novinky z radnice

Trnavčania mali v minulosti niekoľko možností, kde sa mohli chodiť v lete kúpať. Koncom 19. storočia bola tzv. plaváreň v miestach za cukrovarom. Bola napojená na Trnávku a voda sa údajne vymieňala denne. Kúpanie bolo oddelené pre mužov a ženy, striedali sa po dvoch hodinách.

Začiatkom 20. storočia sa chodilo kúpať (nelegálne) za cukrovar na tzv. „kildajch“, teda chladiaci rybník (z nem. „Kühl – Teich“) – napojený na systém, ktorý chladil vodu v cukrovare. Obľúbeným miestom bol aj samotný potok Trnávka v časti Štrky, pred jeho vstupom do mesta. Tam sa chodilo kúpať ešte v 50. rokoch 20. storočia. Trnavčania sa chodili kúpať aj do Kamenného mlyna do rybníkov. Však našli si aj ďalšie miesta, o ktorých sa zasa tak veľa nevedelo.plavky-1880-1912
Prehľad plaviek v rokoch 1880 – 1912, zdroj: internet

mestska-plavaren-trnava-30.
Dievčatá pri bazéne mestskej plavárne v Trnave, 30. roky 20. storočia

kúpanie v trnávke
Kúpanie v Trnávke v časti Štrky, 30. roky 20. storočia

V čase prvej republiky mesto otvorilo pre Trnavčanov letné kúpalisko nazývané mestská plaváreň. Dobová tlač nám ponúka nazrieť do Trnavy v júni 1927, keď vyšla reklama v novinách Nové Slovensko č. 24 (11. 6. 1927): „Mestská plaváreň otvorená! Krásne písčité a slnečné kúpele. Za pekného počasia vždy od 3 do 7 hodiny koncert. Buffet. Zkúšaný plavčík – majster učí deti i dospelých plávanie dlhšími lekciami, na ktoré záznamy prijíma firma Kiss. Od obchodu firmy Kiss ide každých 10 minút auto až k plavárni (poplatok za auto 2,- Kč).“

O týždeň neskôr bola uverejnená obsiahlejšia informácia v rubrike Drobné správy na s. 4 pod názvom Mestská plaváreň v Trnave: „V minulých dňoch otvorená bola v Trnave mestská plaváreň. Bolo už dávno po nej volané, bola s túžebnosťou očakávaná, ale prišla predsa a treba doznať, že svojím pekným moderným zariadením prekvapila. Mesto vybudovalo ju nákladom 60 000 Kčs, zriadilo pri nej súčasne pekné písčité slnečné kúpele, postavilo dostatočný počet kabín a prenajalo plaváreň pánu Kissovi. Tento prevzal vedenie plavárne a postaral sa, aby každý návštevník plavárne bol plne spokojný. Tak tu vidíme zkúšaného plavčieho majstra, ktorý okrem dozoru vyučuje deti i dospelých plávaniu, tu nájdeme i útulnú reštauráciu a bufet, nechýba samozrejme ani koncert, vôbec máme tu všetko, o čom sa nám v Trnave ani nesnívalo.“ (Nové Slovensko 18. 6. 1927, č. 25, s. 4).

Trnavčania hovorili svojmu kúpalisku nemeckým názvom pochádzajúcim ešte z čias monarchie – švimšula (schwimmschulle – plavecká škola). Používali ho skomolene aj v období prvej ČSR a ešte aj v 40. rokoch ako „šinšula“. O kúpalisku je krásny text v trnavskom nárečí v dielku Petra Horvátha: Malý Slovár trnafsko – slovenský (1998), v rámci doplnkového jazykového materiálu podľa rozprávania Magdy Šrutekovej-Žambokrétzky:

„Ket ešče na Rybníku bol rybník, tak sa okolo troch múrov stretávali Trnafčany, ket išli do švimšúly, alebo z néj. Nékerí peši a nékerí na bicygloch. Po meste zebrali nékeho na rúru.

Švimšúla nebola velká, ale sa tam každý zmescil. Boli tam dve velké kabíny pre mužov a pre ženy a potom pre fajnovejších tam boli malé kabíny s klúčom. Majitel mal extra velkú kabínu pre rodzinu a známých. Kúpat sa chodzilo od obeda. Doobeda tam bola extra kasta: učitely, profesori, dochtorské paničky a inakší, kerý boli známi celej švimšúly. V bufete volačo jedli, od smadu vypili a nezabudli na denne donesené velké kockové napolitánky za korunu. Okrem kúpaná sa hráli aj volajaké hry. Pre hanblivé knédičky bol kúsek ve vode oddzelený drevenýma latkáma, za kerýma sa člapotali.

