novinky z radnice

V januári dominovala v mediálnom svete téma „prezident“. V Čechách prebiehala jeho prvá priama voľba. U nás sa pretriasala vo virtuálnom priestore účasť na poľovačke, vymenovanie či nevymenovanie , výroky – nevýroky hlavy štátu. Vedenie tém i diskusií potvrdzovalo, že s autoritou predstaviteľov štátu je to ako s piesňou, ktorá zmizla z repertoáru i z mysle ľudí. Napriek tomu, že v usporiadanom spoločenstve je prirodzená autorita nutnosťou.
Spomedzi nás sa vytratila. Nepomôže nostalgia ani hľadanie pevnej ruky. O to smutnejšie je odvolávať sa na funkciu či post. Ide totiž o opačný, dlhší proces. Nedá sa preskočiť, predbehnúť, vynútiť ani kúpiť.
Autorita vyvstáva v spoločenstve ľudí. Je výsledkom dlhodobého žitia v súlade myslenia a činov, ktoré nesledujú vlastný prospech, ale chcú dobro pre čo najširší okruh ľudí. Aj preto sa v minulosti zdroje autorít odkrývali najprv v rodinách pri starostlivosti o deti, na školách medzi učiteľmi a v obciach v službe iným. V konkrétnom spoločenstve ľudí, v súlade slov a činov sa potvrdzovala či upadala váha tých, ktorí niesli zodpovednosť za ostatných. Prirodzene tak vyrastali osobnosti, ktoré formovali generácie. Dnes vzory podsúvajú médiá. Čím viac prežívame spoločenstvá iba virtuálne, čím viac ide o plat, post či postavenie, tým menej možno overovať a potvrdzovať autoritu osobností. O ich skutkoch a slovách sa dozvedáme sprostredkovane. Na internete, v televízii a v tlači. Strácame nielen schopnosť preveriť, ale aj autentickosť spolužitia a kontinuitu spoločenstva. Nie je to však len chybou médií. Súčasťou bytia sme všetci. Pasívne či aktívne. Pred či za kamerou. Pred televízorom či na obrazovke. Politici, novinári i diváci akoby uverili, že médiá prinesú pravý obraz sveta, hviezdu alebo klamára. V tomto scenári je každý štatista i účinkujúci. Divák sa odvoláva na videné, novinár na kontrolu politikov a politik na službu občanom. Každý v tejto hre hrá. Divák sa tvári, že premýšľa o videnom, novinár, že prináša objektívne to, čo chce divák vidieť a politik odkrýva iba to, čo má byť podľa neho videné. Všetci vieme svoje. O videnom, menej o skrytom a najmenej o autoritách.
Poznanie oslobodzuje. K normálnemu životu. K vytváraniu fyzických vzťahov v rodinách, medzi priateľmi, v mestách a obciach. Ku kontinuite skutkov a slov. K vytváraniu zázemia pre život v dôvere, priestoru pre tvorbu a odkrývanie prirodzených autorít. Nie na obrazovke, nie z moci funkcie a peňazí, ale z poctivého života.
Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (4 hlasovali)