. V Trnave sme však vždy mali problém s priestormi. Miesta našich stretnutí sa menili, kedysi dávno to bolo „U kominára“ na Radlinskej, neskôr v Orolskej záhrade, v budove bývalých Pozemných stavieb, v zasadacej miestnosti parných kúpeľov a dnes sa náš klub stretáva v zborovej sieni Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi a. v. Druhý klub filatelistov v Trnave sa stretáva v Domove dôchodcov na Clementisovej ulici. Naše kontakty sú však aktívne aj naďalej, vymieňame si skúsenosti a spájame sily pri organizovaní rôznych podujatí.
* Vaše meno je aj pre spomínané aktivity spojené s tirnavikami, teda filateliou tematicky spojenou s mestom Trnavou. Dlhé roky publikujete v rôznych periodikách články na túto tému a nemôžete chýbať ani na jednej akcii spojenej práve s tirnavikami.
- Keď sme sa rozhodli, že založíme klub Tirnavia, práve bolo výročie básnika, zakladateľa katolíckej moderny Rudolfa Dilonga. Vtedy sme dali návrh na zhotovenie poštovej pečiatky, to bol náš prvý počin. Odvtedy sledujeme kultúrnohistorický kalendár, aby sme vedeli, čo sa chystá, a mohli navrhnúť ministerstvu alebo slovenskej pošte vydať poštovú známku alebo pripraviť príležitostnú poštovú pečiatku. Môžeme sa pri tejto príležitosti pochváliť, že keď sa stala Trnava krajským mestom, táto pečiatka s mestskou vežou v ankete o najkrajšiu poštovú pečiatku v tom roku zvíťazila. Napísal som napríklad ministrovi dopravy a pôšt list o 150. výročí konskej železnice Bratislava – Trnava s návrhom na vydanie známky a známka vtedy skutočne vyšla. Podobne sa podarilo vydať známky, ktoré zobrazujú Jána Sambucusa, Antona Bernoláka alebo Koniarkovo dielo Hlava Jána Krstiteľa. Samozrejme, nie všetky tirnaviká na známkach boli vydané na naše podnety, ale bolo ich dosť a k nim sme pripravili ich inaugurácie. Spomeniem známky Juraja Haulíka, kardinála Rudnaya alebo Karola Kuzmányho. A nesmiem zabudnúť ani na výplatnú päťkorunovú známku Trnavy. Okrem poštových známok propagujeme spoločenské udalosti, ktoré súvisia s Trnavou. Najčastejšie je to prostredníctvom spomínaných príležitostných poštových pečiatok. Pravidelne sme jednu venovali Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Prezentovali sme ju v rámci pietnych spomienok, ktoré sa každý rok uskutočňujú pri soche M. R. Štefánika na Námestí SNP. Mali sme šťastie, že sme mohli spolupracovať s dnes už nežijúcim výtvarníkom Milanom Šnircom. Jemu stačilo vnuknúť myšlienku a hneď pripravil viacero výtvarných návrhov.
* Už ste spomínali, že v dnešnej dobe už nie sú známky v takej pozornosti a filatelistov je pomenej. Zaiste aj preto sa venujete deťom v trnavskej knižnici na občasných stretnutiach so známkami a známkovou tvorbou. Myslíte si, že zbieranie známok speje k postupnému útlmu?