Bádenanzúgy boli šelijaké. V prvém štvrstoročí a kúsek dál boli na plafkách dole krézle a tak to vyzíralo jak sukna. Po okúpaní sa vyzléklo do šorték. Najprv boli vcelku, potom ve dvoch dzíloch. Na nohách sa nosili šlapiny. Jeden čas boli moderné aj drevené holandanky, keré šeci sceli, lebo sa v ných dobre chodzilo.

Čo sa týka vody, tá sa púščala z kanála od zatku Rybníka a na druhej strane sa vypúščala do potoka k Bulgárom. Tam sa kupuvala dobrá zelenina. Panstvo na obed odešlo a potom začali chodzit ostatný, kerý potom ostali do večera. Nékedy sa úská společnost v noci pri mesáčiku kúpala a pri cylindrovej lampe alebo svíčke v bufete unterhaltuvala. Tedy nygdo nikemu nyšt nezávidzel.“

parne kupele
Mestské parné kúpele

reklama
Reklama a otváracie hodiny mestských parných kúpeľov, 30. roky 20. storočia

parné kúpele 1

Mestská plaváreň bola len sezónnou záležitosťou. Mesto však o niekoľko rokov vybudovalo zariadenie, kde sa dalo plávať po celý rok. V roku 1931 boli v Trnave dokončené a slávnostne otvorené Mestské parné kúpele (16.9.) postavené podľa návrhu architektov Floriansa a Schreibera (v Trnave táto dvojica projektovala aj Okresný dom). Byty a domy v starom trnavskom centre kedysi nemali kúpeľne. Dokonca i pitná voda v niektorých dvoroch bola riešená centrálnou studňou. V období prvej ČSR si len vrstva bohatších obyvateľov mohla dovoliť prestavať byty a domy s kúpeľňou a záchodom. Nachádzali sa v novostavbách postavených od konca 20. rokov. Tento luxus využívalo približne 25% obyvateľov mesta. Udržiavať pravidelnú hygienu pre bežných obyvateľov bol teda tak trochu problém a aj preto mesto odsúhlasilo realizáciu projektu mestských parných kúpeľov.

V reklamnej publikácii o Trnave, ktorá vyšla v roku 1932, boli parné kúpele podrobne popísané: „Mestské parné kúpele majú tri oddelenia. Oddelenie ľudových kúpeľov na prízemí pozostáva z dvoch miestností so šatňami a dvoranou s bazénom a tromi sprchami. Za lacný peniaz sú prístupné najširším vrstvám obyvateľstva. Oddelenie parných a teplovzdušných kúpeľov je na 1. poschodí. Z priestrannej čakárne sa prechádza cez kabínu a odtiaľ do veľkej miestnosti so sprchami a veľkým bazénom na plávanie. Tu sú aj dve teplovzdušné komory (50 – 70 ˚C), parná komora, miestnosť pre osušenie a miestnosť pre maséra. Lehátka tohto oddelenia sú umiestnené na 2. poschodí. Oddelenie vaňových kúpeľov má 10 vkusne a pohodlne upravených kabín s vaňami. Osobitná je vaňa, ktorá sa používa na špeciálne prípravky odporúčané lekárom. Na streche budovy sa nachádzajú slnečné kúpele so sprchami, pieskom a lehátkami. Celkom samostatné oddelenie tvoria rituálne kúpele vybudované podľa rituálnych predpisov pod dozorom izraelskej náboženskej obce v Trnave.“

Propagačný materiál mestských parných kúpeľov uvádzal i ceny: parné a teplovzdušné kúpele – 12 Kč, slnečné kúpele – 4 Kč, vaňové kúpele – 10 Kč, ľudové kúpele – 3 Kč, veľký bazén – 8 Kč. Deti do 6 rokov mali vstup zdarma a deti od 6 do 12 rokov platili polovičné vstupné. Kúpele boli otvorené denne okrem stredy od 7.00 do 19.00, v nedeľu od 7.00 do 12.00. Pre ženy v pondelok a štvrtok, pre mužov v utorok, piatok, sobotu a nedeľu.

