novinky z radnice

Svitalo. Prvé lúče slnka preťali hmlistý šerosvit nad záhradou ako zlaté struny, pošteklili pod nosom postaršieho valibuka tvrdo spiaceho pod kvitnúcou čerešňou s fľašou v náručí, stúpali vyššie po kmeni a rozsvecovali jej korunu kvet za kvetom. Májové ráno definitívne prevzalo vládu nad nocou, kdesi zatrilkoval škovránok a zo záplavy rozžiarených čerešňových kvetov mu odpovedala trúbka prvými tónmi zmyselného kubánskeho mamba s názvom Čerešňové kvety.

Vo Vlčkovciach žil kedysi skvelý trubkár Jozef. Často sedával v dedine na strome a hral jedinú pieseň: mambo Čerešňové kvety. Žena i s deťmi ho prosievali, aby zišiel dole, lebo mu vychladne obed, ale Jozef ich vždy zahnal a hral ďalej. Tak mu vraj prischla aj umelecká prezývka Mambo. Len málokto vedel, ako to naozaj bolo...

Vedeli sme o sebe, lebo Jozef hral aj v kovosmaltskej závodnej dychovke, kde som poznal takmer všetkých. Keď som hrával so Siedmimi striebornými a mal som voľno, občas sa u nás zastavil a ponúkol mi nejaké hranie. Hovoril tomu kšeft. Môj kolega z Okresného osvetového strediska Marián Piovarči sa na to strašne hneval. Hovorieval: „Marián, kšeft je, keď kúpim za rohom koňa za sto korún, a na druhom rohu ho predám za dvesto. Ale keď celú noc hrám a driem, to nie je kšeft, to je tvrdá drina.“

Raz sa tak Jozef u mňa zastavil: „Svadba Vlčkovce, tristo korún. Sme profíci, no né?“ Dohodli sme sa a v sobotu som sa stretol s kapelou na trnavskej stanici. Ja s kontrabasom, Emil Kovalčík s harmonikou a bubienkom, Ivan Klescht so saxofónom a klarinetom, prišiel aj Laco Hučko senior, René Návoj s trúbkou, Rudo Parízek s východonemeckým gitarovým kombom, a tiež bubeník Jarko Novák, ktorý vždy búchal vedľa, a keď sa pomýlil, zahral dobre a my sme vyleteli z rytmu.

Jozef nás už čakal na stanici s káričkou na aparatúru. Očividne bol vo svojom živle a náš príjazd aj vylodenie organizoval vo veľkom štýle so skúsenosťou muzikanta ošľahaného kaviarenskými ventilátormi Horných Orešian, Serede a Sládkovičova.

Vo vyzdobenej svadobnej miestnosti kultúrneho domu vo Vlčkovciach už boli pre nás pripravené aj pulty na noty. Ozvučenie bolo zabezpečené malými reproduktormi a trojuholníkovým mikrofónom značky Tesla, prezývaným ementál.

Možno by svadba neodštartovala tak zle, keby pred nás Jozef nepostavil svoje čerstvo písané noty, ktoré vraj zvlášť pripravil pre túto príležitosť. Nik z nás netušil, že noty sú pomiešané a každý má pred sebou inú skladbu. Keď sme začali hrať, takmer okamžite nastalo verejné pobúrenie. Nečudujem sa, veď aj nás vyľakala kakofónia, ktorú sme vylúdili s profesionálnymi úsmevmi na tvárach. Svadobný otec, ktorý mal s Jozefom už zmluvu aj na ďalšiu svadbu, v mihu očervenel, prirútil sa k nám a zareval, že zmluvu ruší. Jozef zahrabal nohami ako kohút na smetisku a skríkol do ementálu, že hudobná zmluva sa môže zrušiť iba v prípade úmrtia muzikanta, alebo prírodnej katastrofy. Svadobný otec namietal niečo v tom zmysle, že pokiaľ ide o to úmrtie, tak žiadny problém, ale okrem nás to nik nepočul, lebo ako správni profesionáli sme okamžite odpálili dobový hit, s ktorým sme žali úspechy na každom vystúpení.

Svadba sa rozbehla, hostia sa zabávali, ženích žiaril ako lampión, len nevesta v monumentálnej bielej róbe s nafúkanými rukávmi, vzadu previazanej širokou stuhou siahajúcou takmer po zem, sa tvárila akosi rozpačito a na tvári mala zaujímavý zelenkastý odtieň. Napriek tomu šlo všetko výborne až do chvíle, keď dal svadobný otec zahrať sólo pre nevestu. Jozef sa postavil pred nás a povedal: „A teraz hráme pre...“ svadobný otec sa nafúkol, vypäl hruď a významne zaškúlil na zelenkastú nevestu „...pre môjho najlepšieho kamaráta Fera moju najobľúbenejšiu skladbu z repertoáru amerického trubkára Harryho Jamesaááá!!! – Svadobný otec vyfučal, vražedne zagánil na Jozefa, zaťal päste a opäť sa na neho vyrútil za účelom rušenia zmluvy. Hostia už mali medzitým dosť „naložené“, a nie všetkým bolo jasné, koho a čo treba zrušiť, preto sa Jozefovi podarilo včas uniknúť. Vo všeobecnej trme-vrme si nik nevšimol, že práve vtedy kamsi zmizla aj nevesta.

