novinky z radnice

Juraj Nvota: „Chceli sme patriť k Trnave a divadlo ponúknuť ako bežnú potrebu, alebo príťažlivú nepotrebu. Ako provokáciu fantázie, sna, tvrdej reality. Ako ostrov radostnej slobody...“

Pripomínať aktivity režiséra, herca a scenáristu Juraja Nvotu (nar. 1. marca 1954 v Bratislave) na trnavských doskách by bolo asi pripomínaním známeho. No predsa len, od slávnej nvotovsko-uhlárovskej éry ubehlo už niekoľko desaťročí, a tak sa oplatí k nim vrátiť. A najmä, pripomenúť si s jedným z kľúčových predstaviteľov tohto obdobia motivácie tvorcov trnavského divadla aj štyridsať rokov od jeho vzniku.

Juraj Nvota

Juraj Nvota po štúdiu na gymnáziu v roku 1977 absolvoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Hneď sa zaradil do mladého súboru Divadla pre deti a mládež, a tu vydržal až do búrlivého porevolučného obdobia začiatku 90. rokov. V Trnave debutoval 9. decembra 1977 s réžiou Twainovho Toma Sawyera v hlavnej úlohe s Mariánom Zednikovičom a Zuzanou Kronerovou ako Becky. 

Juraj Nvota Ružové sny

Potom prišlo mnoho úspešných predstavení – Rómeo a Júlia, Hobit, Hamlet III., Muž ako muž, Charlie (inscenácia bola uvedená s veľkým s úspechom vo francúzskom Lyone a videla ju aj Geraldine Chaplinová), či úspešná adaptácia hry Kone sa strieľajú (bola uvedená ako československá premiéra v hlavnej úlohe s hosťujúcou Zdenou Studenkovou). V roku 1992 odišiel Juraj Nvota do bratislavského divadla Divadla Astorka-Korzo ’90. No do Trnavy sa viackrát vrátil, napríklad, naštudovať kritikmi pozitívne prijatú inscenáciu Seana O’Casseyho Malý nočný príbeh či Amoriádu alebo Slovenský dekameron od Jozefa Lenharta. Významná je spolupráca Juraja Nvotu so Stanislavom Štepkom, a viacero ich spoločných diel vzniklo na doskách nášho divadla ešte v 80. rokoch. Juraj Nvota režíroval aj v českom Divadle na zábradlí či Štúdiu Ypsilon. Ako filmoví diváci ho dôverne poznáme aj z filmov Dušana Hanáka. Hlavnú postavu poštára Jakuba si zahral vo filme Ružové sny (mnohé exteriéry sa nakrúcali na trnavskej dnešnej Hlavnej ulici a v niekdajšej reštaurácii Krym). Potom prišli podobné, no už menšie úlohy vo filmoch Ja milujem, ty miluješ a Tichá radosť. Ako režiséra ho poznáme napríklad z televízneho spracovania Ženského oddelenia, dokumentu Radosť zo života o Jánovi Melkovičovi, alebo z láskavej tragikomédie Priatelia padajúceho lístia s Vierou Strniskovou a Zitou Furkovou. Oveľa neskôr (2008) zaujal najmä jeho film Muzika (podľa novely P. Pišťanka), ktorý získal cenu Igric a 14 nominácií na slovenskú národnú filmovú cenu Slnko v sieti. V jednom rozhovore o ňom známa slovenská novinárka povedala, že klame telom. Navonok pôsobí chlapčensky, no jeho pohľad na svet je pohľadom zrelého muža. Zaiste to aj platí v období jeho životného jubilea.

 

*Aké bolo vaše detstvo? V rodine ste asi nemali divadelné zázemie.

- Narodil som sa v Bratislave, no naša rodina bývala v Pstruši na Vígľaši, kde otec v 50. rokoch nedobrovoľne pracoval. Bol poľnohospodár. Náš rod sa pred storočiami presťahoval do Vojvodiny. Išli tam aj kvôli náboženstvu, pretože vtedy platila zásada, akého vierovyznania bol zemepán, takého museli byť aj poddaní. Predkov sme mali evanjelikov, preto sa odsťahovali do Vojvodiny. Otec sa narodil v Petrovci. Starý otec bol mäsiar, vlastnil aj pôdu, preto naša rodina mala blízko k poľnohospodárstvu. Aj preto otec študoval v Brne. Z Bratislavy musel odísť v čase, keď prišlo k politickej roztržke medzi Stalinom a Titom. Otca ako Titovho agenta z nepriateľskej Juhoslávie vysťahovali z mesta. Predtým sedel vo vyšetrovacej väzbe, pretože sa odmietol priznať k tomu, čo mu neprávom a nezmyselne pripisovali, a nemohli ho odsúdiť. Napokon ho zachránil jeho priateľ z Brna. Ako právnik zhodou šťastných náhod našiel spôsob ako ho dostať z týchto problémov. Poradil mu, aby opustil Bratislavu a odišiel robiť do Pstruše pri Vígľaši. Tam pracoval v odbočke Výskumného a šľachtiteľského ústavu poľnohospodárskeho. Potom sme sa postupne k Bratislave približovali. Najprv sme bývali v Piešťanoch – celé detstvo som prežil tam, a napokon sme sa presťahovali do hlavného mesta. Potom to bola viac ako sedemnásť rokov Trnava a, samozrejme, opäť Bratislava. 

