novinky z radnice

Okrem toho, že je autor tisícok fotografií, často sa s ním stretávame na výstavách alebo rôznych podujatiach spojených s fotografiou. Od roku 2009 je aj predsedom občianskeho združenia Fotoklub Iris v Trnave. Poznajú ho aj študenti Materiálovotechnologickej fakulty Slovenskej technickej univerzity so sídlom v Trnave, kde pôsobí ako pedagóg a vedec. Profesor Milan Marônek (nar. 15. marca 1961 v Myjave) v roku 1985 absolvoval Strojársku technológiu na Strojníckej fakulte Vysokej školy technickej v Bratislave. Od roku 2007 pôsobí ako zástupca riaditeľa Ústavu výrobných technológií MTF STU v Trnave a vedúci Katedry zvárania a zlievarenstva.milan maronek

Milan Marônek sa viac ako 30 rokov venuje fotografii. V posledných rokoch, nepochybne inšpirovaný svojou profesiou, sa intenzívne venuje výtvarnej technickej fotografii a tvorbe audiovizuálnych prezentácií. Z jeho ďalších fotografických aktivít spomeňme spoluprácu s mnohými redakciami najmä fotografických a vedeckých časopisov. Svoje práce vystavoval na troch autorských výstavách na Slovensku (v rokoch 2007, 2008, 2010) a v roku 2011 dvakrát v Nemecku. Kolektívne vystavuje v rámci výstav fotoklubu Iris a súťažných prehliadok Trnavský objektív, AMFO, Genius loci Trnavy a ďalších, kde získal mnohé ocenenia. Logicky sa preto náš rozhovor venoval najmä fotografovaniu.

 

* Aké bolo vaše rodinné zázemie, zachytávali sa všetky rodinné akcie na fotoaparát? Bola aj u vás bežnou udalosťou domáca nočná výroba fotografií? V tom čase bolo veľa takto zanietených mladých ľudí.

- Môj otec bol vášnivý fotoamatér, všetky informácie som mal od neho. K ničomu ma nenútil, no ako každé dieťa som ho skúšal napodobňovať. Mali sme doma niekoľko kníh o fotografii. Vtedy vychádzali výborné časopisy ako napríklad Československá fotografie. A na dôležitú inšpiráciu si presne pamätám. V kníhkupectve som uvidel knihu Jana Šmoka s názvom Začněte fotografovat. Začal som listovať a hneď ma zaujala. A tým sa všetko začalo. Dovtedy som sa fotografovaniu venoval ako zábave. Zachytával som všetko okolo seba, dianie v škole alebo prírodu. Až po prečítaní tejto knižky som si uvedomil, čo všetko som robil zle, a že sa to dá robiť aj inak.

* V porovnaní s väčšinou dnešných začínajúcich fotografov ste si vyskúšali mokrý proces výroby fotografie, ktorá vtedy bola len analógová.

- Začal som tak ako väčšina z nás v tej dobe. Nafotografoval som film a vyvolal ho. Potom sa v kúpeľni vymedzil čas, keď sa do nej nemohlo vstupovať, žiarovka sa vymenila za červenú, a premenila sa na fotokomoru (smiech). Tam som pomáhal otcovi vyvolávať fotografie, potom ich prekladať do ustaľovača. Kompletne som ovládal čiernobiely proces. To ma učilo istej precíznosti. Značil som si všetky vyvolávacie časy, teploty a potrebné údaje na to, aby som dosiahol určitú konzistentnosť procesu. Bolo nevyhnutné nič nenechať na náhodu. Keď niečo nevyšlo, mohol som si to spätne overiť. Neskôr som začal pomýšľať o farebnej fotografii. No v domácich podmienkach to bolo nezvládnuteľné. Keď som chcel teda prejsť na farbu, musel som prejsť na diapozitív. Vytváral som cykly dvanástich farebných diapozitívov, ktoré boli na určitú spoločnú tému. Tieto kolekcie som posielal na súťaže, napríklad na Trnavský objektív.

* Kedy ste prelomili hranicu, že ste sa posunuli od bežného fotografovania k cielenej práci, ktorá mala istý systém?

