novinky z radnice

Éric Assous: Herci sú unavení / Les Acteurs sont fatigués. Preklad Lýgia Margečiaková, dramaturgia Juraj Hubinák, scéna a kostýmy Jaroslav a Miroslav Daubrava, hudba Juraj Péč, svetelný dizajn Juraj Jakabčin, réžia Viktor Kollár. Hrajú: Stanislav Staško, Barbora Bazsová / Jana Kollárová, Martin Križan, Petra Blesáková, Tomáš Mosný a Edita Borsová. Premiéra 22. februára 2014 vo veľkej sále Divadla Jána Palárika v Trnave ako 236. premiéra.
herci unaveni
foto: René Miko

V dnešnom uponáhľanom čase vyhľadáva divák akosi prirodzene komediálny žáner. Túto situáciu sa snažia odrážať aj divadelné dramaturgie. Podobne reaguje aj naša – trnavská. Pozitívom je, že vyhľadáva také tituly, ktoré nie sú opozerané a zároveň prináša diela, ktorých úspech je vyskúšaný aj na zahraničných doskách. Navyše, predstavuje aj európsku dramatickú literatúru. Na dosky Divadla Jána Palárika sa dostáva slovenská premiéra inscenácie úspešného súčasného francúzskeho dramatika Érica Assousa Herci sú unavení.

Komédia pre šiestich hercov je divadelnou situačnou komédiou v štýle klipových televíznych sitcomov. „Hra zaujímavým spôsobom odhaľuje umelecké a herecké prostredie, čo je pre bežného divadla zaujímavé. Základnou situáciou hry je herecký večierok. Jedna herečka dostane ponuku hrať v najnovšom filme. Na základe toho pozve svojich kolegov – hercov na víkendový pobyt, ktorý má byť veľkým žúrom na oslavu tejto príležitosti. Veľká párty však bude nielen zábavou, ale aj odhaľovaním charakterov,“ hovorí režisér Viktor Kollár.

Šesť hercov má mnoho odlišností tak, aby každá pomyselne zastupovala istý sumár osobnostných typov. Jeden je smiešny hypochonder, druhý namyslený egoista a sukničkár, žena je koketa, ďalšia je egoistická mrcha, ktorá všetkých iba zhadzuje. Ako režisér pripomenul, hľadali ľahší divadelný žáner, no pritom si chceli si udržať vyššie latku komediálneho vkusu. „Prekladateľka Lýgia Magerčiaková nám ponúkla niekoľko hier a zároveň nás upozornila práve na tento titul a autora. Inscenácia sa nám na prvý pohľad zapáčila a rovnako na ňu reagovala aj dramaturgia divadla,“ hovorí režisér.

 

Inscenácia je v Paríži najúspešnejším divadelným titulom od súčasného domáceho autora. Má za sebou viac ako päťsto repríz a veľký úspech sa ešte len očakáva. Hra mala premiéru v roku 2000 v parížskom divadle Comédie Caumartin v réžii Jacquesa Décombea. Autor Éric Assous spracoval v diele skúsenosti z vlastného divadelného pozorovania. Rodák z Tunisu žije od roku 1974 vo Francúzsku. Po štúdiu výtvarného umenia mu viac učaroval film. Ako autor začínal písaním rozhlasových hier. Pre Radio France International ich v 80. rokoch v priebehu štyroch rokov pripravil vyše osemdesiat. Potom sa začal venovať písaniu pre televíziu. V scenároch sa venoval najmä mužsko-ženským vzťahom, o čom svedčia aj názvy titulov: Intrigy, Doslovná láska, Žena pre mňa a mnohé ďalšie. Intenzívna práca v tejto oblasti ho posunula k filmovej tvorbe a písaniu scenárov, ale filmy aj režíroval. Podľa odborníkov je najoriginálnejšia Assousova divadelná tvorba, a tá zaznamenala aj najväčší ohlas.

„Po prečítaní hry som pochopil, že herecké prostredie, problémy, klamstvá a túžby nie sú veľmi odlišné. Nemuseli sme teda meniť žiadne reálie, aby tomu náš divák rozumel. Problémy, ktorými žije mladý herec vo Francúzsku a u nás, sú asi podobné. Rovnako má málo práce, chcel by dosiahnuť oveľa viac, a podobne. Je to tak napísané, že hlavné postavy sú všetky,“ hovorí Viktor Kollár.

Hra Herci sú unavení však nepribližuje len svet hercov, ich odlišnosť pod svetlom reflektorov a v súkromí, keď odhaľujú všetky svoje frustrácie, neúspechy a slabosti. Je aj odhalením intrigánskej spoločnosti, malomeštiactva, vypočítavého priateľstva a egocentrizmu, s ktorým sa denne stretávame aj v našich malomestských kontextoch. Zaujímavosťou je, že okrem hercov sa na večierku (ne)ocitá ďalšia postava – Anita. Ako o nej píšu inscenátori – ak by na večierok prišla, isto by nepriliala svojou prítomnosťou olej do ohňa tak, ako ho priliala svojou neprítomnosťou. Vyvolá totiž všetky ukryté a nahromadené vášne, nezhody a frustrácie. A práve na jej neúčasti autor demonštruje skutočné postoje sebeckých individualistov. Ich osobné záujmy pochovávajú s každým dúškom alkoholu základné morálne postoje, súcit, zodpovednosť a priateľstvo. Aj keď je hra smutnou metaforou dnešnej spoločnosti, ktorej tlmočníci sú herci, pozitívom je, že takýto univerzalizovaný výsmech pošteklí divácke bránice.

Martin Jurčo

 

Zatiaľ nehodnotené