novinky z radnice

Hovorí sa o ňom ako o jednom z tých, ktorí spoluvytvárali inscenácie natoľko, že sa divadlo v Trnave stalo v 70. a 80. rokoch známym v celoslovenskom kontexte. Aj keď neštudoval jednu z divadelných fakúlt, o divadle vraj vedel viac ako ktokoľvek iný. Divadlo bolo aj jeho koníčkom a vďaka tomu ho dokázal vnímať nielen ako povolanie, ale cítil aj jeho vnútorný pulz. Na tejto myšlienke sa zhodne väčšina tých, čo ho poznali v súkromí, ale aj profesionálne, a to aj desať rokov po tom, čo opustil tento svet. Ladislav Podmaka (*5. 12. 1948 Trnava – †5. 1. 2004 Bratislava) patril k nenápadným manažérom divadelného života najmä v prvých desiatich rokoch existencie Divadla pre deti a mládež v Trnave.dagmar podmakova

Ladislav Podmaka vyrastal ako jediné dieťa svojich rodičov. Jeho otec pracoval ako vedúci pracovník na pošte a bývali hneď vedľa hlavného vchodu z námestia na druhom poschodí v služobnom byte. Mohol teda od detstva vidieť na divadelnú budovu. V mladom veku sa stal členom ochotníckeho súboru Vysokoškolák, ktorý režíroval Július Farkaš. Základ súboru tvorilo vtedy ešte voľné zoskupenie študentov vtedajšej trnavskej Všeobecnovzdelávacej školy, ktorého členmi boli Peter Ambróz, Ladislav Podmaka a Eva Chabadová. Predstavili sa pásmom poézie v Zrkadlovej sieni divadla. Potom sa stali študentmi vysokých škôl, a tak názov súboru vznikol celkom jednoducho. Väčšina členov boli študenti Pedagogickej fakulty v Trnave, okrem Ladislava Podmaku. Ten študoval v Bratislave – v roku 1971 absolvoval Filozofickú fakultu UK. Potom bol päť rokov odborným asistentom na tamojšej filozofii. Na obdobie jeho účinkovania v súbore Vysokoškolák si jeho priateľka z tohto obdobia, neskôr dlhoročná stredoškolská profesorka Eva Chabadová-Jarábková takto spomína: „My sme s Lacom spolu nehrali divadlo, my sme ho žili. Začali sme ho žiť na strednej škole, mali sme aj ozajstného režiséra, Jula Farkaša, ale ani sme ho nepotrebovali. Dnes s odstupom rokov viem, že tie herecké výkony, väčšinou sme tvorili dvojicu (Radúz a Mahuliena, Ferchad a Širin), to bolo dokonalé. Nič dokonalejšie som odvtedy nevidela na scéne, sama nič dokonalejšie nezahrala. Dôvod je jednoduchý. Prestali sme spolu hrať divadlo. Vo všetkom bol dokonalý a dôsledný.“

Ladislav Podmaka bol v rokoch 1976 – 85 riaditeľom Divadla pre deti a mládež, v období rokov 1976 – 84 aj jeho umeleckým šéfom. Asi najpovolanejším partnerom na spomínanie o Ladislavovi Podmakovi je jeho manželka Dagmar Podmaková, ktorá je teatrologička a divadelná kritička a venovala sa aj trnavskému divadlu.

* Pamätáte si, kedy a kde ste sa prvýkrát stretli s Ladislavom Podmakom?

- Mohlo to byť na jar 1974 na dramaturgii SND u Dr. Antona Kreta alebo o rok skôr v lete 1973 ešte pred jeho študijným pobytom v Moskve. Určite to bolo ešte pred otvorením Divadla pre deti a mládež v Trnave. Ladislav totiž hral v rôznych ochotníckych súboroch, napr. so súborom Vysokoškolák sa zúčastňovali aj na celoslovenskej prehliadke v Spišskej Novej Vsi. A na čo si dodnes z tohto obdobia spomínam? Určite sme sa škriepili o divadle (smiech). Laco už bol asistentom na škole, kým ja som ešte študovala na Divadelnej fakulte divadelnú vedu. ladislav a dagmar podmaka
Ako poslucháči VŠMU sme si mysleli, že nám patrí svet, že vieme, čo je divadlo. Čo sa mne na ňom vtedy nepáčilo, bolo, že fajčil dajaké americké cigarety (smiech). Keďže ja som nefajčiarka, páčilo sa mi ako premýšľal a hovoril. Už vtedy bol celým svojím bytím a zameraním Trnavčan. No nedával to otvorene najavo, ale skôr vnútorne. Dokumentuje to napríklad jedna situácia z neskoršieho obdobia, z času, keď už na čiastočný úväzok dramaturgoval v divadle v Trnave a bol zároveň ašpirantom na Filozofickej fakulte UK. Kolegovia aj fakulta na neho doslova tlačili, aby ašpirantúru dokončil. Dal prednosť divadlu, kde nastúpil na celý úväzok, a tú ašpirantúru nedokončil. Pred niekoľkými rokmi, už po jeho smrti, som bola pracovne na katedre filozofie na spomínanej fakulte, kde mi iniciatívne ukázali stôl, za ktorým pred štyridsiatimi rokmi sedával. Vraj ho tam mali veľmi radi a ťažko sa s ním vtedy lúčili. Ale sám sa rozhodol opustiť cestu filozofa a dať sa na cestu divadelníka.

