novinky z radnice

Vo svete a mimo nášho mesta žije mnoho Trnavčanov, ktorí sa napriek bohatosti svojich aktivít a osobnej skromnosti vždy k Trnave hlásia a radi si na ňu zaspomínajú. K takým patrí aj dlhoročný filmár Pavel Forisch (nar. 24. júna 1930 v Trnave), ktorý síce takmer 60 rokov žije v Bratislave, no na Trnavu má krásne i trpké spomienky.

Narodil sa na Hlavnej ulici, ktorá sa vtedy volala Masarykova, presne oproti trnavskej radnici. Za prvej Československej republiky rodina jeho otca vlastnila obchod s textilným metrovým a kusovým tovarom. Otec už v tom čase pôsobil na obchodnom grémiu a staral sa o prosperitu malých živnostníkov. V 50. rokoch pracoval Pavel Forisch ako fotograf a fotolaborant, neskôr sa dostal do spravodajského filmu ako asistent kamery. Po dvoch rokoch bol poverený vedením výroby prvých filmov. S mnohými filmovými štábmi precestoval najmä niekdajší Zväz sovietskych socialistických republík pri nakrúcaní rôznych reportáží. Jednou z nich bol napríklad film List z Riazane o hľadaní hrobu sovietskeho dôstojníka, ktorý padol pri oslobodzovaní Liptovského Mikuláša. Začiatkom 60. rokov bol poverený vedením prevádzky dokumentárnych a populárno-vedeckých filmov. Po dlhej komunikácii presvedčili pražské vedenie filmu, aby v Bratislave mohli založiť štúdio animovaných filmov. Podarilo sa to v roku 1966 a na jeho čelo sa dostal legendárny milovník Trnavy, karikaturista Viktor Kubal. Pridala sa triková skupina Bohdana Slávika a začali sa vyrábať filmy rôznymi technológiami. Politická situácia sa v 60. rokoch začala uvoľňovať a tvorivé kolektívy dokumentaristov spolu s Pavlom Forischom prichádzali s témami, ktoré nešetrili dobový režim. Svedčia o tom aj názvy filmov: D. Trančík: Šibenica, či štyri filmy L. Kudelku: Akí sme, Leopoldovská pevnosť (o politických väzňoch a väzeniach), Bôle a nádeje a Čierne dni (o auguste 1968) a iné. V čase normalizácie sa filmy stali trezorovými. Po roku 1970 sa Pavlovi Forischovi v Štátnom filme podarilo zostať, pracoval v animovanom filme, neskôr bábkovom filme a videofilme. Tesne v časoch prednovembrových, keď to už išlo, spoluzakladal najprv ako družstvo reklamnú agentúru B.M.A. (obchod, manažment, umenie). Úspešne ju potom rozbehol v 90. rokoch. V súčasnosti sa Pavel Forisch už ako senior zaoberá vydávaním odborného časopisu chovateľov okrasného vtáctva Nová exota, ktorý vydávajú v Olomouci v českom a slovenskom jazyku.
pavel forisch 1
Traja trnavskí priatelia v roku 1949: zľava Jozef Režucha, Ľudovít Boledovič, Pavel Forisch

Pavel Forisch
Pavel Forisch dnes

* V ktorej časti Trnavy ste ako dieťa vyrastali?

- Chodil som do ľudovej školy pod mestskú vežu k pánovi riaditeľovi Vančekovi. Bol to veľmi príjemný človek. Všetci moji kamaráti z detstva sa stali potom mojimi priateľmi na celý život. Boli to známi ľudia vo svojej pracovnej oblasti: napríklad Jozef Režucha, Lotár Radváni, Dušan Čimo. Prežili sme spolu detstvo i dospelosť. Väčšina z nich skoro z tohto sveta odišla. Otec mal oproti radnici obchod s textilným tovarom. Pochádzam zo zmiešaného manželstva. Matka nebola árijka. Dohodli sa, že deti pokrstia. Počas prvej republiky bolo všetko v poriadku. Až začal vystrkovať rožky Hitler, nastali problémy. A tie problémy boli až do skončenia druhej svetovej vojny.

* Bolo to len na úrovni propagandy, nátlakov režimu, alebo vás to aj priamo ohrozovalo?

