novinky z radnice

Pri príležitosti 94. výročia úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika, ktoré si pripomíname 4. mája, prinášam informácie o jeho synovcovi Pavlovi – poslednom mužskom potomkovi rodu Štefánikovcov.

Začínam rokom 1928, keď som Pavla Štefánika spoznal ako desaťročný chlapec. Odvtedy som ho volal u nás i u nich „kamarát Paľko“, aj keď bol o štyri roky starší. Bývali sme v Spišskej Novej Vsi na Wilsonovom riadku a Štefánikovci na Masarykovom riadku. Paľkov otec bol verejný notár, ale naše rodiny sa vzájomne poznali.

S kamarátom Paľkom a mojím bratom sme často chodili na túry nielen v okolí, ale aj v Slovenskom raji, Vysokých tatrách a inde. Po maturite Paľko odišiel do vojenskej akadémie v hraniciach. A tu sa končí prvá časť spomienok. Niekedy v roku 1945 odišiel do armády generála Svobodu... a čo sa dialo po návrate...?

Prešli roky. Až v roku 1964 som sa dozvedel, že kamarát Paľko je šoférom nákladného auta v nejakom podniku. Podarilo sa mi s ním viackrát stretnúť. Veľa som sa dozvedel, viac bolestného ako radostného. On bol verný rodu neustále. Stretali sme sa neďaleko Dimitrovky (Chemické závody Juraja Dimitrova v Bratislave) v domčeku u jeho kamaráta z výroby. Paľko bol totiž neustále pozorovaný štátnou bezpečnosťou, preto bol opatrný. S bolesťou spomínal na manželku, dcéru, rodičov vlastných i manželkiných... Neustále som ho prosil, aby popísal aspoň stručne svoj život, ale odkladal to. Až pri poslednom stretnutí v roku 1991 čosi prisľúbil – ale nenapísal. A to, čo čiastočne na moje naliehanie opísala jeho dcéra Tamara, tu doslovne uvádzam:

 

Z jedenástich súrodencov len môj starý otec JUDr. Ladislav Štefánik mal syna. Jediného, a volal sa Pavel. Starý otec bol bratom a otec synovcom generála Milana Rastislava Štefánika.

Môj otec Pavol Štefánik, lebo o ňom a jeho životných osudoch chcem hovoriť, sa narodil síce v Bačke Palanke, ale vyrastal v Spišskej Novej Vsi, kde bol starý otec verejným notárom. Otec bol dobrým športovcom a vynikal v jazdeckom športe, dokonca vyhral jeden z pretekov Veľkej pardubickej. neskôr bol aj trénerom našich olympionikov. Nečudo, že absolvoval vojenskú akadémiu ako husár, presnejšie poručík jazdectva. Prekonal východný front v armáde generála Svobodu a vojnu skončil ako major jazdectva. Dostal mnohé a zaslúžené osvedčenia, pochvalné uznania, vojenské medaily, rády, vojnové kríže, o ktorých nikdy nechcel zoširoka rozprávať. V priebehu oslobodzovacích bojov sa oženil so stredoškolskou profesorkou Máriou Viktorovnou Nevickou z rodiny gréckokatolíckeho dekana a farára z Kamionky na východnom Slovensku (okres Stará Ľubovňa).

Narodila som sa v roku 1946 a pokrstili ma takto: Tamara, Michajla, Albertína. A boli to pamätihodné krstiny, veď sa ich zúčastnil okrem iných vysokopostavených osobností aj vtedajší minister obrany generál Ludvík Svoboda. Ale potom do ministerského kresla posadili zaťa prezidenta Gottwalda generála Čepičku a začalo sa zatýkanie a prenasledovanie tisícov dôstojníkov. Medzi nimi aj môjho otca.

Ako k tomu došlo? V roku 1953 otec dostal ponuku vstúpiť do komunistickej strany. Bola to podmienka, aby ho mohli vyslať do školy generálneho štábu do Moskvy, samozrejme, s vyhliadkou náležitého postupu po stupienkoch dôstojníckej kariéry.

Otec, vedomý si toho, že Štefánikovci sa nikdy neprepožičali k službám pre politické strany, odolal prísľubu skvelej kariéry. Stal sa podozrivým z niekoľkých príčin. Manželku mal z farárskej, navyše z „buržujskej“ rodiny, takisto ako bol aj on, a k tomu všetkému sa ešte pridružila príťaž nášho priezviska. Najbližší príbuzný generála Štefánika, toho generála, ktorého oficiálna historiografia a propaganda označila za zradcu, bojovníka proti komunizmu a sovietskemu Rusku.

Otec, keď už cítil, že ho zlikvidujú, dvanásťkrát podal žiadosť o prepustenie z armády a možnosť prechodu do civilu. Posledné mesiace, v ktorých ešte nosil rovnošatu, ho eštebáci sledovali možno na každom kroku, napriek tomu, že bol náčelníkom posádky.