* Najprv bol vo vtedajšom Divadle pre deti a mládež (DPDM) dramaturgom a neskôr sa stal riaditeľom divadla a zároveň bol jeho umeleckým šéfom.

- Bol v poradí druhým riaditeľom divadla od vzniku DPDM. Predchádzajúci riaditeľ sa po dva a pol roku vrátil na východ Slovenska. Odišiel viac-menej aj pre nezhody s mladou časťou súboru, ktorá túžila po modernom, nie skostnatenom divadle. Zaujímavé je, že o miesto mali záujem aj zástupcovia trnavskej osvety. Môžem to už teraz rovno povedať, že nastal boj medzi divadelníkmi a osvetármi. Hoci sme si s Lacom neboli ešte vtedy blízki, po vysvetlení situácie a z princípu som na Zväze slovenských dramatických umelcov požiadala jeho predsedu, aby sa prihovoril za tohto mladého človeka. Ladislav Podmaka sa vtedy stal najmladším riaditeľom divadla v celom Československu. Myslím si, že aj tí, z ochotnícko-osvetovej generácie divadelníkov, čo sa o to miesto uchádzali, napokon neľutovali. Laco celým svojím bytím žil pre divadlo v Trnave.

* Venujete sa aj trnavskému divadlu a poznali ste Ladislava Podmaku aj zo súkromného pohľadu. Keď si spájate spomienky s výskumom, čo vám vyvstáva na povrch?

- Ja som Bratislavčanka a Laco bol Trnavčan. Tesne pred svadbou ma stretol starší spolužiak, herec a spevák Jaro Filip, ktorý začiatkom roka 1981 prešiel z Bratislavy do mladého kolektívu do trnavského divadla, a hovorí mi: Nie, že nám Laco kvôli tebe odíde do Bratislavy. Nemali sme totiž v Trnave kde bývať, ale napokon nám mesto požičalo byt. Ako mladá kritička som bola večne nespokojná a s Lacom sme sa vedeli do krvi pohádať, najmä v prípade trnavských inscenácií. Vždy hru obhajoval, jej tvorcov – neraz aj to, čo nebolo vždy obhájiteľné. Dokonca, od istého času som mala zakázané chodievať na trnavské predpremiéry (smiech).

* V druhej polovici 70. rokov vznikali dve výrazné línie divadla, tzv. uhlárovská a tzv. nvotovská. Ladislav Podmaka sa napohľad priklonil k tej uhlárovskej línii. Teda, aspoň by sa to mohlo zdať pre generáciu, ktorá pozná známe inscenácie už len z počutia.

- Riaditeľ sa nemôže svojimi názormi prikláňať k žiadnej línii. Ale mohlo by sa zdať, že mal bližšie k Blahovi Uhlárovi. V roku 1974 spolu nastupovali do divadla. Z Vysokej školy múzických umení do repertoára do Trnavy preniesli Čechovove a Gorkého jednoaktovky, ktoré sa z politických dôvodov nedožili repríz, ale zaujali osobitou divadelnou štylizáciou. Blaho a Laco robili spolu na dramatizácii Nosovovho Nevedka v Slnečnom meste. Okrem toho mali spoločný názor na život, na divadlo a jeho poslanie. Laco spolupracoval viac s Blahom Uhlárom. Juraj Nvota zas so svojou spolužiačkou, neskôr manželkou, dramaturgičkou a autorkou Mirkou Čibenkovou. Obe línie boli už od začiatku rozdielne – Uhlárove inscenácie boli racionálnejšie, často s komickým nadhľadom. Nvota bol od začiatku hravejší, poetickejší. Tieto dve línie nešli proti sebe, hoci časť kritiky to tak mohla vnímať. Obaja režiséri sa vhodne dopĺňali, preto sa divadlo mohlo veľmi dobre rozvíjať. Bolo to o filozofii divadla aj vo vzťahu k divákovi, spoločnosti. Je pravda, že Uhlár vychytal všetky nepríjemné výročia. Mal čo robiť, aby vyšiel so cťou. Napríklad, v roku 1979 inscenoval Novomeského i Šulajovu Epizódu 39 – 44 na základe Husákovho Svedectva o Slovenskom národnom povstaní, čo mohlo v tom čase a v takej podobe vyvolať aj problémy.