Opäť sme pohotovo zachraňovali situáciu dobovým hitom a Jozef sa nenápadne vrátil do sály druhými dverami. Ako mal vo zvyku, vložil si medzi všetky prsty rúk štamperlíky s koňakom a vyrazil medzi hostí, aby sa s nimi udobril. Zase zavládla vynikajúca nálada. Odkiaľsi sa opäť vynorila aj nevesta, ktorá už vyzerala oveľa veselšie. Dokonca sa dala zlákať aj na parket, a pri každom tanečnom obrate jej za chrbtom pôvabne viali konce stuhy, ktoré, ktovie prečo, zmenili farbu z pôvodnej bielej na hnedú prskanú. Aj samotná nevesta zmenila farbu. Zelenkastý odtieň z líc jej zmizol, ale keď jej jedna z družičiek čosi zašepkala do ucha, zrumenela a rýchlo zmizla aj ona.

Večer sa svadba presťahovala do domčeka nevestiných rodičov, ktorý stál v dedine samostatne a ani jeho záhrada nesusedila s ostatnými. Nehrozilo preto, že svadba bude rušiť susedov. Hrali sme na želanie, zábava pokračovala, hodovalo sa a pilo. Stratená a zružovená nevesta sa vrátila preoblečená do „civilných“ šiat. Jozefovi sa vrátilo sebavedomie naštrbené pokusmi svadobného otca o zrušenie zmluvy a zase sa so všetkými udobroval štamperlíkmi, ktoré nosil zavrznuté medzi prstami. Keď prišiel k preoblečenej neveste, zaiskrilo mu v očiach, opäť zahrabal nohami ako kohút, zbavil sa šikovne zvyšných štamperlíkov, voľnou rukou plesol nevestu po šťavnatom zadku a furiantsky zahlásil: „Čau, kočka, teba som tu ešte nevidel. Zatancujeme si?“

To sa nemalo stať. Plesnutie po nevestinej riti zaznelo presne za predposledným taktom polky na želanie a my sme vypadli z rytmu. Hneď sme pochopili, že to nemá na svedomí bubeník Jarko Novák, ale už bolo neskoro. Pochopil to aj svadobný otec. Do tretice očervenel ako moriak, vyrútil sa za Jozefom a v behu zareval do ementálu: „Chlapi, za ním!“

Nik síce nechápal, za kým a prečo, ale ani nebolo treba. Hneď sa vychytili piati či šiesti osvedčení dedinskí bitkári. Jozefovi konečne zaplo, koľká bije, chmatol trúbku ako svoj najdôležitejší výrobný nástroj, vzal nohy na plecia a s náskokom vybehol do noci. Keď trielil okolo dreveného plota, pud sebazáchovy ho ako zázrakom vymrštil do výšky a ani sám nevedel, ako sa ocitol v záhrade. Nebol si však istý, že je už v bezpečí, preto sa zastavil až v korune najbližšieho stromu.

Vzápätí sa do tmy vyrútili aj dedinskí pomstitelia. V spravodlivom hneve si ani nevšimli, že korisť už pred nimi nebeží. Fučiac a dupajúc obehli zo dvakrát dom so záhradou, kým sa im nezačal míňať adrenalín. Prvý sa zastavil svadobný otec, otočil sa k ostatným s nechápavým pohľadom, postál, mávol rezignovane rukou a celkom vyfučaný sa pomaly pobral nazad. Aktivity za účelom návratu sa pokúšali zrealizovať aj ostatní honci, nie všetci však boli rovnako úspešní. Svadobný otec sa dopotácal do domu, schytil zo stola poloprázdnu fľašu domácej čerešňovice, vymotal sa zadným vchodom do záhrady a rezignovane zložil svoje kosti pod rozložitou čerešňou, na ktorej už sedel Jozef. A takto ich tam oboch našlo májové ráno...

Vo Vlčkovciach kedysi žil skvelý trubkár s prezývkou Mambo. Vraj mu prischla preto, lebo často hrával na strome mambo Čerešňové kvety. Len málokto vie, ako to naozaj bolo...

Marián Mrva

P.S. Keď píšem tento príbeh, vonku práve rozkvitajú čerešne. Musím sa poponáhľať, lebo o pár dní je tu máj a ja tuším, že sa mi už končí zmluva. Ale to neznamená, že sa už nestretneme. Keď niečo vymyslíte pri dobrej muzike, vínku či humornom slove, dajte mi vedieť. Rád prídem, priatelia.

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)