novinky z radnice

Nielen v osobných dokladoch, ale aj v pracovnom životopise figuruje pri jeho mene aj názov nášho mesta. Dramaturg, publicista a dramatik Igor Rusnák (nar. 3. februára 1936 v Trnave) skúsil všetky odvetvia dramatického umenia – rozhlas, film, televíziu i divadlo. Občas prebehol aj na druhú stranu a divadelný a kultúrny život zachytával prostredníctvom recenzií a kultúrnej publicistiky. Absolvent divadelnej vedy vystriedal niekoľko divadiel – okrem Krajového divadla v Trnave (1964-65) pôsobil aj v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, v Poetickom súbore v Bratislave, v Slovenskej filmovej tvorbe a bol aj dramaturgom bratislavskej televízie. Po dlhých rokoch, ktoré prežil v našom hlavnom meste, si našiel útočisko v malom mestečku Tlmače.

 igor rusnák- Najbližšie mi bolo divadlo. Je to určitý fixný okruh ľudí, takzvaná ručná výroba v porovnaní s fabrickými výrobami ako je film či televízna inscenácia. Vznikajú tam trvalejšie vzťahy a človek môže potom cieľavedomejšie pracovať. Na druhej strane, keď robíte s tímom ľudí hlavne v menších divadlách, zistíte, že po dvoch – troch rokoch ste na limite. Jeden poľský kritik mal dobrý bonmot, že divadlo by malo žiť ako pes – sedem rokov. Potom ho treba rozpustiť a začať celkom odznova.

* Narodili ste sa v Trnave, no k nášmu mestu ste si ani nemali kedy vytvoriť hlbší vzťah.

- Otec pracoval na trnavskom mestskom úrade ako právnik. Matka pochádzala z Vlčkoviec, z vtedajšieho Farkašína. Trávil som tam prázdniny, dedo bol veľký sedliak, a to ma dosť formovalo. Rodičia sa dali dohromady, zobrali sa a bývali na trnavskom Špíglsále. Vznikol slovenský štát a otec dostal výhodnejšie miesto v Bratislave. To bol celý môj detský kontakt s Trnavou. Neskôr som sa do Trnavy vrátil už ako profesionál – dramaturg do vtedajšieho Krajového divadla. Opäť to bolo v takom nešťastnom čase. Práve sa povrávalo, že majú divadlo likvidovať. Bol som vtedy optimista a premýšľal som, či by sa nedalo zachrániť. Boli totiž aj také úvahy, ako ho repertoárovo a organizačne zmeniť. Bolo už však rozhodnuté inde. Paradoxne sa zdôrazňovalo, že divadlo má dostatočne kvalitnú hereckú kapacitu, a napriek tomu prišlo rozhodnutie o likvidácii. O tom, že sme mali dobrých hercov, svedčí, že neskôr posilnili súbory najmä v Bratislave a v Nitre, a to Evou Rysovou počnúc, Leopoldom Haverlom končiac.

* Študovali ste v Prahe, no štúdium ste dokončili v Bratislave na Vysokej škole múzických umení. Pôsobili ste vo viacerých divadlách.

- Z Prahy do Bratislavy som prešiel bez nejakého vážnejšieho študijného dôvodu. Išlo aj o materiálne príčiny, situácia doma bola dosť zlá a bývať v Bratislave v porovnaní s Prahou sa dalo finančne zvládnuť. Prvá štácia bol rozhlas. Na škole mi povolili, že si môžeme privyrábať. Bolo to také pololegálne, lebo ani hercom nedovoľovali pracovať popri štúdiu. Škola bola pomerne blízko rozhlasu na vtedajšom Leninovom (dnes Jakubovom) námestí. V škole som sa zatváril, že si idem niekde niečo dať a rýchlo som utekal do rozhlasu. Tam som popracoval, povedal som, že sa idem poprechádzať, a utekal som na prednášku. A takto som fungoval dva roky. Bola tam celkom mladá literárno-dramatická redakcia. Vedúci redakcie Ján Vdovják mal 27 rokov, a to ho považovali za starého. Pamätám si dodnes, že ako prvú som robil čínsku hru. Predlohou bola asi dvestostránková kniha v angličtine rozpísaná v dialógoch. Z toho som robil asi hodinovku. Topil som sa vtedy v čínskych reáliách.

* Po štúdiu ste začali už pracovať v divadle. Významnou etapou vášho života však bola práca na Kolibe. Tí, čo čítajú titulky filmov pozornejšie, vedia, že ste napísali televízny film Rodáci, adaptácie diel do filmovej podoby Nevesta hôľ, Ivko a jeho mať, Jedenáste prikázanie, Otec ma zderie tak či tak, Návrat Jána Petru či Kohút nezaspieva, čo bola adaptácia známej Bukovčanovej drámy. Vy ste však zapísaný aj ako celkom úspešný divadelný autor.