* Dá sa teda povedať, že divadlo tú slávnu éru zažilo aj vďaka Ladislavovi Podmakovi, alebo to bolo tým, že jednoducho dal voľný priestor iniciatívam, ktoré by inak neprešli?

- Divadlo je kolektívne umenie. V tom čase museli divadelníci neraz doslova kúzliť, aby v každej inscenácii bolo to, čo chcel dosiahnuť súbor, no najmä, čo požadovali nadriadené orgány. Žili sme reálny socializmus, dramaturgický plán musel zahŕňať rôzne povinné jazdy. Riaditelia boli medzi dvomi mlynskými kameňmi. Na jednej strane stáli požiadavky straníckych a štátnych orgánov, na druhej strane súbor, ktorý neraz túto situáciu či tlak nechápal. Aj preto sa neraz vynášajú nespravodlivé súdy, ako som sa minule dočítala o ich neuskutočniteľnom zájazde na americký kontinent. Súbor mal odcestovať do Kanady a USA s inscenáciou Charlie. Bolo to v čase, keď sa krajiny socialistického tábora rozhodli bojkotovať olympiádu v L.A. A tak stranícke a štátne orgány rozhodli, že sa nepôjde nikam, aj keď všetky cestovné doklady vrátane víz prepadnú, pričom sa vyhovorili na nedostatok financií. Laco bol vtedy z toho dosť nešťastný. Vedúci pracovník musel riešiť aj iné nepríjemné situácie, keď niektorí členovia súboru, ktorí sa podieľali na inscenácii, nemohli vycestovať ani do Moskvy, lebo im vnútro odmietlo vydať pas. Bola tam, napríklad, ďalšia nepríjemná vec, a dodnes mi je ľúto, že som sa na ňu Laca viac nepýtala, a to je odchod Jána Zachara z divadla, ktorý je spojený s udaním na jeho spievanie protištátnych piesní v jednom klube. Laco sa vtedy viackrát stretol aj s jeho otcom Karolom Zacharom a robili všetko pre to, aby Jano nešiel do väzenia, podobne ako pred rokmi Ivan Romančík.

* Prišla prvá polovica 80. rokov, a to bol čas, keď sa Ladislav Podmaka začínal pomaly presúvať do Bratislavy.

- Bývali sme v Trnave a ja som dochádzala do Bratislavy. Laca dlho lámali, aby do Bratislavy odišiel. Všetci si mysleli, že pri prvej príležitosti, keď sa bude dať ísť, sa chytí šance a odíde. Po ponuke nastúpiť na Novú scénu vyše roka dokázal viesť rozhovory s ministrom Miroslavom Válkom o tom, ako by malo toto divadlo vyzerať a aké by mali byť jeho aktivity. Na Novej scéne bol riaditeľom výborný herec, no nezvládal manažovať rekonštrukciu budovy Novej scény (NS). Prestavba už bola začatá a v straníckych orgánoch skrsol nápad, aby NS mala paralelne dvoch riaditeľov: Jedného, ktorý by zabezpečoval rekonštrukciu, a druhého na umeleckú prevádzku. Medzitým sme dostali v Bratislave stabilizačný byt a nastala opačná situácia – Laco ešte rok dochádzal z Bratislavy do Trnavy. Nakoniec sa bývalý riaditeľ NS, priateľ mojej mamy z detstva, rozhodol, že nebude ďalej zotrvávať na tom poste, nech Laco preberie štafetu na Novej scéne. A tak Laco Podmaka definitívne odišiel z trnavského divadla 30. júna 1985, aby 1. júla 1985 nastúpil na Novú scénu. Naďalej však pozorne sledoval, čo sa v Trnave deje, nevynechal ani jednu trnavskú premiéru.

* Aké boli ďalšie kroky Ladislava Podmaku po odchode z bratislavskej Novej scény? Pôsobil ako nezávislý publicista. Dlhé roky až do svojho predčasného odchodu z tohto sveta bojoval s ťažkou chorobou.

- Na Novej scéne pôsobil až do jesene 1990. Nebolo to jednoduché obdobie. Starosti s rekonštrukciou a po Novembri 1989 neustále aktívy umeleckých súborov o dôvere riaditeľovi. Od roku 1988 viedol neúnavné rokovania o odčlenení súboru Korzo ´90, pričom bránil Novú scénu, že nemôže byť oslabená aj delimitáciou technických a administratívnych pracovníkov. Našťastie, o tejto etape sú k dispozícii dokumenty. Po odchode z NS pôsobil v slovenskej kancelárii prípravy Všeobecnej československej výstavy v roku 1991 v Prahe, neskôr ako sekretár v týždenníku, a potom ešte inde pri spracovávaní ekonomických informácií z tlače. Trnavské divadlo neopomínal, veď mu tam v strede mesta stále žili rodičia, dokonca dva roky pred smrťou pripravil scenár stretnutia významných trnavských rodákov.

Martin Jurčo, foto: autor a archív D. Podmakovej

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (5x hodnotené)