novinky z radnice

Spor medzi deťmi a rodičmi, napätie nového a starého či rozpor ideálov s realitou patrí do každého rastúceho spoločenstva. Problém nastáva, ak sa napätie mení na hnev, nenávisť alebo násilie. Zlomy vo vnímaní sveta prerastali v minulosti až do revolúcií. Väčšinou pohltili aj iniciátorov zmeny. Protichodné názory sa riešili rôzne. Keď dominovala sila a moc, nazvali sme to totalita. V posledných storočiach snívame sen o vzájomnom dohovore, diskusii, o delegovaní rozhodovania i moci. Použili sme na to pojem demokracia, odvolávajúc sa na aténsku skúsenosť spred tisícročí. Ľuďom, ktorým sa prieči násilie, sa táto cesta javí ako najschodnejšia. Na nej, po rokoch hľadania vysnívanej slobody a demokracie, čoraz intenzívnejšie pociťujeme jej náročnosť. Niekedy tak silne, že sa natíska otázka: „Máme vôbec na to?“

Technicky sme vybavení ako nikdy v histórii. Mentálna pripravenosť však naráža na fakt nedorozumenia. Rodičia nerozumejú deťom, občania politikom, zástancovia jedného názoru nerozumejú tým druhým a vo všetkých prípadoch to platí i opačne. Vidíme to aj v Trnave. Pri diskusiách o Kamennom mlyne, o kultúre v meste či pri riešení situácie na Coburgovej ulici. Vždy sa nájdu minimálne dva protichodné názory. Neexistuje situácia, kde by sme sa zhodli na jedinom riešení. Chyba nebude v reči. Slovám, či sú v bernolákovčine alebo v štúrovčine, rozumieme. Stratili sme však spoločný kontext. Slov i skutkov. Dobro a zlo pre niekoho znamená aj úplný opak pôvodného. Rozprávame o tom istom, no každý z inej perspektívy, s inou skúsenosťou. Stratili sme horizont i spoločné poznanie.

Nie, nesnívam o rovnakom myslení, ani o jedinom videní sveta. Ak však máme vedľa seba žiť, musíme sa dohodnúť na hraniciach spoločného a individuálneho. Individuálne nemôže ísť na úkor spoločného a zároveň spoločné nemôže zredukovať individuálne iba na spoločné. Bez spoločného nie je individuálne, a naopak. Hľadať v takomto napätí formy diskusie, spôsob komunikácie bez urážok, s úctou k iným, pri vedomí vytrhávania slov z kontextu, je náročné. Vydržať napätie rozporuplnosti, nerezignovať, nezovšeobecňovať, to chce vnútornú silu. Je to však jediná cesta bez násilia. Vydržme na nej, či stojíme na tej alebo onej strane sporu.

Z napätia a úcty môže vzísť vízia. Potrebujeme ju. Mladí i starí. Víziu, ktorá zohľadňuje individuálne i spoločné. Skôr ako o ideológie a peniaze pôjde o kvalitu života čo najširšieho spektra ľudí v dobrom životnom prostredí.

Pavol TOMAŠOVIČ

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)