* A kedy ste začali postupne koketovať s divadlom?

- Prvýkrát som si divadlo všimol v Piešťanoch. Bolo to tiché a útulné mesto. Mohli sme sa pohybovať po celom meste, nebolo tam veľa áut. Kúpeľné parky boli ako stvorené na pokojný život. Boli tam možnosti dostať sa do divadla a na koncerty. Pamätám sa, keď som mal asi 10 rokov, zhorelo drevené divadlo, ktoré stálo v parku. Ako deti sme stáli neďaleko a pozerali sme sa, ako z neho ostala len pahreba. Bolo to v čase, keď sme sa už sťahovali do Bratislavy. Potom sa ten vzťah k divadlu ohlásil počas môjho 9. ročníka. Mojím spolužiakom bol Maňo Huba. Jeho strýko Martin Huba bol herec v divadle. Viem, že raz prišiel niekto z Francúzska sa pozrieť k nim do Divadla na korze. Potrebovali rýchlo zohnať divákov. A tak Maňo zháňal všetkých kamarátov, aby prišli do divadla. Videl som všetky tie slávne predstavenia tohto divadla – ako bolo napríklad Čakanie na Godota. Potom som navštevoval rôzne bratislavské divadlá. Neskôr som chodil do Reduty, kde boli aj absolventské predstavenia. Hral sa tam napríklad Kráľ Ubu a boli to také dobré roky, keď sa hrali aj zakázaní dramatici. Potom prišiel maturitný ročník a ja som skúsil risknúť divadelnú réžiu. Nedúfal som, že ma zoberú, ale chcel som vidieť ako to tam prebieha. A zobrali ma na prvýkrát.

* Tam ste sa stretli zrejme s kolegami, s ktorými ste neskôr tvorili rodinu v trnavskom divadle.

- To sme ako každý ročník pociťovali túžbu byť stále spolu, teda hrať, ale aj žiť mimo divadla. Bolo to výsledkom strachu, že spolu sme vedeli robiť, no báli sme sa cudzích hercov či riaditeľov. Napokon jedna časť ročníka išla do Prešova, druhá časť do Trnavy. Tým sme zapadli do rodiny, ktorá zakladala Divadlo pre deti a mládež. Boli tam naši o rok starší spolužiaci, teda ročník Blaha Uhlára. Prišli so mnou dramaturg Andrej Maťašík, dramaturgička Mirka Čibenková, herci Iveta Mandžárová, Štefan Kožka a Ján Zachar.

* Dnes sa hovorí o Divadle pre deti a mládež ako o výpovedi jednej generácie hercov. Vy ste to určite vtedy tak nevnímali, pretože tá generačná výpoveď sa asi formovala postupne od inscenácie k inscenácii.

- Často sme robili na objednávku, bolo treba urobiť detské predstavenie, boli výročia. To mi, samozrejme, nezverili, pretože som bol akosi nespoľahlivejší (smiech). Postupne sa rukopis formoval. Boli sme vtedy mladí, a bolo to generačné divadlo, takže všetci herci mali skoro rovnako rokov. Bola to zvláštnosť, pretože v iných divadlách boli zastúpené všetky generácie hercov. Preto sme sa zamerali na rôzne dramatizácie, mohli sme si dovoliť aj rôzne experimenty. Boli sme trochu v závetrí od ideologickej pozornosti, boli sme aj akýmsi ostrovom slobody. S Blahom Uhlárom sme sa striedali na naštudovaní inscenácií, pozývali sme si hostí, čo súbor aj hercov obohacuje o iný prístup. Ja som Blaha Uhlára a jeho poetiku nevnímal ako rozpor. Je príjemné mať niekoho v tandeme, kto je kvalitný, kto vás presahuje, kto vás ťahá. Vzniká tak zdravá konkurencia. Po predstavení sme sa snažili vždy nadviazať kontakt s divákmi, stretávali sme sa s vysokoškolákmi. Chceli sme patriť k Trnave a divadlo ponúknuť ako bežnú potrebu, alebo príťažlivú nepotrebu. Ako provokáciu fantázie, sna, tvrdej reality. Ako ostrov radostnej slobody.

* Naštudovali ste klasiku, autorské divadelné predstavenia, vlastné dramatizácie, ale aj divadlo pre deti. Čo bolo vašou prioritou v tých troch – štyroch premiérach počas každej sezóny?

- Nechceli sme v dramaturgii okupovať divadelnú knižnicu a vyberať odtiaľ tituly Ibsena, a podobne. Jednak sme sa na to necítili herecky zrelí, a na druhej strane sme boli generačným divadlom. Chceli sme inscenovať vlastné tituly, no autorsky sme to akosi nevedeli. Mirka Čibenková spomedzi nás bola jediná píšuca, pripravila aj niekoľko úspešných dramatizácií. Zuzana Kronerová mala kontakt na Stanislava Štepku, a tak sme ho oslovili. Tak aj vznikla spolupráca s Radošincami.

