novinky z radnice

Nezabudnuteľné pôsobenie hokejistov Dukly Trnava v najvyššej národnej lige očami Miroslava Nemčoka, syna dlhoročného kormidelníka tamojšieho vojenského tímu

Seriál príspevkov k 90. výročiu organizovaného hokeja v Trnave nemôže obísť pamätné obdobie mužstva Dukly. Vojaci šírili dobré meno malého Ríma od roku 1957. Medzi riadiacich činovníkov tohto popredného oddielu na slovenskej hokejovej mape sa zaradil Štefan Nemčok. Rodák z horehronskej obce Braväcovo prišiel na svet 1. mája 1932. Zomrel 30. mája 1991 v Trnave.

Jeho syn Miroslav pre Novinky z radnice prezradil: „Otec sa stal vojakom z povolania. V Trnave slúžil ako zástupca veliteľa posádky. V miestnej Dukle pôsobil koncom šesťdesiatych rokov a na hokejovom poli pracoval až do zániku tohto vojenského oddielu, keď celé dianie sa presunulo do Trenčína. V mužstve mu patrila vedúca funkcia, ba krátku dobu si vyskúšal aj trénerský post. Vôbec, šport ho bavil. Futbal hrával za Červenú hviezdu Šahy, neskôr mal záľubu v streľbe, bedmintone a vo volejbale. V trnavských kasárňach založil dlhodobú bedmintonovú súťaž. Najviac mu však učaril hokej. Na zápasy ma brával so sebou. V mysli mi utkvela príhoda zo zimného štadióna bratislavského Slovana. Známa aréna bola raz dejiskom duelu domácej BEZ-ky s našou Duklou. Stál som vedľa otca na striedačke a po osobnom súboji pri mantineli sa mi ušiel úder hokejkou od Vinca Školiaka, otca terajšieho popredného hokejistu Reného Školiaka. Rovnako mám uložené v pamäti pravidelné peripetie pri začiatku a konci súťaže. Otec vždy riešil problém s miestom uskutočnenia domácich stretnutí, lebo v Trnave ešte, alebo už nebol ľad.“ Toľko zo spomienok Miroslava Nemčoka.
dukla trnava
Hokejisti Dukly Trnava sa veľkými literami zapísali do histórie tohto kolektívneho športu v našom meste. Štefan Nemčok je v hornom rade prvý sprava. Foto: archív M. N.

Tiež pridám zopár vlastných postrehov z významnej etapy hokejistov Dukly. Keď ma v šesťdesiatom ôsmom zlákalo do Trnavy vysokoškolské štúdium, starobylé mesto prežívalo športový ošiaľ najmä zásluhou futbalových kúzelníkov Spartaka. No z bochníka diváckej priazne sa ušiel riadny krajec aj borcom v červeno-čiernych dresoch Dukly.

Do tamojších zelených mundúrov rukovali hokejoví branci z celého Československa na dva roky. Vďaka ich nespornému hráčskemu kumštu mali početní priaznivci postarané počas zimných večerov o nezabudnuteľné zážitky. Silný kolektív Dukly odvádzal na ľade kvalitnú robotu. V hodnotenom časovom úseku, keď tamojší celok úspešne koučoval v najvyššej slovenskej lige Ľubomír Kobetič, na zápasoch jeho zverencov nebývali zriedkavosťou trojtisícové návštevy.

Pripomeňme, že v Trnave sa vtedy hrávalo pod holým nebom. Veru, v pamäti autora zostalo veľa pikantérií. Napríklad, tá o jednom majstrovskom súboji v hustej hmle. Doslova sa dala krájať nožom. Cez hmlový vejár nebolo dovidieť z jedného konca klziska po druhý. Hľadisko za bránkou pri mestských hradbách odrazu spustilo hurónsky krik. „Čo tam bolo?“ chceli vedieť dôvod nezainteresovaní zvedavci na náprotivnom konci. „Dali sme gól!!!“ potešila ich viac informovaná časť publika. Vtedy sa do oslavovania gólovej trefy domáceho celku pustila aj druhá polovica natrieskaných bariér.