- Keďže sme boli deti židovskej matky, zaraďovali nás k židovskej národnosti. Bolo to ťaživé postavenie. Hrozilo nám, že nás vyvezú do koncentračného tábora. Matka sa rozhodla, že sa dá prekrstiť. Podstúpila krst u uršulínok. Bolo však potrebné, aby ten akt napokon aj tak urobil kňaz. Mama preto požiadala pátra Diežku, ktorý bol u jezuitov, aby ju pokrstil. Pri krste boli traja kňazi, ktorí sledovali, či sa všetko uskutočnilo ako bolo potrebné. Neskôr ani to nepomohlo. Podľa vtedajšieho úzu slovenského štátu bolo treba všetkých Židov vyviezť.

* Podarilo sa vám uniknúť tejto hrozbe?

Našťastie sme našli človeka, ktorý nám pomohol. Rovnako ako otec bol nadšeným chovateľom holubov. Volal sa Štefan Maar. Bol absolventom gymnázia a na jednej výstave získal kontakt na otca. Otec mu ukázal svoje chovateľské zariadenia a stali sa veľkými priateľmi. Štefan Maar bol veľký Slovák, dostal sa na právnickú školu a napokon sa prebojoval až na post tajomníka Právnickej fakulty v Bratislave. Za jeho čias študoval napríklad aj Gustáv Husák. Otec musel chrániť celú rodinu, a tak prežíval veľkú traumu. Štefan Maar bol v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane a bol veľký gardista, mal blízko k prezidentským úradníkom. Na základe krstu nám vymohol výnimku. No upozornil nás, že na to nemáme brať veľký ohľad, lebo keď k niečomu príde, možno ani to nepomôže. Keby prišlo k nejakej akcii gardistov, celá rodina mala utiecť na miesta, ktoré nám určil. Nikde sa nedalo byť dlho, lebo aj tie rodiny, čo nás ukrývali, podstupovali traumu z našej prítomnosti. Zachránili sme sa tak, že sme sa v krízových situáciách vždy vysťahovali – na majer pri Bielom Kostole, do Naháča, na Dobrú Vodu. Mohlo sa chodiť len cez obed, keď kontroly neboli veľmi veľké. Vtedy sa totiž kontrolovalo každé auto a každý povoz. Mama mala v Chtelnici brata lekára a on mal manželku – Nemku, ktorá ho chránila. Bola vo veľmi dobrom kontakte s Nemcami, ktorí robili v tamojšom kaštieli školenia Hlinkovej gardy. Tak sa zachránil aj on.

* Čo rozhodlo o tom, ako sa bude vyvíjať vaše profesionálne zameranie po druhej svetovej vojne?

- Otec bol živnostník a ja som mal vychodenú meštianku. Mal som viesť otcov textilný obchod. V obchode som sa zaúčal a naši zamestnanci ma presne učili, ako má dobrý textilný obchod fungovať. Pri tom som vychodil dvojročnú učňovskú školu. Pripravoval som sa na štúdium na obchodnej škole. Tú som absolvoval v rokoch 1946 – 48. Po skončení som ešte dva mesiace mohol v obchode robiť. Potom nám všetko zobrali. Z môjho remesla zrazu nebolo nič. Mama cez priateľov – trnavských komunistov ako bol Karol Nagy a ďalší, vstúpila do strany, aby zachránila aspoň otcove a moje zamestnanie. Aj to však pomohlo len na chvíľu. Pracovali sme vo Vesne. To bola textilná predajňa. Vesnu však zrušili, nás vyhodili a otec vôbec nemohol robiť. Napokon som mohol pracovať ako predavač v Chemodroge. Bola to predajňa drogéria a foto-kino na dnešnej Hlavnej ulici. Vtedy som už intenzívne fotografoval a robil aj laboratórne práce. Mal som už aj slušné aparáty po nemeckých vojakoch a robil som z Trnavy veľa snímok.
pavel-forisch dom
Dom, kde bola niekdajšia predajňa Forischovcov – už po roku 1948, keď tam bola predajňa Chemodrogy

* Ako tvorivý človek ste sa len prácou drogistu asi veľmi neuspokojili.