Zachoval sa mi jeden dokument datovaný 20. apríla 1953. Je to vlastne oficiálny úradný zápis o vypočúvaní môjho otca vo veci pre neho veľmi ošemetnej. Nadriadené orgány mohli celú záležitosť považovať aj za otvorenú vzburu: „Podľa nariadenia veliteľa útvaru 5952 sa dostavil do mojej kancelárie major Pavol Štefánik, kde ho už očakával vyšetrujúci dôstojník škpt. Adolf Havel...“

Vyšetrovateľ mal prešetriť okolnosti, ktoré mohli byť dôvodom, aby otca postavili pred vojenský súd. Vtedy sa totiž ľudia dostávali za mreže aj za podstatne menšie kauzy. Bolo to v pohnutých dňoch úmrtia prezidenta Gottwalda, keď aj vojenská kontrarozviedka bola v pohotovosti. Otcovi, a to celkom oprávnene, pripísali „...neúčasť na čestnej stráži pri buste Klementa Gottwalda. Obvinenému majorovi Pavlovi Štefánikovi bol oznámený podstatný obsah obvinenia, z ktorého je vinný.“

Zápis obsahuje aj obranu otca: „Menovaný svoje odmietnutie zdôvodňoval naplánovanou veliteľskou prípravou veliteľov čiat. Mal totiž veliteľský deň.“

Nakoniec mu priťažilo zhodnotenie, že: „...jeho odmietnutie je svedectvom malej političnosti a že nevie poslanie armády správne spojovať s politikou štátu!“

Otec si ešte aj v takejto prekérnej chvíli vedel povedať svoje: „Ešte chcem podotknúť, že už dlhšiu dobu pozorujem a cítim voči svojej osobe nátlak, až tak, že moja prítomnosť u útvaru je niekomu nežiaduca a hádžu sa mi brvná pod nohy. Ja som pre budovanie ľudovodemokratickej armády urobil kus dobrej práce a s tým sa všetci nemôžu pochváliť. najmenej tí, ktorí mi z rôznych príčin siahajú na existenciu v armáde. Keď ale nie je moja prítomnosť v armáde žiaduca, armáda má možnosť zákroku proti mne. Ja jednám vždy čestne, chcel by som v tom prípade, ak by si to armáda tak želala, odísť čestne, a nie pošpinený a dehonestovaný, Na koniec žiadam o rehabilitáciu, na ktorú mám právo. Som si vedomý svojej neviny...“

Bola to posledná kvapka. Nakoniec ho prepustili „na vlastnú žiadosť“ 24. júna 1953. Preradili ho do zálohy, ale ako sám v jednej zo spomienok napísal, „zabudli“ mu dať penziu podľa odslúžených rokov.

Lenže nerátal s tým, že sa ho na celom okolí Jeseníkov budú báť zamestnať. Aj meno Štefánik, ktoré nosil, bolo „nepopulárne“. Zrejme mu priťažilo aj to, že sme sa všetci v rodine rozprávali len po slovensky, aj na verejnosti. Po niekoľkomesačných ťahaniciach otca napokon prijali ako vodiča sanitky v Jeseníku. Pracoval takto od roku 1953 do roku 1963. Matka nemohla pracovať vo svojej profesii, preto bola práčkou, bielila bielizeň v nemocnici za 500 korún mesačne a otec ako živiteľ rodiny zarábal 970 korún plus detské prídavky okolo 70 korún. Starý otec Ladislav Štefánik dostával penziu 170 korún (po 45 rokoch advokátskej praxe), čo sa po krvopotnom obťažovaní úradníkov zvýšilo na 380.

V našej domácnosti žili aj dvaja moji starí rodičia, pretože bol vyhlásený sobor a gréckokatolícka cirkev bola zlikvidovaná. Druhého starého otca pred Jáchymovom zachránilo len to, že mu lekári určili strašnú diagnózu – rakovinu, ale i tak sa musel zo Spišskej Novej Vsi odsťahovať. Prišiel za nami do Čiech. Na Slovensko sme sa nesmeli vrátiť ani my. Až do roku 1963. Preto o nás na Slovensku nikto nič nevedel.

Mamička dostal krvácanie do mozgu, ležala pol roka v Olomouci v nemocnici. Ja som mala vtedy desať rokov a musela som viesť celú domácnosť a postarať sa o rakovinou ťažko postihnutého starého otca. Stará mama mala urobenú tracheotómiu, duševne sa utrápila, lebo sa nedokázala vyrovnať s tým, že behom týždňa museli opustiť svoju faru, obydlie a všetko v Kamionke, kde žili dlhé roky. Z toho duševného utrpenia zdementnela. Bolo to veľmi zlé obdobie pre našu rodinu. Staršia sestra nám zomrela. Mala som ešte mladšiu sestru, mala tri a pol roka, o tú sa bolo treba tiež postarať. Mamička v nemocnici... Do školy, zo školy rýchlo domov, nakŕmiť starých rodičov, dať obed sestričke, sama... Otec ako vodič bol totiž niekedy aj 48 hodín mimo domova. A peňazí sme mali poskromne.

