novinky z radnice

Byl pozdní večer – první máj, / večerní máj – byl lásky čas. / Hrdliččin zval ku lásce hlas, / kde borový zaváněl háj.
Karel Hynek Mácha

Prvý máj – Sviatok práce
Prvý máj je najvhodnejším dňom osláv práce, lebo jej dodáva ráz pravej radosti. Na 1. mája oslavujeme prácu, lebo jedine práca nám umožňuje, aby sme ušľachtilo žili, zaisťuje budúcnosť nám i novým pokoleniam. Oslavujeme predovšetkým prácu statočnú, večne tvoriacu, čo prináša pokoj a žiarivý rozkvet do našich rodín. Prácu, ktorej konečnou výslednicou je mravné a hmotné povznesenie nielen jednotlivca, ale celého pracujúceho celku národa a štátu. Prácu statočne vykonanú, ktorá nesie ako nezbytnú skutočnosť tiež statočnú odmenu. Prácu, čo pracujúceho neubíja, ale šľachtí. Oslavujeme, ale naše oslavy vyzneli by naprázdno a neprenikli by naše srdcia, ak by neboli vytvorené predpoklady pre základné požiadavky práce. Vytrvalosťou v práci a spoločnou usilovnosťou sme vykonali mnoho v minulosti a vykonáme ešte viac v budúcnosti. Na každom mieste vidíme stopy úspešného napredovania. Svojím disciplinovaným začlenením sa do práce sme vytvorili predpoklady k dôstojným oslavám 1. mája.
Kamaráti v práci! Prvý máj nás zaväzuje i naďalej plniť naše povinnosti vzorne a v bratskom spolunažívaní. Idealizmus musí predchnúť naše srdcia.
Je načase povzniesť sa nad malichernosti dňa. Vychádzajme si ochotne v ústrety – úradník robotníkovi a robotník úradníkovi. Vytvorme jednu spoločnú pracujúcu rodinu. To bude tá najkrajšia oslava 1. mája, radostného sviatku nás všetkých, čo pracujeme a kráčame víťazne vpred – v ústrety krajšej a lepšej budúcnosti.

O 1. máji
Vo všetkých podnikoch bola táto oslava slávnostne vykonaná a účasť pracujúcich v našom meste na tejto manifestácii bola uspokojivá. Len jedna vec nás veľmi zarazila, že nás tam nebolo práve „najviac“! Nevieme, ako si to máme vysvetliť a skoro by sme mohli povedať, že povedomie a hrdosť nášho robotníka je na úpadku. Ten robotník sa asi za jeho poctivo vykonanú prácu hanbí a preto za ňu ani nemanifestoval. Zaujímavé bolo pozorovať, s akou detskou naivitou si počínali naši kamaráti ráno pri pečiatkovaní. Na každej tvári bolo vidieť výraz bezvýznamnej tvrdohlavosti. Bohužiaľ, nebolo toto na mieste, nakoľko sa na 1. mája nejedná o manifestovanie jednotlivca, ale pracujúceho celku.
Neplatí to len na našich kamarátov robotníkov, ale v prvom rade na našich kamarátov úradníkov, od ktorých treba túto súdržnosť zvlášť žiadať. Nikomu z nás nemohla škodiť účasť v sprievode, a výhovorka, že sa manifestácie zúčastnil mimo sprievodu, nie je na mieste.
Nachádzajú sa medzi nami – na naše najväčšie potešenie – ešte aj ľudia, ktorí význam tejto oslavy správne pochopili a svojou účasťou na nej vystavili si najlepšie vysvedčenie o ich národnom povedomí a disciplinovanosti.
Som toho názoru, že tieto úprimné slová nikomu nezaškodia. Ak sa len trochu nad nimi zamyslí, verím, že nabudúce ukáže pravý opak.

•   •   •

Kým Karel Hynek Mácha v roku 1836 vo svojej nesmrteľnej básni Máj píše o prvom máji ako o najvhodnejšom dni na oslavu lásky, udalosti v USA 1. mája o polstoročie neskôr viedli k tomu, aby ustanovujúci kongres II. internacionály v roku 1889 v Paríži rozhodol, že 1. máj je najvhodnejším dňom na oslavu práce. Nenadarmo sa hovorí, že pokrok nezastavíš...
Po vzniku prvej Československej republiky bol v roku 1919 vyhlásený 1. máj za štátny sviatok aj u nás a v rokoch 1933 – 1938 sa niesli jeho oslavy aj v duchu protestu voči fašizmu a vojne. Po „Víťaznom februári“ až do roku 1989 bola účasť na prvomájových manifestáciách sledovanou povinnosťou každého uvedomelého občana našej socialistickej vlasti.
Hoci oba vyššie citované články o 1. máji sa svojím charakterom nápadne podobajú na mnohé iné články, ktoré vznikli práve v tomto období, skutočnosť je celkom iná. Sú z obdobia tzv. Slovenského štátu, z trnavského podnikového časopisu závodu Coburg – Banská Hutná (BH), ktorý mal názov Kamarát v práci – Arbeitskamerad, a jeho prvé číslo – ročník I. vyšlo pred šesťdesiatimi deviatimi rokmi v Trnave v januári 1944. Prvý citovaný článok o máji bol zverejnený v májovom vydaní časopisu, druhý v júnovom vydaní toho istého roku. Články sú písané v slovenčine aj v nemčine. Mená ich autorov z pochopiteľných dôvodov neuvádzam. Neubránil som sa však úvahe, koľkí si už tento deň privlastnili a zneužili, a koľkí to ešte v mene pracujúcich urobia. A bez lásky.