- Opäť mi pomohol Štefan Maar. Bolo to už v nových, komunistických pomeroch, a on už nemal dobrú pozíciu. Ale bol v dobrom kontakte s niektorými fakultami v Bratislave. Oslovil kardiológa doktora Jozefa Hupku, či by ma nemohol zamestnať. Lekár sa spýtal, aké mám skúsenosti a hneď mi ponúkol prácu fotografa a fotolaboranta. Na Lekársku fakultu UK som nastúpil v roku 1948 a vydržal som dva roky. Fotografoval som rôzne choroby, aj operácie srdca, chronické ochorenia ešte z vojny, otvorené rany, ktoré už vtedy liečili ultrazvukom. Mali tam slušné vybavenie a boli spokojní s mojou prácou. Veľmi som však pri tom trpel. Cez kameramana Jána Kohúta som sa snažil dostať do spravodajského filmu. Požiadal som ho, či by mi nevedel sprostredkovať kontakt na prácu za asistenta kamery. A podarilo sa mu to. Oslovil režiséra Dušana Kodaja. Ten (ako Trnavčan) hovoril, že si na mňa pamätá ešte z Trnavy, nech za ním prídem. Tým, že ma viedol až k prijímaciemu konaniu, sa mi v januári 1951 úspešne podarilo nastúpiť do spravodajského filmu.

* Dokedy ste boli ešte Trnavčanom a kedy ste sa stali už Bratislavčanom?

- Pravidelne som sa do Trnavy vracal. Vlakom som z Trnavy do Bratislavy dochádzal, keď som nastúpil na lekársku fakultu. Definitívne som z Trnavy musel odísť v roku 1955. Stratili sme celý majetok. Otec to veľmi ťažko znášal. Nevedel to preklenúť, budoval svoju firmu, mal dom, výborný obchod a zrazu o všetko prišiel. Nikdy sa s tým nevyrovnal a ja som mal obavu, že sa to zle skončí. Veľmi upadal. V jedno piatkové ráno ma zavolali k telefónu. Volala ma mama z Trnavy. Oznámila mi, že otec je mŕtvy. Obesil sa. Keď ho vojenský lekár odrezal, ešte žil. Otec lekárovi hovorí: Nechcem žiť, nechajte ma odísť. To boli jeho posledné slová. Nechceli ho ani pochovať. Viacero farárov odmietlo s tým, že samovraha nepochovajú. Mali sme s tým veľké peripetie, napokon sám biskup Lazík dal súhlas, aby bol pochovaný vedľa svojich súrodencov do hrobu v Trnave. Mama potom odišla k sestre, no ja som nemal kde ísť. Prichýlili ma začas na lekárskej fakulte, potom v priestoroch filmu, napokon som si našiel podnájom. V Trnave dnes už nemám žiadnu rodinu.

* Vráťme sa k vašej práci vo filme. K tomu, aby ste sa niekde uplatnili, musela napokon pomôcť náhoda alebo kontakt na niektorého zo známych Trnavčanov. Táto trnavská spolupatričnosť je v prostredí mimo nášho mesta asi dodnes prirodzená. Teda, keď sa niekde stretli Trnavčania, hneď držali spolu.

- Všetci sme sa vzájomne poznali. A vtedy bol tento náš mikrosvet oveľa menší ako je dnes. Aj keď sme spolu nepracovali, denne sme cestovali do Bratislavy. Ráno o piatej z Trnavy a večer o šiestej späť. Vždy sme sa teda stretli vo vlaku. V Trnave sme vybehli vždy do nejakého lokálu a každý deň sa tento kolobeh opakoval. A takto to bolo aj s hercom Lotárom Radvánim, aj s režisérom Jozefom Režuchom. V spravodajskom filme som pracoval takmer dvadsať rokov. Veľmi živo si pamätám na naše aktivity počas augustových nocí počas okupácie v roku 1968. S nedávno zosnulou Jarmilou Košťovou a ďalšími sme vtedy robili 24 hodín denne. Zbierali sme materiál, ten sa natočil, spracovával a v noci bol prepravovaný z Bratislavy do Viedne, odtiaľ do Mníchova a do Londýna. A odtiaľ išiel do celého sveta.