Alebo úsmevná príhoda o ručnom žehlení ľadovej plochy medzi jednotlivými tretinami. Najskôr vojaci z tamojšieho útvaru pozhŕňali širokými lopatami nakorčuľovaný poprašok a v nejednom prípade aj čerstvú snehovú nádielku z oblohy. Po nich vyšla na ľad druhá časť živej rolby, vojakmi ťahané sane s plechovým sudom. Zo spodnej točky tiekla na rozprestretú handru horúca voda. A tá vyleštila ľadové zrkadlo pred ďalším dejstvom.

Kalifornský automechanik Frank Joseph Zamboni, vynálezca doteraz používaného technického zariadenia na úpravu klzísk, by akiste ocenil originálnu pomôcku svojich kolegov zo stredu Európy.

• • •

Do menoslovu výrazných rozhodcovských osobností na slovenskom ľade natrvalo vošiel Anton Opáth. Jeho rodiskom sa 4. februára 1949 stali Kovarce, dedina v Topoľčianskom okrese. Kariéru s píšťalkou začal písať od roku 1972. Spočiatku viedol žiacke súboje, neskôr dorastenecké a u mužov mu postupne zverovali vedenie krajských súťaží, divízie a napokon 1. SNHL.

„Od sedemdesiateho siedmeho som pracoval v Jaslovských Bohuniciach. O rok neskôr dostala priestor zmena bydliska. Z Topoľčian som sa presťahoval do Trnavy. V tom období tu umelá ľadová plocha bola v štádiu výstavby. Moje prvé kontakty s trnavským hokejom sa však datujú ešte z čias pôsobenia v Topoľčanoch. Tamojší zimný štadión si totiž zvolila TJ SZM Fortuna Trnava za svoju domácu arénu. V nejednom prípade išlo o nočné zápasy,“ oprášil spomienky. Opáth rozhodoval desiatky významných konfrontácií. „Najpamätnejší zápas? Azda duel Slovana Bratislava s HK Spišská Nová Ves. V osemdesiatom prvom sa hral v metropole na Dunaji pod strechou starého zimného štadióna pred vyše 12-tisícovou diváckou návštevou,“ uviedol.

Tiež sme sa nášho hosťa spýtali na jeho najkurióznejšie stretnutie. Označil zaň naozaj nevšedný príbeh: „V sedemdesiatom piatom mi zverili v divíznej súťaži susedské meranie síl medzi mužstvami Levoče a Smižian. Hralo sa na prírodnom ľade školského dvora v 15-stupňovom mraze. Navyše, rozhodcom aj hráčom komplikoval situáciu silný vietor. Ten nás dofúkol na klzisku od jednej brány po druhú aj bez korčuľovania. Horšie to už bolo naspäť. Napriek extrémnemu počasiu sa toto spišské derby dohralo do samého záveru.“

Pruhovaný bielo-čierny dres rozhodcu najvyššej národnej ligy definitívne vyzliekol v osemdesiatom ôsmom. Vtedy musel píšťalku nedobrovoľne odložiť. Príčinou bol ťažký úraz, zlomená chrbtica. Od r. 1990 presedlal do funkcie inštruktora rozhodcov. Vykonával ju sedemnásť sezón. V ročníku 2004/2005 si vyskúšal pozíciu rozhodcu pri videu počas zápolení o body do tabuľky slovenskej extraligy. Potom už prestúpil na post technického činovníka domácich zápasov HK Trnava.

Pri príležitosti 70. výročia organizovaného hokeja na Slovensku (1999) ho SZĽH odmenil Pamätným listom, s poďakovaním za prácu v tomto športovom hnutí. O desať rokov neskôr, keď dostali zelenú celonárodné oslavy 80. výročia populárneho olympijského odvetvia (2009), udelili Antonovi Opáthovi Pamätnú plaketu a Zlatý odznak za rozvoj ľadového hokeja na Slovensku. Rovnakej pocty, počas randevú sviatočnej spoločnosti od ľadu, si v Košiciach prevzali pred štyrmi rokmi ešte dvaja Trnavčania, Peter Pejkovič a Jozef Rusnák.

Jaroslav LIESKOVSKÝ

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (8x hodnotené)