novinky z radnice

Definitívny koniec demokracie

V meste nebola žiadna disciplína, všade panoval chaos. Nikto nevedel, čo ho čaká, nervy povoľovali. Trnava ešte horela, na uliciach ležali mŕtvi ľudia aj zvieratá, horela železničná stanica. Ženy sa poobliekali do starých handier a nevychádzali z pivníc a suterénov. Nebol problém hodiť tam granát, veď tam môžu byť Germáni. Kto mohol zabrániť jednotlivým vojakom alebo skupinám „podružených“ denaturovaným liehom, aby v noci vnikali do bytov? Niektorí boli detinsky dobrí a hneď zasa neviazaní disciplínou, mnohí ani nevedeli, kde sú. Blúdili nočnými ulicami a hľadali ženy. Trnavčania používali aj finty. Keď na bránku v noci búchali hlavňami automatov, muž otvoril okno a hlasno budil neexistujúceho plukovníka. V tomto chaose sa zišli členovia občianskych strán a začali rokovať s komunistami. Trnavské vedenie komunistov aj veliteľ mesta sa usadili v budove Ištókovcov, kde predtým sídlili Deutsche Partei aj gestapo. Imrich Ikrényi sa stal členom dočasnej komisie pre správu mesta Trnavy. Komunisti z pozície sily nesúhlasili s paritným zastúpením a mali aj predsedu. Komandatúra dala členom legitimácie a ochranné vývesky na byty, teda istú imunitu. Je veľmi ťažké vykresliť všetky situácie, keď životy mnohých občanov viseli na vlásku. Začal boj o uchopenie moci. Komunisti boli húževnatí a pevne odhodlaní zvíťaziť. Začali nemilosrdne napádať a odstreľovať funkcionárov demokratickej strany. Boj sa musel rozhodnúť ešte do vypísania riadnych parlamentných volieb, ktoré mali byť o dva roky. Pozemková reforma, zlikvidovanie veľkých a stredných roľníkov, zlikvidovanie parlamentnej demokracie, ktorá by nedovolila násilné zlikvidovanie súkromného podnikania, to boli ciele komunistického boja. Nemali čo stratiť, a pri každej príležitosti organizovali demonštrácie. Stredný občan si myslel, že keď dal v tajných voľbách v roku 1946 hlas parlamentnej demokracii, tým sa pre neho všetko skončilo a len ťažko ho bolo možné dostať na demonštrácie alebo hoci len na schôdze. Politická obloha bola zamračená. Oslavy 1. mája 1945 boli ešte v spoločnej réžii. Na vtedajšom Benešovom námestí (dnes Trojičné) prehovorili zástupcovia okresného a mestského národného výboru, mládeže, roľníkov, robotníkov, inteligencie, účastníkov SNP. Za demokratickú stranu prehovoril Imrich Ikrényi. Imrich Ikrényi bol po voľbách v roku 1946 zvolený za predsedu národného výboru mesta aj hlasmi komunistov, lebo úzkostlivo dbal na to, aby sa zásadné otázky riešili v diskusii. Mnohí urobili lepšie, keď odmietali politické funkcie. Ak bol napadnutý komunista, vedeli ho obhajovať. Napríklad, že vedenie strany ho nasadilo do Hlinkovej gardy, prípadne strany. Príslušník demokratickej strany musel padnúť. Podľa prezidentského dekrétu mali byť viacerým rodinám vyplatené značné sociálne podpory, ale vyplácanie akosi zaspalo. Nový predseda národného výboru, ktorý podpísal šek na dva milióny korún a dal ich sociálnemu referentovi, zožal veľké ovácie. Možno aj preto sa komunisti neopovážili na neho útočiť. Ale útoky na demokratických funkcionárov, od predsedov národných výborov po ministrov pokračovali a boli stále ostrejšie. Tak sa blížil rok 1947, súmrak demokratického Československa. Február 1948 bol definitívny koniec demokracie. A znova tu boli voľby. Ustrašený občan držal v rukách spoločnú kandidátku zostavenú komunistickou stranou a mohol povedať iba áno. Tak mohol byť výsledok takzvaných volieb 99,90 percent. Ustrašení slušní občania čakali, čo sa s nimi bude diať. Niektorí stačili obrátiť kabát, svedomie nemuseli, to nemali. Nikto od predsedu národného výboru nežiadal odovzdanie funkcie, ale muž s automatom mu nedovolil vstúpiť do úradu. Keď odmietol poslať pozdravný telegram víťazovi volieb, stal sa reakcionárom. Keď nariadil vedľa sovietskej zástavy vyvesiť aj zástavy spojencov, stal sa protištátnym živlom. V Dejinách Trnavy (vydalo Vydavateľstvo Obzor, n. p. Bratislava, roku 1988 ako záujmovú publikáciu Mestského národného výboru v Trnave) na strane 207 sa píše: „Predseda Imrich Ikrényi sa pripojil k návrhu na odoslanie telegramov, ale trval na tom, aby boli vypracované v duchu ľudovej demokracie a parlamentarizmu. Po diskusii sa rozhodlo poslať tri telegramy – prezidentovi, predsedovi vlády a predsedovi Zboru povereníkov“.