* Dnes si augustové dokumenty napríklad aj v podobe týždenníkov môžeme pozrieť aj na samostatnom DVD z produkcie Slovenského filmového ústavu. Predpokladám, že vám potom toto nadšenie niekto v previerkovej komisii začiatkom 70. rokov spočítal.

- V roku 1970 ma nepreverili. Dokonca neboli so mnou ochotní sa ani rozprávať. Preverovacia komisia ešte pred pohovorom mala napísané štyri strany hodnotenia. Už to vyzeralo tak, že budeme všetci vyhodení – Černák, Kudelka, Kamenický, Jakubisko, Urc a niektorí ďalší. Išli sme na ministerstvo za vtedajším námestníkom ministra kultúry Pavlom Koyšom, aby nám urobil nejakú úľavu. Po niekoľkých konzultáciách bol schopný pripustiť, aby sme zostali pracovať vo filmovej tvorbe. Boli sme preradení spolu s Rudolfom Urcom do animovaného filmu, ktorý ešte len vznikal. Tam som robil vedúceho prevádzky a bolo mi to dosť trápne, pretože som tomu veľmi nerozumel. Odišiel som do Prahy a zaujímal som sa o všetky zložky výroby filmu. A tak sme založili samostatné štúdio v Bratislave. Od začiatku sme robili v objeme 10 – 12 miliónov korún. Keď sa založil bábkový film, to už naša sekcia mala obrat 55 miliónov korún, čo bolo dosť slušné.

* Neskôr ste chvíľu pôsobili aj vo videofilme, ktorý sa v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe začal opatrne rozvíjať začiatkom 80. rokov.

- Moja pozícia v animovanom filme nebola jednoduchá, bol som sledovaný Štátnou bezpečnosťou. Bolo to dosť nepríjemné. Stále odo mňa niečo chceli a nebol som ochotný s nimi komunikovať na ich témy. Vedenie Slovenskej filmovej tvorby malo tiež so mnou problém a na vedúceho prevádzky animovaného filmu mali mladého náhradníka. Mne dali za úlohu založiť bábkový film. Spojil som sa s Ivanom Popovičom a v roku 1979 sme založili bábkový film. V roku 1981 sme už pripravili dva úspešné seriály a hneď na to sme za ne dostali aj ocenenie na festivale v dnešnom Zlíne. Prišiel zase z vedenia príkaz: - Už si tu všetko založil, dáme tam zas niekoho iného, teraz treba založiť Videoštúdio Koliba. Dávame ti spolupracovníka Petra Kota, ktorý bol uvoľnený z veľvyslanectva vo Francúzsku. - Všetko sa tiež úspešne rozbehlo a za krátky čas sme robili objemy 80 – 90 miliónov korún ročne.

* Vy ste v podstate hneď, keď sa zmenil režim, začali podnikať v profesii, v ktorej ste pôsobili. Začas ste ešte pracovali v Slovenskej filmovej tvorbe, ale aj tá už, žiaľ, spievala svoju labutiu pieseň. Aj keď o ňu malo záujem dokonca CNN a chcelo financovať aj výrobu filmov na Kolibe, z privatizácie sa stala fraška a celkom ju to pochovalo.

- Založil som súkromnú firmu B.M.A. ako spojenie anglických slov spájajúcich manažment, obchod a umenie. Robili sme rôzne dokumentárne filmy, jeden celovečerný film o mladosti Mozarta. Potom som s mnohými mladými režisérmi robil rôzne dokumenty a reklamy. Napokon som si povedal, že budem robiť animovaný film. Bolo asi 5 – 6 seriálov klasickej kreslenej tvorby. Potom prišla ponuka na odkúpenie firmy a moji spoločníci súhlasili. A tak som sa stal dôchodcom.

Keďže medzi filmármi pracovalo mnoho Trnavčanov ako napríklad kameraman Ján Kohút, režiséri Jozef Režucha či Dušan Kodaj, v krátkych spomienkových textoch si Pavel Forisch pripomenie nielen ich prácu, ale najmä ich vzťah k nášmu mestu. Viac sa o niektorých z nich dočítate v budúcom čísle Noviniek z radnice.

Martin Jurčo, foto: autor a archív Pavla Forischa

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.3 (3 hlasovali)