Hoci som sa narodil až po druhej svetovej vojne a moje prvé spomienky sa viažu na roky po „Víťaznom februári“, články o 1. máji mi živo pripomenuli moju mladosť. Keď som bol malý, 1. mája presne o 6. hodine ráno začali z pouličných reproduktorov znieť optimistické dychové pochody. Otec sa sviatočne obliekol, vyvesil do oblokov malé československé a sovietske zástavky (to sa vtedy dobrovoľne muselo) a išiel do podniku, odkiaľ sa potom vybrali pracovníci povinne spontánne manifestovať. Niekedy ma brával so sebou. Keď pochodoval pred tribúnou, posadil si ma na plecia a ja som mával zástavkou. Predtým, a niekedy aj potom sa podávali párky s chlebom, horčicou a pivom alebo vínom.
Prvý a nadlho aj posledný 1. máj, keď sa nemuselo ísť do sprievodu, som zažil v roku 1968. Sledoval som televízny prenos z prvých nepovinných osláv 1. mája v našej obývačke na obrazovke televízora Athos. Bolo to strhujúce. Prezident Antonín Novotný „promluvil k pracujícímu lidu přímo z Prahy“. Pred ním stálo niekoľko jeho rodinných príslušníkov, ktorí sa snažili Antonínovi vytvoriť po každej ukončenej myšlienke standing ovation.
Hovoril aj o radoch pred našimi obchodmi: „Západ nás kritizuje, že u nás máme řady před obchody, a oni ne. Řeknu vám proč. Na západě chudí proletáři nemají peníze na nákup, a proto nestojí před obchody v řadách. Naši pracující však peníze mají a proto, PROTO!... máme u nás ty řady.“
Môžem potvrdiť, že niečo pravdy na tom bolo. Naši pracujúci si mohli naozaj raz do roka dopriať hojnosť... rekvizít na oslavu svojho sviatku.
Keď som neskôr, v sedemdesiatych rokoch, robil na Okresnom osvetovom stredisku (OOS) v Trnave (dnes v tých priestoroch sídli Knižnica Juraja Fándlyho), účasť na oslavách 1. mája bola opäť povinná. Časť našich pracovníkov, kontrolovaná pracovníkom na to určeným, šla do sprievodu a niekoľko poverených si sadlo ku kávičke na balkón oproti pomníku sovietskej armády, pred ktorým bola hlavná tribúna. Ich úlohou bolo zapisovať, koľko nadrozmerných obrazov Gotwaldov, Leninov, Brežnevov, Marxov a Engelsov niesli ľudia v sprievode. Takisto sa počítali československé aj sovietske zástavy a zapisovali nápisy na transparentoch. Ak ich nebolo dosť, organizátori boli následne popoťahovaní. A kto sa v tých časoch prvomájových osláv nezúčastnil a nemal potvrdenie od lekára, že práve v ten deň bol nútený ležať doma v predsmrtných kŕčoch, bol tiež popoťahovaný.
Niekedy v šesťdesiatych rokoch mali pracovníci Kovosmaltu, n. p., tiež v sprievode hojnosť transparentov o plnení plánu, húf Leninov, Gottwaldov, Marxov, Engelsov a toľko zástav, že by z nich mohli každému účastníkovi manifestácie našiť pätoro trenírok. Celú parádu mal na starosti jeden mladý majster odborného výcviku v Kovosmalte, ktorý dostal inštrukciu, že po sprievode sa manifestujúci stretnú v uličke za Pezinskou vinárňou. Tam potom príde nákladné auto, na ktoré naložia všetky sprievodné rekvizity a auto ich odvezie nazad do Kovosmaltu.
Zodpovedný majster odborného výcviku čakal dlho a auto neprichádzalo. Manifestanti sa postupne uvoľnili, poodkladali rekvizity, kde sa dalo a odskakovali si do Pezinskej vinárne na „zápražku“. Keď auto ani po dvoch hodinách neprišlo, potúžení manifestanti pobrali prvomájové rekvizity a prešli úzkym otvorom k Trnávke. Na mieste, kde vraj veľa mladých dievčat prišlo o poctivosť, bujaro pohádzali všetko, vrátane zástav, do Trnávky, ktorá tieto vzácnosti odniesla až do Dudváhu. A pretože ani tam ich nik neratoval, plavili sa ďalej do Váhu, potom do Dunaja, a s ním možno až do Budapešti.
Ďalšiu cestu prvomájových rekvizít nikto nezmapoval. Isté je iba to, že majstra odborného výcviku, ktorý mal prvomájové rekvizity na starosti, od toho dňa už nikto nikdy v Trnave a ani v Kovosmalte n. p. nevidel.
Marián MRVA
P. S. Viete, aký bol v socializme rozdiel medzi 1. májom a smrťou? Žiadny, keď to prišlo, musel si ísť...

 

Zatiaľ nehodnotené