- Bolo to asi v roku 1988. To už som bol po skončení vysokej školy a mal som svoj vlastný fotoaparát. Mohol som sa fotografii venovať naplno. Z tej doby mám v archíve asi dvetisíc diapozitívov. Vtedy sa používali československé alebo východonemecké materiály. Dnes vidím ako tento materiál postupne starne, vytrácajú sa farby a posúvajú sa smerom do modra. Zaujímavé je, že materiály, ktoré používal môj otec ešte v období, keď som bol dieťa, sú dnes oveľa zachovalejšie a kvalitnejšie ako tieto moje z neskoršieho obdobia. Fotografoval som veľa aj na čiernobiely materiál. Pamätám si, že ako študent som si kupoval fotografické papiere, ktoré boli po expirácii. Mali výrazne nižšiu cenu, no boli ešte použiteľné. Dlho som fotografoval na analóg, teda klasickú fotografiu a digitálnej som sa dlho bránil. Analógové fotografie som skenoval a potom sa dávali tlačiť. Bolo to časovo náročné, takže ten môj prechod k digitálnej fotografii bol nezvratný. No klasická fotografia ma, napríklad, naučila tomu, že aj dnes, keď s digitálnym fotoaparátom idem na podujatie a nič ma nezaujme, neurobím ani jednu fotografiu.

* Aké bolo fotografické zázemie v Trnave v čase, keď ste začínali?

- Až do roku 1990 som žil v Bratislave a som tam aj býval. Potom som prišiel pracovať do Trnavy a presťahoval som sa sem až o dva roky neskôr. Hľadal som podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorí fotografovali, a tak som prišiel na fotoklub IRIS a včlenil som sa do jeho života. Trnava mi poskytla fotografické aj životné zázemie. Keďže pochádzam z Myjavy, chýbali mi kopce. Dalo sa však odtiaľto vyjsť do Smoleníc alebo do Malých Karpát. Na Myjavu sa ale vždy rád vraciam, niektoré cestičky tam mám detailne prechodené.

* Pracujete ako vedec a pedagóg na Materiálovo-technologickej fakulte STU v Trnave. Ako kombinujete prácu v technickej oblasti, ktorá prináša presné kategorizácie, s fotografovaním, kde treba aj istú mieru obrazného myslenia?

- Fotografia pre mňa predstavuje istý stupeň mágie. Sú tam veci, ktoré sa nedajú presne vykalkulovať, aj keď aj tam sú isté pravidlá. Fascinovalo ma na nej, že má emotívny náboj. Z tohto hľadiska mi to dávalo energiu. V pracovnej oblasti sa mi stávalo, že mnohé veci kolegovia vnímali ako strohé a bežné, no ja som v nich videl niečo zaujímavé. Jednoducho, hneď mi napadlo ako by sa dali fotograficky stvárniť a ukázať z iného pohľadu. S tým sme sa neraz stretávali, keď sme chystali grafy, tabuľky alebo obrázky do učebníc alebo publikácií.

* Ste teda technokrat s romantickým pohľadom?

- Povedal by som, že vo svojej práci sa riadim rozumom a pri fotografii sa riadim svojím srdcom (smiech).

* Aké žánre sú pre vás zaujímavé aj v kontexte nášho mesta?

- Začínal som krajinou, potom ma začala lákať mikrofotografia, teda ľudským okom neviditeľná realita. Tej sa venujem dodnes, občas robím zátišie, nemal som problém fotografovať aj reportáž. Nešpecializujem sa však na nejaký žáner, snažím sa byť čo najuniverzálnejší. A pokiaľ ide o naše mesto – Trnava je fotogenická minimálne v oblasti historickej architektúry. Dones si pamätám ako som bol užasnutý, keď som vyšiel do ulíc a padla hmla. Tie starobylé uličky, štýlové lampy, kostoly strácajúce sa v opare. Človek akoby sa ocitol v inom čase a na inom mieste. Pokiaľ ide o krajinu, nie je to až také zaujímavé, človek musí vyjsť trošku ďalej, možno do Kamenného mlyna. Ten bol však už toľkokrát fotografovaný, že tam už ani nie je čo nové objaviť. Láka ma industriálna architektúra. Je blízka aj mojej profesii. Dokonca aj nedávno na Trnavskom objektíve som uviedol niekoľko fotografii s touto tematikou. A čo ma neláka? Obdivujem vojnových fotografov, ktorí neváhajú vycestovať do rôznych oblastí a prinášať odtiaľ spravodajstvo. Túto oblasť fotografie by som asi nevedel robiť. Treba tam mať asi viac odvahy alebo menej pudu sebazáchovy. Keď vidíte úspešné fotky zo súťaže World Press Photo, všetky sú na tému násilie a utrpenie.

* Od 90. rokov ste členom fotoklubu IRIS a v roku 2009 ste sa stali aj predsedom vzniknuvšieho občianskeho združenia, do ktorého sa vtedy voľný klub transformoval.