- Využívame stretnutia s ilustrátormi detských kníh, ktorí sú zároveň aj tvorcami známok. Knižnica J. Fándlyho predstavila medzi deťmi viacero takýchto výtvarníkov, napríklad, zaujímavé boli stretnutia s akademickými maliarmi Miroslavom Cipárom, Dušanom Nágelom a Martinom Kellenbergerom. Kedysi boli známky a listy jediným spojením so svetom, zdrojom informácií o cudzích krajinách, čo dnes poľahky nahradí internet. Význam poštových známok však isto nezanikne, ostanú prinajmenšom zberateľskou záľubou. Aby sa tak nestalo, musíme si budúcich filatelistov vychovávať. Neraz vysvetľujem deťom, že obyčajný list alebo pohľadnica napísané vlastnou rukou sú v porovnaní s e-mailom či esemeskou oveľa osobnejšie, je v tom citová väzba, ktorú chladný mobil alebo počítač nikdy nenahradia. Vysvetľujeme im aj propagačnú a osvetovú funkciu známok, čo znamenajú filatelistické zbierky, exponáty na výstavy a podobne. Filatelista zbiera známky „čisté“ alebo použité, ktoré by inak skončili v koši. Pripomínam deťom, že filatelista je priateľ poštových známok, ktorý im predlžuje život, keď skončili svoju poštovú funkciu.
* Nehovorili sme ešte o vašej filatelistickej zbierke. Každý milovník známok zbiera istú oblasť a tie známky, ktoré nezbiera, používa na výmenu.
- Filatelista dáva známky do zásobníkov a robí si z toho zbierku podľa toho, k čomu má vzťah. Keďže som mal profesijný záujem o matematiku a fyziku, začal som zbierať matematikov, fyzikov a astronómov na známkach. Ale z toho som nezostavil taký exponát, ktorý by som poslal na výstavu. Cieľavedomejšie som sa venoval zásielkam zvláštnej prepravy poštou a známkam venujúcim sa slepeckej tematike, teda pošte, ktorú využívajú nevidomí. Táto pošta je oslobodená od poštovného. Najčastejšie námety týchto známok sú ľudia s vodiacim psíkom, bielou paličkou, téma očných chorôb, ochrany očí okuliarmi, a podobne. To všetko som zoradil a urobil som exponát, ktorý som nazval Čo oči nevidia.
* Nespomínali sme ešte vaše úspechy. Ste laureátom Ceny Zväzu slovenských filatelistov za rok 2010 a dostali ste aj olympijský certifikát podpísaný prezidentom Medzinárodného olympijského výboru Juanom Antoniom Samaranchom.
- Certifikát bol za spoluprácu s organizačným výborom Kalokagatie – medzinárodnej olympiády detí a mládeže. Vždy pri konaní Kalokagatie sme pripravili príležitostnú poštovú pečiatku a zásielky, ktoré boli prepravené účastníkmi olympiády. Napríklad, zásielky prepravované parašutistami. Slovenským unikátom bola príprava a vydanie prvého slovenského pigeongramu, teda holubej pošty. Pri slávnostnom otvorení Kalokagatie 1996 vyletelo dvesto holubov, ktoré mali na nožičkách zvláštne lístky – celiny holubej pošty so symbolickým pozdravom účastníkov Kalokagatie športovcom olympiády v americkej Atlante. Jeden z týchto lístkov bol doručený aj pánovi Samaranchovi. Alebo počas II. Národných leteckých dní sme spolu s krajskou samosprávou pripravili let helikoptérou Piešťany – Smolenice na počesť vynálezcu padáka Štefana Baniča. Inak, na budúci rok to bude sto rokov odvtedy, ako mu patentový úrad USA udelil patentovú listinu na jeho vynález. Úspech sa niekedy dostaví aj sám, len treba využiť tie možnosti, ktoré sa ponúkajú. Platí to aj v oblasti filatelie. Napríklad, pripravovali sme deti na jednu zo súťaží Slovenskej pošty, ktorá vyhlasuje výtvarné súťaže detí o návrh na detskú známku. Počas kongresu mladých filatelistov v Bratislave vyhlásila Slovenská pošta súťaž na detský výtvarný návrh známky s námetom Vianoc. Naša mladá filatelistka Anička Krajčírovičová sa zúčastnila súťaže s návrhom poštovej známky, ktorú pošta neskôr realizovala ako Vianočnú príležitostnú poštovú pečiatku.
Text a foto: Martin JURČO

 

Zatiaľ nehodnotené