- Jedenáste prikázanie – to bol môj najväčší televízny projekt. Kolega ma oslovil, či by som sa na to nedal. Práve preto, že som mal z detstva väzby na dedinu, nemal som problém adaptovať pôvodne Jonášovo dielo do podoby televízneho seriálu. Pripravil som scenáre asi k piatim kolibským filmom a k televíznym filmom som robil asi dvadsať. V divadle som absolvoval ešte koncom 50. rokov s hrou Krok do tmy. Išlo o tému emigrantov, čo bola vtedy veľmi háklivá oblasť. Potom som mal niekoľko ďalších hier, z toho bola jedna veľmi úspešná. Volala sa Líšky, dobrú noc a naštudovalo ju aj národné divadlo. V sezóne 1962/63 to bola z pohľadu celého Československa tretia nahranejšia hra, pričom na prvých dvoch miestach bola detektívka a francúzsky bulvár. To sa, samozrejme, už nikdy nezopakovalo. Táto jedna sa narodila pod šťastnou hviezdou a bola preložená do piatich rečí. Tie ďalšie sa buď vôbec nehrali, alebo sa uviedli len s malým úspechom.

* Pôsobili ste aj v časopise Film a divadlo. Na jednej strane ste boli dramaturgom, a zrazu ste sa dostali na stranu druhú ako recenzent. A potom ste opäť prešli do dramaturgie, tentoraz do Prešova, čo bolo divadlo s úplne iným repertoárom a regionálnym zázemím.

- Ako kritik som sa snažil byť korektný na oboch stranách. Robil som nielen recenzie a rozhovory, ale aj rôzne propagačné články. Potom som ako dramaturg v Prešove robil dokonca v dvoch obdobiach – v 60. a v 80. rokoch. Tam bola opereta a činohra. Ako celok to fungovalo a mali tam výborného organizátora, ktorý vymyslel abonentný systém. Výhodou bolo, že tam mesto dosť žilo divadlom. Napríklad, v Trnave som také zázemie medzi divadlom a obyvateľmi mesta, v ktorom pôsobilo, nevidel. Napríklad, v Prešove existovali premiérové permanentky. O tie bol zápas, každá prestížna rodina musela mať takúto permanentku. Od toho sa odvíjalo, že bola prestíž prísť na prvú reprízu, zísť dolu do divadelného klubu, rozprávať sa s hercami. V Trnave to v podstate nemalo ani kedy vzniknúť. Pretože ten prvý súbor vznikol z Dedinského divadla a zanikol skôr, než sa stačil v Trnave výraznejšie etablovať, a druhý súbor prišiel ako celkom nový z Bratislavy. Takže herci nemali ani priamy vzťah k mestu. No na druhej strane si pamätám, že keď som bol v trnavskom Krajovom divadle, tak jedine ja s Karolom Strážnickým sme dochádzali do Bratislavy. A veľmi zle sa na to v divadle pozerali. Jednoducho sa rátalo s tým, že divadelný súbor má žiť spolu. V prípade ďalšieho divadla, ktoré vzniklo v roku 1974, už viacerí chodili z Bratislavy, pretože tam cítili možnosť uplatniť sa aj v mediálnej umeleckej sfére.

* V 90. rokoch bola situácia celkom iná. Vy ste sa vrátili opäť do novín.

- V roku 1991 som odišiel z literárno-dramatickej redakcie v televízii. Bolo to ešte pred porevolučnými čistkami. Keď som videl, že sa zverejnil rozpočet na výrobu, hneď som vedel, že to je koniec výroby pôvodnej dramatickej tvorby. A s tým súvisel odchod veľkej časti tvorivých a výrobných pracovníkov. Vtedy som si povedal, že skúsim pracovať v denníku. Vtedajší Ľud, neskorší Čas som mal desať metrov od domu, skúsil som to tam. A pracoval som tam dovtedy, kým ho tak nešťastne netransformovali na denník celkom iného typu. Potom ma priateľ Miro Košický zlákal na chvíľu pracovať do divadla v Spišskej Novej Vsi, potom som opäť nakrátko prešiel do Národnej obrody. Vyzerá to tak, že som toho prešiel veľa, ale mám pocit, že je v tom oveľa súvislostí ako rozdrobeností. Raz som sa pozeral na vec z jednej strany, a raz z druhej. Napriek tomu, že sa teraz pozerám späť, mám pocit celistvosti. Slávny divadelník Miloš Pietor mal povedačku, kde zakomponoval s humorom aj mňa. Vraj v divadle nikdy ráno neviete akú má režisér xy smrteľnú chorobu, akú má kritik xy životnú lásku a aké má Igor Rusnák práve životné povolanie (smiech).

Text a foto: Martin Jurčo

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)