novinky z radnice

Namáhavý súboj muža v rozbúrených vodách počas povodní mi ostal dodnes v mysli. Zábery z helikoptéry v jednom zo spravodajstiev zachytávali úsilie človeka, ktorého strhával prúd čoraz rýchlejšie do ničivého toku. Najhoršie na zápase s vodným živlom bolo to, že jeho snaha zachrániť sa bola kontraproduktívna. Zmätený a dezorientovaný totiž plával smerom k záhube. K sútoku rôznych prítokov tvoriacich vír strhávajúci všetko do svojho tmavého stredu. Vidieť to však bolo iba z nadhľadu, z helikoptéry, ktorá sa nevedela dostať k človeku unášanému vodou.

Obraz mi pripomína našu situáciu v riave informácií, do ktorej sme sa dostali. Zo všetkých médií, internetových diskusií i mnohých stretnutí sme zaplavovaní rôznymi druhmi informácií, ktoré sa často zlievajú do jedného smrtiaceho toku. Skepsy. Nič nie je dobré, nikomu sa nedá veriť. Tento prúd nás strháva ku konaniu bez iných a pre seba. Proti všetkým. Konanie sústredené na seba je však v rozpore so storočným úsilím predkov – spoločne vytvárať podmienky na dôstojný a plnohodnotný život. Stratili sme nadhľad. Iba ten umožňuje vidieť súvislosti i kontext väčšieho celku. Kto by však chcel dnes spraviť diagnózu doby, nemá to ľahké. Pokiaľ sa neuspokojí s povrchným konštatovaním, že všetko je zlé, či naopak, na dobrej ceste. Koncom devätnásteho storočia sme opierali svoju vieru o spoločné konanie pre vízie národa a štátu. Obidve narazili na svoje hranice. Vo viacerých smeroch. Prekročením svojich kompetencií, napríklad, pri ničivom nacionalizme, či potlačením slobody človeka pri totalitnom uplatňovaní moci. No výrazné je i prekročenie hraníc v dôsledku globalizovaného sveta. Po otvorení trhu prestávame rozlišovať rasu či pôvod. Štát stráca kontrolu nad trhom, zamestnávateľmi, pohybom tovarov či služieb. Posun, ktorý nemusí byť zlý. Problém však spočíva v tom, čo očakávame od štátu. Štát sa privatizáciou nielen zbavil možného politického zneužívania výdobytkov, ale aj spoluzodpovednosti za ich smerovanie. Nejde len o podniky či trh, ale o vzdelávanie, zdravotníctvo i kultúru. Stáva sa formálnym subjektom, ktorý je pod tlakom jedinej uznávanej hodnoty – toku peňazí a zisku súkromníkov – tlačený do stredu víru. V ňom bez dostatku zdrojov a kompetencií stráca svoje opodstatnenie. Záchranu vidíme vo väčšom, európskom celku. Ani to nemusí byť najhoršie. Za predpokladu, že nejde o ten istý prúd sústreďujúci sa len na seba. Zisk pre ešte menšiu skupinu ľudí. To celé zahmlené zaklínadlom o neviditeľnej ruke trhu.

Je naozaj ťažké orientovať sa vo valiacich sa vodách a neplávať smerom k záhube. Nechcem rezignovať ani plávať smerom k víru. Chytám sa toho, čo mám po ruke. Slamky, v ktorej vidím nádej. Ľudí, ktorí sa chcú dorozumieť nielen kvôli vlastnému dobru. Nespolieham na počuté od iných či sprostredkované médiami. Ide o prežité a vyčítané z očí. V takom spoločenstve možno vrátiť slovám obsah a nášmu snaženiu zmysel. Neplávať k záhube, ale smerom k spoločným vodám porozumenia.

Pavol Tomašovič

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)