Nakoniec mamičke dovolili učiť a pretože mala ukrajinské školy, mohla učiť ruštinu a práce na pozemkoch – ale musela urobiť aprobačné skúšky. S podmienkou, že bude rozprávať po česky. A to bol kameň úrazu, lebo jej čeština bola značne „kostrbatá“. Napokon učila na druhom stupni základnej školy v Dolnej Lipovej.

Ja som skončila základnú školu v roku 1959. Žiaľ, nemohla som ďalej postupovať. Mala som zákaz prístupu na všetky stredné školy v republike, lebo som bola Štefániková. Veď sme sa v siedmej triede učili, že Masaryk, Beneš a Štefánik boli vlastizradcovia československého ľudu. Dejepis nás učil riaditeľ školy. Ja som však za živý svet pri skúšaní nepovedala túto vetu. Dostala som tuším aj tucet pätiek. Na pracovnom odbore ma museli niekde zamestnať, tak mi určili, že môžem roznášať desiaty v bani alebo v roľníckom družstve. Otec zázračným spôsobom ako sanitkár vybavil (mal široký okruh známych), aby som sa podmienečne dostala na zdravotnú školu v Šumperku, kde som absolvovala tri ročníky a skončila som potom školu už v Bratislave, kam sme sa presťahovali v roku 1964.

Otca ani v Bratislave nikto nechcel zobrať do zamestnania, ani za robotníka do Slovnaftu. napokon sme našli príbuzného na ČSAD (Československá štátna autobusová doprava), kam ho nakoniec zobrali. Neskôr sa zamestnal na správe letiska, odkiaľ sa dostal do invalidného dôchodku. Mal totiž operované obidve nohy. Robili mu bypas, vyberali mnohé črepiny. Aj kruté ruské zimy zanechali stopy na jeho zdraví. Navyše, keď zomrela naša mama – mala len 56 rokov, bola prvý rok v dôchodku – otec dostal ťažký infarkt. Aj tak mal problémy s dôchodkom, neuznali mu totiž službu v Slovenskom štáte, ani mesiace v Svobodovej armáde, hoci tam bol zástupcom Sochora. Vôbec som sa nečudovala, že bol zatrpknutý. Rozčuľovalo ho aj to, že ako dôstojník tejto armády, keď si požiadal o udelenie paragrafu 255, musel mať dvoch svedkov. Nakoniec mu uznali pôsobenie v odboji od 8. februára do 9. mája 1945. Hoci prekonal celú anabázu bojov o Duklu. Rozumiete tomu?

V tomto období zomrela sestra vo veku 25 rokov na rakovinu a ja som znova musela viesť vlastne tri domácnosti – rodičovskú, sestrinu a nakoniec aj moju, keď som sa vydala.

Otec ožil s nádejami po „nežnej“ v roku 1989. Naraz to bol zasa ten typický dragún ako v najlepších rokoch. S plnou vervou sa pustil do nápravy nedostatkov štefánikovského zákona z 23. apríla 1990, keď sa Federálne zhromaždenie ČaSFR uznieslo na tomto zákone: „Na ocenenie zásluh Milana Rastislava Štefánika na vzniku samostatného Československého štátu nech je v budove Federálneho zhromaždenia umiestnená pamätná tabuľa s týmto výrokom: Milan Rastislav Štefánik sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov.“ Lenže otec si predstavoval tento zákon úplne inak Bol zhrozený, keď videl, že týmto zákonom sa vlastne všetko končí. Išlo mu o seriózne zhodnotenie prínosu Milana Rastislava Štefánika. Slovom, napísať konečne celú pravdu.

Keď som po otcovej smrti likvidovala jeho písomnú pozostalosť, našla som koncepty jeho žiadostí o rehabilitáciu. Nikdy ich nepodal.

Istotne toho Pavol zanechal viac (vrátane materiálov po rodičoch), ale to, čo bolo uverejnené v knihe Zločiny komunizmu na Slovensku v rokoch 1948 – 1989 vydal Michal Vaško, vydavateľstvo Prešov, str. 61 – 63. Dalo by sa dopĺňať, ale som nesmierne rád, že dcéra Tamara dala aspoň toto na verejnosť a osvetlila tým život jednej rodiny – obetí komunizmu.

Nech napísané slúži poznaniu, hlavne však na poctu rodine, ktorá mala šľachetných, verných a národu oddaných synov a dcéry.

Hadrián RADVÁNI (z vlastného archívu)

 

Moje poznámky:

Z rodiny Štefánikovcov: Otec Pavol, ev. a. v. farár, matka Alberta Jurenková. 12 detí. Z nich žilo päť chlapcov a štyri dievčatá.

Chlapci: Pavol (Richmond, USA), Igor (Báč Palanka, býv. Juhoslávia), Ladislav, verejný notár (Spišská Nová Ves), Kazimír (Gran Chaco Argentína), generál Milan Rastislav. Spomínaní chlapci – muži mali len dcéry alebo boli bezdetní. Ladislav mal dcéru Helenku a syna Pavla, ktorý bol jediným chlapcom a posledným mužským potomkom rodu Štefánikovcov.

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (7x hodnotené)