novinky z radnice

„Čo sa to deje s tou trnavskou hádzanou?“, počúvam dosť pravidelne otázku kdekoľvek v Trnave. Poväčšine s prívlastkom „tou našou“. Vidieť, že hádzaná prirástla našim ľudom ozaj k srdcu. Tak ako bola svojho času na výslní – prvý slovenský majstrovský titul po sezóne 1993/1994 patril práve hádzanárom Lokomotívy Trnava, tak dnes je vlastne neexistujúcim športom. Na čie hlavy tento stav padá? Rozhodne nie na hlavu blízkeho jubilanta, pomaly sedemdesiatpäťročného zaslúžilého trénera Ernesta Gubrického, narodeného 11. marca 1939 v Trnave.

Je každým milimetrom Trnavčan, aj keď šport –konkrétne hádzaná – ho viackrát zaviedol ďaleko za mestské hradby. Jeho športový životopis je preto veru bohatý. Veď byť študentom trnavskej priemyslovky znamenalo venovať sa popri náročnom učení, boli tam vtedy páni profesori ešte starého razenia, aj športu. Ten bol významným atribútom tejto školy (a vlastne je aj dodnes). Najprv to bola atletická dráha, najmä behy a s nimi aj niekoľko slovenských dorasteneckých titulov a rekordov. Potom neodolal futbalu. Prečo nie, veď ho trénoval sám Anton Malatinský. Prišlo ale zranenie a na jeho radu si odskočil k hádzanárom.

Hádzaná sa nakoniec stala jeho doménou. Rýchlosť z atletiky spolu s dôrazom z futbalu a prirodzenými fyzickými predpokladmi sa stali základom jeho hráčskej úspešnosti. Pochopiteľne, obliekal domáci, trnavský dres, vtedy Slávie Trnava. Bolo to v rokoch 1957 až 1969. Všetko na škvare otvoreného ihriska na Orolskej ulici.

Potom prešiel na dráhu trénerskú. Začínal na Považí, v Dubnici v roku 1971, no Trnava ho už v nasledujúcom roku stiahla naspäť. Jednu sezónu trénoval béčko, vtedy už Lokomotívy, aby vzápätí prevzal jej prvé družstvo. Hralo vtedy druhú ligu, zakrátko ho však priviedol nielen do prvej, vtedy československej, ale aj na jej špicu. Po predchádzajúcom hráčskom úspechu – tretie miesto v celoštátnej lige za Duklou a Prešovom – prišiel úspech trénerský. Druhé a tretie miesto v športe, v ktorom sme patrili medzi najlepšie svetové celky. Nečudo, že prišli trénerské pozvánky od takých silných klubov, akými boli VSŽ Košice, ČH Bratislava, no i Topoľčany. V silnej trénerskej konkurencii to dotiahol aj na reprezentačnú lavičku. V sezóne 1977/1978 začínal s Havlíkom s juniorskou reprezentáciou, potom prišla mužská reprezentácia a s ňou pekné umiestnenia aj na svetových majstrovstvách v Španielsku, Francúzsku, Nemecku, Nórsku, Švajčiarsku. V rokoch 2002 až 2006 pôsobil pri slovenskej reprezentácii ako asistent trénera Hatalčíka a výsledkom bola slovenská účasť na Majstrovstvách Európy 2006 vo Švajčiarsku.

Nestratil sa ani pre Trnavu. Keď bývalá Lokomotíva skončila svoje pôsobenie v celoštátnej HIL-ke a hrozil koniec hádzanej v meste, zasadol na trénerskú lavičku, už HK 47 Trnava, a dal sa po druhý raz do budovania nového mužstva, ktoré to potom z II. ligy dotiahlo opäť na pozíciu v slovenskej extralige. Medzitým pôsobil ako ústredný tréner Slovenského zväzu hádzanej a do roku 2009 ako tréner a funkcionár HK 47 Trnava.

Zhoršený zdravotný stav mu už po roku 2009 neumožnil naplno pokračovať ďalej, a tak v sedemdesiatke ukončil svoju prebohatú športovú činnosť. Trnavský samosprávny kraj ocenil jeho športové zásluhy pamätnou medailou Predsedu TTSK, v roku 2012 sa zaslúžene stal členom Siene slávy slovenskej hádzanej. Iba tá Trnava ho zatiaľ akosi neteší...

Edo Krištofovič

 

Zatiaľ nehodnotené