* Mnohí si dodnes pamätajú predstavenie dvojice Milan Lasica a Július Satinský Náš priateľ René, ktoré bolo uvedené v Trnave. V prvej polovici sedemdesiatych rokov neboli v našej kultúre veľmi vítaní, mnohí diváci ich vtedy poznali z programov v Brne. Až postupne sa neskôr začali objavovať na Novej scéne, či v televíznych programoch Jána Roháča. Zhruba v tomto čase ich titul uviedli aj v Trnave, presnejšie povedané, ste uviedli.

- Bol to akoby dar z neba. Trnavské divadlo hosťovalo v Bratislave na nádvorí Starej radnice. Nanešťastie pršalo a my sme v hľadisku identifikovali pánov Lasicu a Satinského. Po predstavení prišli za nami a zverili nám text diela Náš priateľ René, pretože v Bratislave im ho tesne pred premiérou stopli. Ak by sme chceli, že podľa toho ako hráme, že by sme to zvládli. Ja som asi tak prvý rok váhal. Po čase sme dve postavy rozpísali na viacero, a tak vznikla táto trnavská inscenácia. Potom to Jaro Filip režíroval vo vtedajšom Štúdiu S, už s originálnymi autormi.

* Väčšina vašich spolužiakov absolventov boli Bratislavčania. S príchodom divadla do Trnavy ste si postupne získava vzťah k nášmu mestu? Bol vôbec na to priestor, keď ste väčšinu času trávili priamo v divadle?

- Hneď po škole sme začali bývať na slobodárni, prišli mnohé divadelné manželstvá. V Trnave som býval takmer sedemnásť rokov. Mal som pocit, že to divadlo nemôžem zradiť. Prebehovanie z divadla do divadla sa mi nikdy nepozdávalo. Po čase, keď prišli spoločenské zmeny a mnoho aktivít sa mi presunulo do Bratislavy, tak už sa to dohádzanie nedalo uniesť. Ja som mal však vzťah k Trnave oveľa skôr, ešte pred touto divadelnou érou. Trávieval som tu v detstve prázdniny. Moja mama, stará mama, strýko Milan a teta Šárika bývali v Trnave. Hrával som sa na rybníku, pri Coburgu, veľa času som trávil so strýkom, ktorý bol trénerom volejbalistiek, sám na Slávii aj hrával. Začiatkom 90. rokov som dostal ponuku z divadla Astorka. Najprv som tam hosťoval, zoznámil som sa so súborom, spôsobom tvorby. Mama mi zomrela, otec ostal sám. A tak i tieto životné okolnosti rozhodli o tom, že som sa rozhodol presťahovať do Bratislavy a zmeniť divadelné dosky. Vtedy som so sebou strhol viacero kolegov – ako Peter Šimun, Lajko Moravčík. Stretli sme v Astorke Maroša Zednikoviča a Zuzanu Kronerovú, ktorí predtým boli tiež v Trnave. Čiže sa tam to trnavské jadro posilnilo.

* Nielen vaša generácia, ale aj mladí milovníci filmu si vás dodnes spájajú s poštárom Jakubom, ktorý miloval krásnu Jolanku z rómskej osady a všetci im chceli túto lásku prekaziť. Tento film Dušana Hanáka Ružové sny vraj patrí k najpôsobivejším z celej kolibskej filmovej éry.

- Človeka občas stretne jedinečná ponuka. To je tiež dar. A tak ma Dušan Hanák oslovil na Ružové sny. Bol to úžasný zážitok, ktorý ma poznačil na celý život. Bola to pre mňa exkurzia do rómskej duše v podaní Dušana Hanáka. Nakrúcalo sa to pri Piešťanoch, v Trnave, ale aj na železničnej trati medzi Piešťanmi a Trebaticami, a na východnom Slovensku. je zaujímavé, že tento film sa dedí z generácie na generáciu, lebo doteraz ma mladí Rómovia z Čiech a Slovenska poznajú ako mladého Jakuba. Film prijali za svoj, pretože je pravdivý. Nepochlebuje, neskrášľuje problematiku.

* My sme sa stretli v Štúdiu L&S, čo je miesto niekdajšieho Štúdia S, kde v minulosti vznikli desiatky vašich inscenácií, a je to tak dodnes.

- V lete sme nakrúcali film podľa scenára Petra Pišťanka a Mariána Urbana. Volá sa to Rukojemník. Máme to už nakrútené, takže sme to v zimných mesiacoch postupne strihali. Koproducentom filmu je Česká televízia, takže musím chodiť strihať do Prahy. Teraz som od marca začal skúšať v Divadle L&S pôvodnú hru, volá sa to Listy Emilovi. Tá hra vychádza z listov, ktoré Milan Lasica postupne písal pre jeden týždenník.

Martin Jurčo, foto autor a archív SFÚ

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)