Fabrika na výrobu trestov smrti

Robotníci vo „svojich“ fabrikách nemali záujem pracovať, veď za nich mali pracovať stroje, ako ich presviedčali komunisti. Krčmy boli plné alkoholikov aj počas pracovnej doby. Roľníci pracovali s celými rodinami aj bez strojov a biedili aj so svojím dobytkom. Keď prišla vlna presviedčania na kolektívne hospodárenie, odmietali ho a z predvolania na národný výbor odchádzali nepokorení. Nasledovala ďalšia fáza, povinné odovzdávanie mlieka, vajec, mäsa, obilia, ich deti nemohli ísť študovať, a vtedy už mnohí podľahli. S majetnými to bolo jednoduchšie. Vyviesť a odsúdiť! Mnohí boli vyvezení do českého pohraničia, kde museli pracovať na štátnom majetku. Ešte horšie dopadli tí, ktorí boli odsúdení do väzenia a na nútené práce do baní. Zlikvidovaní boli aj živnostníci, hoci socialistická ústava zaručovala nedotknuteľnosť malých súkromných hospodárstiev. Ich deti, ktoré chceli študovať, boli rukojemníkmi. Chodiť do kostola bol ďalší čierny bod. Nasledovali politické procesy. Plnili sa väznice i staronové koncentračné tábory. Kto mohol, utiekol za hranice. Skonfiškované domy prechádzali za smiešne ceny do rúk nových kapitalistov. Tak sa čoskoro vo väzniciach stretli odsúdení fašisti s demokratmi, ale aj so zlodejmi a vrahmi. Režim už nepoznal štatút politického väzňa. Dom Imricha Irényiho na Kozáckej ulici 16. septembra 1949 obkľúčili a byt prevrátili naruby príslušníci Zboru národnej bezpečnosti. Zatkli ho bez zatykača, vysvetlenia a rozlúčky s rodinou. Za železnými dverami cely si mohol prečítať: „Ak vyjdeš, znova sa narodíš!“ Cela mala päť krokov sem a päť späť. Na stene visela železná posteľ a na druhej polička s plechovicami. V kúte turecký záchod s vodou na splachovanie aj pitie. Päť krokov k oknu, päť späť, tak možno chodiť celé hodiny. Tri dni rozmýšľal, kde urobil chybu, čo zlé urobil. Ako spomína v zatiaľ neuverejnenom rukopise, nebol žiadnym odbojárom, ani hrdinom, iba vždy sympatizoval so slabšími, napadnutými a utláčanými. Potom ho zavolali na prvý výsluch. Na chodbe uvidel zmučeného priateľa Karola Foltu a zrazu mu bolo všetko jasné. Poznali sa ešte z prvej republiky, za odboj bol odsúdený aj počas Slovenského štátu, a proti Nemcom bojoval v povstaní. Boj za demokraciu mal v krvi a obhajoval ju aj po uchopení moci komunistami. Neskôr zistil, že uväznená je celá Foltova rodina i jeho bratia. Spomenul si na svoju návštevu v Košiciach v lete 1949. Doma bola iba manželka, vraj Karol je mimo republiky a má mu odovzdať list. Po prečítaní pochopil o čo ide a hneď ho spálil. Lenže ako uvedomelý občan mal ho odovzdať Zboru národnej bezpečnosti. Tak sa ocitol vo väzení, kde sa výsluchy písali na chrbáty. Jedlo bolo kúsok čierneho chleba a varená mrkva. Zobrali mu odtlačky prstov. Zločinec ako zločinec, veď bol vo fabrike na výrobu trestov smrti, v lepšom prípade závratné výšky trestov. V cele bol hermeticky uzavretý. Vzácne boli všetky zvuky, zapadanie zámkov, sklápanie okienok, šuchotanie chodbárov. Ráno hlásenie: „Jeden vyšetrovanec!“ Potom podpísal prehlásenie, že berie na vedomie zatknutie pre podozrenie z podvratnej činnosti proti štátu. Pri výsluchu si ho prezerali ako objekt zábavy. Vraj je pekný deň, ako asi hral Spartak Trnava. Keď zaprel predmetný list padla prvá rana a tiekla krv. A potom ďalšia a ďalšia. Spolupráca polície a zaťahovanie nevinných ľudí do činov porušujúcich zákon bola perfektná. Zachytávali listy, fotografovali ich a potom nechali doručiť. Nakoniec sa uspokojili s kompromisom, že list si Imrich Ikrényi prečítal, ale v rozrušení ho ihneď spálil a na celú vec zabudol. V skutočnosti to bola pravda, ktorá mu vyniesla „len“ osemnásť mesiacov. S obhajcom, ktorému manželka dala desaťtisíc korún, mohol prehovoriť len v súdnej sieni. Upokojil ho, že to nevyzerá na viac ako dva roky. Horšie