novinky z radnice

Pri jednom z podujatí som požiadal známu o drobnú pomoc. Trochu žartom, trochu vážne mi odpovedala: „Matka Tereza už umrela“. Zanevreli sme na nezištnú pomoc? Myslím si, že nie. No je pravda, že sa sťahujeme do seba. Strácame dôveru aj vo veci verejné. Nemusí ísť iba o negatívne smerovanie, pokiaľ nebude úplnou rezignáciou. Človek potrebuje byť najprv sám sebou. Potvrdený prostredím istoty, priateľov a rodiny. V takomto prostredí si upevňuje svoju identitu. S ňou môže potom vstúpiť na verejnosť. Pri politickom uvažovaní sa preto striktne rozdeľovalo medzi vecou verejnou a súkromnou. Strata tohto rozlišovania dnes zapríčiňuje nielen nedôveru vo veci verejné, ale i nedorozumenia v mediálnom prostredí. Žijeme v prostredí, ktoré nerozlišuje. Nielen verejné od súkromného, ale ani povrchné od podstatného.

Človek vždy žil v napätí. Medzi túžbou po pokoji a harmónii na jednej strane a vlastnou nedokonalosťou na druhej strane. Pre zdravú existenciu v takomto rozpoložení bolo dôležité vnímať rozpor a rozumieť zmyslu vlastného bytia. Inak upadal do extrémov či duševných chorôb. To, že žijeme v chorej dobe, si nepripúšťame. Nazvali sme to znesiteľnejšie – kríza. Horšie je, že extrémy nevnímame ako protipóly rovnováhy. Stávajú sa normálnymi.
Podľahli sme videniu zameranému na extrémne javy. Netrápi nás vstup médií do súkromia. Jeho intimity diváci s obľubou vyhľadávajú, akoby chceli prekryť vlastné chyby. Extrémnosť zlyhaní neospravedlňuje ich voľnú prezentáciu. Neschopnosť rozlišovania a posudzovania povrchu na úkor príčin sa markantne prejavuje vo veciach verejných. Na úrovni štátu ľudia rezignujú na politické dimenzie. Tým reagujú na sklamanie z predstaviteľov moci, ale i na skutočnosť zliatia verejného so súkromným. Médiá prirodzene vystavujú moc kontrole. No ak prevládne nevyvážený obraz, ak je všetka moc prezentovaná ako zlá, prestáva mať zmysel aj jej delegovanie vo voľbách. Pri chýbajúcom zobrazovaní bežného života začíname stále viac myslieť len na okrajoch. Extrémne.
Žijeme v napätí medzi tým, čo sa nás v konkrétnom živote bezprostredne dotýka a tým, čo sa na nás sprostredkovane valí. Zdá sa, že opäť musíme najprv vybudovať pevné prostredie istoty, priateľov a rodiny, aby sme v mediálnom svete neupadli do jednostranných pohľadov či rezignácie, že všetko je iba zlé. Život tečie v priestore medzi extrémami. Tam sa zrodila nezištnosť nielen Matky Terezy, ale i ľudí medzi nami.
Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)