novinky z radnice

Deti uvádzame do zložitého sveta rozprávaním príbehov. Vďaka nim a rozprávkam sa im snažíme vykresliť priestor do ktorého vstupujú, vštepiť cit pre rozlišovanie dobra a zla. Svet však nie je jasný a uchopiteľný ani pre nás dospelých. Pre porozumenie miesta v spoločnosti, pre schopnosť dohodnúť sa o prioritách, celé generácie vnímali príbeh ľudstva zarámovaný tradíciou a náboženstvom. V devätnástom storočí sme obraz sveta začali načrtávať a ohraničovať vedou a schopnosťou nášho rozumu. Začali sme rozprávať príbeh vedy a demokracie. Z rámu obrazu sme vytesnili iracionálne, nedefinovateľné a všetko, čo nevieme uchopiť rozumom. Zrozumiteľnosť príbehov vo všetkých prípadoch rozprávania, demokratickom, biblickom, vedeckom či rozprávkovom, zabezpečovala skutočnosť, že každý, rozprávajúci i počúvajúci, bol pokračovaním a súčasťou nosného príbehu. Jeho sila stála na viere v podstatu rozprávania. Nesmrteľnosť príbehu zaručovala snaha rozprávajúcich žiť s ostatnými v súlade s príbehom. Vďaka prepojeniu rozprávania so životom mal príbeh zrozumiteľnosť a rozprávajúci dôveru. Rodičia pred deťmi, učitelia pred študentmi, politici pred ľudom. Miznúca dôvera v spoločnosti naznačuje, že sme rozprávaniu nosných príbehov prestali veriť, a podľa nich žiť. Dôvodov je viac. Zlyhania jednotlivcov, zneužitie, zjednodušenie a zdeformovanie príbehu do konečného, totalitného videnia. Nosný príbeh našich životov preto dnes vytesňuje množstvo slov a rozprávania, ktoré nezodpovedá spoločnej skúsenosti. Myslenie, ktoré nevychádza z reality, ale z predstáv, ktoré sú v rozpore s možným či s podmienkami života, sa mení na virtuálne. Milióny drobných príbehov, kníh, filmov a informácií sú k dispozícii kedykoľvek. Svoj význam však nadobúdajú len v kontexte príbehu, v ktorom vznikajú, z ktorého boli vytrhnuté pre mediálne rozprávanie. Rozum, myslenie i život nezáležia na množstve, ale na hĺbke a kontexte. O tom bolo nosné rozprávanie. Na ňom stojí predpoklad porozumenia, i toho, čo nás presahuje, čo nemôžeme uchopiť rozumom. Vďaka nemu bolo možné vnímať i budúcnosť vyrastajúcu z minulosti a konania súčasnosti. Odkrýval sa tak aj zmysel existencie každého človeka vo svete. V týchto súvislostiach prichádzala i dôvera k ľudom, ktorí žili a tvorili v súlade so zmyslom spoločných predpokladov života.

Vrátiť nášmu rozprávaniu širší kontext so životom, ktorého sme súčasťou, vrátiť slovám obsah, ktorému sami veríme, je cestou ako vrátiť dôveru a zmysel spoločnej existencie medzi nás. Začať rozprávaním s deťmi o snahe hľadať širší kontext života a o porozumení spoločných snáh je dobrá cesta. Nielen pre budúcnosť detí.

Pavol Tomašovič

 

Zatiaľ nehodnotené