- Trnava má veľkú tradíciu vo fotografii. Veď korene nášho fotoklubu siahajú ešte do 60. rokov. Pred piatimi rokmi sme sa pretransformovali na občianske združenie, pretože sme chceli organizovať podujatia a byť otvorení napríklad aj pre sponzorov. Jednoducho, chceli sme byť aj finančne nezávislí. Naše členstvo je podmienené čakacou dobou. Adept je v roli čakateľa – preukazuje svoj záujem o fotografiu a svoje napredovanie, zúčastňuje sa spoločných akcií a súťaží. Vekové rozpätie je širšie – od študentov po dôchodcov, podobne i žánrové rozpätie. Od inscenovanej fotografie cez krajinárov, reportáž, portrét, či zložitejšie výtvarné kompozície. Niekedy sa fotografia ani nedá charakterizovať, pretože teraz je v móde návrat k starým technikám, napríklad, tlač na plátno, fotografia na rôzne materiály. Je to akýsi návrat ku koreňom. Je tu však aj vidieť snahu odlíšiť sa od ostatných. Digitalizácia priniesla taký rozmach, že fotografuje veľké množstvo ľudí. Preto sa hľadajú alternatívne postupy – iné objektívy, ktoré menia charakter pohľadu, alebo iný materiál. Pre nás je dôležitý konečný výsledok. Na jeho základe posudzujeme vyspelosť autora. Zastávam názor, že nie je dôležité akou technikou je výsledný obraz zhotovený, dôležitý je konečný výsledok. Mám výhrady k tomu, ak sa niekto snaží zlú fotografiu urobiť dobrou nejakou počítačovou úpravou. Niekedy môže byť pekná aj technicky nedokonalá fotografia. Autor by mal mať jasnú predstavu, čo chce povedať divákovi, aké posolstvo chce naňho preniesť, a tomu podriadiť prostriedky.

* Máte desiatky ocenení z rôznych súťaží. Nielen zo slovenských. Ak by sme mali spomenúť aspoň niektoré, čo vám dali okrem dobrého pocitu z výhry?

- Súťaže sú pre mňa akýmsi lakmusovým papierikom, či to, čo robím, má zmysel. Zároveň sa môžem konfrontovať s inými autormi, čo je dôležité pre ďalšie napredovanie. Názor poroty je dobrý, ale niekedy je to ako s filmovou kritikou. Neraz film s podpriemerným hodnotením má u divákov veľký úspech. Natíska sa teda otázka: Pre koho je výsledné umelecké dielo určené? Pre porotu alebo pre divákov? Všetky súťaže sú subjektívne hodnotené, nedá sa nalinkovať, čo je najlepšie, hodnotí sa niečo neopísateľné. Podľa mňa nie je dobrý ten autor, ktorý dokáže vycítiť vkus poroty a svoju tvorbu tomu podriaďuje. Vtedy autor stráca svoje ja, teda to, čo ho odlišuje od ostatných fotografov. Dobrí autori majú svoj rukopis. Na súťaži je dobrá možnosť priameho porovnania. Navyše, na súťaži vás môžu iné diela aj inšpirovať.

* Ak by sme sa opýtali, aká je súčasnosť fotoklubu Iris, odpoveďou by mohla byť napríklad pozvánka na výstavu Krásy Slovenska vo fotografii, ktorá je od 21. februára až do 19. apríla v Robotníckom dome Vlastivedného múzea v Hlohovci. Tam sa okrem fotografov z Galanty predstavujú práve členovia fotoklubu Iris.

- Neostáva len pri stretávaní. Okrem vlastných klubových schôdzí usporadúvame interné súťaže. Vyhlásime si svoju tému, povieme si svoje pravidlá. Raz za mesiac prinesieme fotografie, očíslujú sa a anonymne ich hodnotíme. Iný typ motivačnej súťaže pripravujeme v mestskom amfiteátri. Tento rok v jarných mesiacoch bude v mestskom amfiteátri už 5. ročník súťažnej výstavy fotografií v plenéri, kde chceme pritiahnuť čo najširšiu verejnosť. Natiahneme siete a na ne vystavíme fotografie. Predstavujú sa tam nielen členovia nášho klubu, prihlásiť sa môže každý. Do budúcna plánujeme pracovať s mládežou. Chceli by sme podchytiť školopovinné deti. Problémom však je zodpovednosť za ne, preto asi bude reálne pripraviť semináre pre deti s rodičmi alebo pre stredoškolákov.

Martin Jurčo, foto: Blažej Vittek

 

Zatiaľ nehodnotené