bolo, že bol v skupine, kde hrozili aj rozsudky smrti. Dni procesu utekali pomaly. Dôstojníci, letci, vojaci, plukovník z povstania, živnostníci, všetci nepriatelia štátu. Organizovanie povstania, únosy lietadiel, úteky za hranice. Ťažké to bolo čo i len počúvať. Odtransportovali ho do leopoldovskej pevnosti, kde boli väznení najťažší zločinci. Tí s ľahšími trestami sa viezli bez pút. V predvianočnom čase prechádzali Trnavou, takmer cez Kozácku ulicu, kde žila jeho rodina. Nová i stará pevnosť bola preplnená politickými väzňami. Medzi vrahmi a zlodejmi aj nedospelé deti. Boli tu ministri Slovenského štátu, poslanci, biskupi, kňazi, inžinieri, lekári, generáli, dôstojníci, kulaci, živnostníci, vysokoškoláci aj študenti. Tí posledne menovaní dokázali vyčariť akýsi domov, dokonca aj vianočný stromček. V pevnosti si boli všetci rovní, bolo tu najviac slobody, mohli slobodne debatovať, modliť sa i spievať. Táto zdanlivá pohoda trvala len krátko. Po Vianociach bol zaradený do transportu – smer uránové bane v Jáchymove, kde ho čakal, mierne povedané, očistec, v skutočnosti dočasné peklo. Unavených, uzimených a hladných ich priviezli do zberného tábora Vitmanov, ktorý pred rokmi opustilo gestapo. Vyložili ich pred bránou s pozmeneným nápisom: „So Sovietskym zväzom na večné časy!“ Nahnali ich do akýchsi krytých priestorov, kde boli natesno telo na telo, takže celú noc museli prežiť postojačky, opretí jeden o druhého. Nikto nemohol klesnúť navou, jedno telo držalo druhé a v tom si naozaj boli všetci rovní. A tento tábor bol len akésipredpeklie pre lágre Rovnosť, Svornosť a Bratstvo. Dostal sa na Svornosť. Horšie to nemohlo byť ani v pekle. Po jednej zmene zostal visieť v klietke v chladnom prievane, ľahko oblečený a zahriaty. O niekoľko dní začal kašľať krv. Dostal sa do ošetrovne, kde istú dobu aj pracoval. Neskôr bol určený na spätný transport do Leopoldova. Na druhý deň už pracoval v leopoldovskej pevnosti v košikárni. Prišiel medzi tých, ktorí pevnosť neopustia. Tiso – ministerský predseda Slovenského štátu, Kočiš – minister školstva, dekan, farár, mladí špióni, inak zlatí chlapci. Boli tam všetci Foltovci, aj Karol, ktorému zrušili trest smrti, bol tam Alexander Mach, biskup Vojtaššák, minister Ursíny a ďalší. Podmienky boli zrazu znesiteľnejšie, mohli navštevovať knižnicu, dokonca aj sväté omše. Podľa výkonu mohli dostať aj balíky. Nová republika tam najskôr posielala gestapákov a gardistov, potom prišli katolíci a luteráni, demokrati, komunisti a nakoniec aj členovia ústredného výboru komunistickej strany. Na sklonku leta bola pevnosť akýmsi tichým útočiskom. Večer bolo spoločné modlenie, litánie spolu s biskupmi, prelátmi, ministrami, poslancami. Keď dúfal, že do vypršania trestu zostane v pevnosti, poslali ho do sučianskych tehelní. Nebola to tá apokalyptická cesta na západ, bol to v porovnaní s Jáchymovom takmer výlet. Mnoho tehál nenakrájal. Železný vozík mu zachytil prsty na nohe a bolestivá fraktúra urobila skutočný koniec jeho sučianskej exkurzie. Na ošetrenie bol prevezený do Nitry, odkiaľ sa vrátil s nohou v obrovskej sadre, a tak sa dostal do väzenskej nemocnice. So začínajúcou jarou už počítal dni do prepustenia. Nakoniec nastal ten dlho očakávaný najdlhší deň. Premýšľal, modlil sa a pripravoval na všetky možnosti. Domov alebo pracovný tábor? A zasa naposledy päť krokov sem a päť krokov späť. Ráno 6. marca 1951 sa naposledy otvorili dvere jeho cely. Brána leopoldovskej väznice sa za ním zatvorila a on tam stál, akoby sa znova narodil. Bola to podivná doba. Mala priniesť mier. Ale boj je boj, i keď je to boj za mier v permanentnej revolúcii. A boli to poriadne revolučné roky, ktoré mali vybudovať socialistickú spoločnosť.

Margita KÁNIKOVÁ, foto: archív A. Krejčovej-Ikrényiovej

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)