novinky z radnice

Volebný rok. Aj tak by sa dal nazvať ten tohtoročný. Dve kolá prezidentských volieb máme za sebou, stojíme pred prahom volieb do európskeho parlamentu a koncom roka nás čakajú ešte komunálne voľby. Kto by si to bol pred štvrťstoročím pomyslel. Vtedy znela takáto predstava ako utópia, dnes sme už skôr rezignovali. Príčin je viacero. Rád by som dal bokom spôsob posudzovania, ktorý sa vedie v mediálnom priestore. Tam, a pramení to čiastočne z podstaty médií, sa pravidelne kritizujú politici i inštitúcie bez rozdielu. K tomuto kritickému posudzovaniu prispievajú často aj samotní politici, ktorí dolievajú olej do ohňa hlavne vtedy, ak sa to týka politického protivníka. Občan, volič, je tak divákom nevšedného seriálu, ktorý je dlhší ako telenovely. Televízne noviny či spravodajstvo v printových médiách majú o každodenný materiál postarané. Len tvorcovia scenárov sa menia často v skrytosti a nepomenovaní. Problém nás, divákov, však spočíva v tom, že máme pocit podvedenia. A práve pri divákoch by som sa rád pozastavil. Veď o politikoch sa môžeme dočítať či dozvedieť hocičo. Samozrejme, aj o nás si kdekto utrie ústa. Sme neuvedomelí voliči, nerozumieme problémom, volíme stádovito či len pocitovo. Sociológovia by dokonca presne teoreticky pomenovali, aký je slovenský volič. Nie je zlé poznať vlastnú diagnózu, problém je však v tom, či bola stanovená komplexne a brala do úvahy náš ľudský rozmer. Nielen ten viditeľný. Diagnóza by nemala zanedbávať psychiku ani myslenie. A práve o myslenie mi ide. S ním súvisia naše nádeje a predstavy. Čo sme očakávali od demokracie? Intuitívne sme čakali, že sa nájdu ľudia, ktorí povedú našu krajinu k spokojnosti občanov. Na zaplnených námestiach sme naivne predpokladali, že máme o podobe krajiny a jej spravovaní jasnú predstavu. Realita to nepotvrdila. Namiesto spoločného cieľa preferujeme ten vlastný. K výhodám demokracie zaiste patrí rôznosť, možnosť výberu a sloboda slova. No jej praktická sila sa ukáže iba vtedy, ak sa čo najväčšie množstvo ľudí dokáže dohodnúť na predstave spoločnosti, na ktorej budú spoločne pracovať. Dvadsaťdeväť subjektov hlásiacich sa o priazeň nás, voličov, do európskeho parlamentu svedčí o opaku. To, že sme v praxi opovrhli povesťou o Svätoplukových prútoch po skúsenosti s komunizmom, je čiastočne pochopiteľné. Proti logike však potom stojí naša rezignácia na politikov, pretože tí kopírujú a ťažia z nášho individualizmu. Ten totiž smeruje k strate dohody i o tom najpodstatnejšom. O tom, že chceme žiť slušne s ostatnými v spravodlivej spoločnosti.

Pavol Tomašovič

 

Zatiaľ nehodnotené