Tieto ceny boli v porovnaní s príjmami chudobnejšej vrstvy obyvateľstva v 30. rokoch asi dosť vysoké a boli pravdepodobne príčinou toho, že v druhej polovici tridsiatych rokov začali mať mestské parné kúpele problém s rentabilnosťou. Celou vecou sa zaoberala dokonca mestská rada na svojom zasadnutí. V januári 1938 usporiadal Štefan Hušt – člen mestskej rady anketu, ktorej sa zúčastnili zástupcovia rôznych, najmä telovýchovných spolkov v Trnave. Anketou sa zistilo, že veľa Trnavčanov kúpele vôbec nepozná, nikdy tam neboli a nevedia ani, čo tam všetko je. Mestská rada v diskusii zdôraznila, že 85% obyvateľstva tvorí vrstva zamestnancov, úradníkov a robotníkov, pre ktorých boli vlastne kúpele postavené, pretože zvyšná – menšia časť obyvateľstva má svoju vlastnú kúpeľňu doma. Nakoniec sa zhodli, že ak majú byť mestské kúpele viac využívané, musia sa znížiť ceny a urobiť osveta. Navrhli usporiadať zopár podujatí – napríklad, premietať v kine krátky dokument o kúpeľoch alebo usporiadať predvádzací deň, keď by si verejnosť mohla kúpele prezrieť. Tiež padli návrhy na umiestnenie gramofónu do priestorov kvôli hudbe a na usporiadanie módnej prehliadky plaveckých úborov. (Nové Slovensko, 3/1938, s. 5)

Štefan Hušt – povedané dnešným jazykom – aktivista v oblasti záchrany parných kúpeľov v Trnave, uverejnil v nasledujúcom 4. čísle novín Nové Slovensko 1938 článok, v ktorom popisuje úsilie mesta v priblížení kúpeľov obyvateľom. Spomína slová lekára Dr. Beluša o dôležitosti pravidelnej očisty tela pre zdravie človeka. Píše, ako turisti a návštevníci iných miest Trnave tieto kúpele závidia a ako ich pri návšteve Trnavy neobídu.

Už v čísle 6 časopisu Nové Slovensko 1938 Hušt znovu písal, že na zasadnutí mestskej rady sa dohodli nové podmienky pre využitie mestských parných kúpeľov. Pod článkom boli zverejnené aj nové otváracie hodiny a ceny: pondelok: 9.00 – 13.00 pre ženy a 13.00 – 20.00 spoločné, utorok: 9.00 – 20.00 pre mužov, streda: 9.00 – 20.00 pre ženy, štvrtok: 9.00 – 13,00 pre mužov a 13.00 – 20.00 spoločné, piatok: 9.00 – 20.00 pre mužov, sobota: 9.00 – 21.00 pre mužov, nedeľa a sviatky: 8.00 – 12.00 pre mužov. Zásadne sa zmenili ceny za kúpele s výraznými zľavami po 17.30 hodine: parné kúpele (para, bazény, sprchy, ležadlá) – 6 Kč, po 17.30 4 Kč, bazény a sprchy – 5 Kč, po 17.30 3 Kč, vaňa – 5 Kč, po 17.30 4 Kč, ľudové kúpele (sprchy a bazén) – 2 Kč, po 17.30 1 Kč. Hneď za článkom uverejnili pozvánku na bezplatnú prehliadku mestských parných kúpeľov pre všetkých záujemcov spojenú s výstavkou kúpacích úborov v nedeľu 6. februára 1938 od 10.00 do 17.00.

Parné kúpele sa v Trnave využívali bežne aj v 50. rokoch obyvateľmi bez kúpeľní. V starých a nevyhovujúcich priestoroch centra ich bývalo veľa aj napriek výstavbe nových sídlisk a moderných bytov s kúpeľňami a WC (50. roky – sídliská Podjavorinská ul. a Študentská ul.).

Moja sestra si spomína na byt svojej babičky v rámci domu Bogschovcov na Hlavnej ulici. Ide o byty nad bývalou kaviarňou Thalmeiner (polovica 50. rokov). Majiteľkou bola pani Eda, vdova po Karolovi Bogschovi. Priestory ich prvorepublikového priestranného bytu rozdelili po roku 1948 na niekoľko malých bytov. Vodovod s ozdobnou liatinovou výlevkou bol na chodbe poschodia prístupný pre všetkých. Nájomníci sa chodili často kúpať do parných kúpeľov, kde využívali najmä vane.

Na Hornopotočnej 3 bola ešte v 60. rokoch 20. storočia centrálna studňa v strede dvora. Obyvatelia si tam chodili brávať vodu do smaltovaného vedra, to položili v kuchyni na stoličku bez operadla – „štokerlu“ a vodu naberali buď malou smaltovanou šálkou, alebo naberačkou. V bytoch boli aj jednoduché umývadlá – kovové rámy, na ktoré sa postavil lavór na umývanie. Špinavá voda sa potom vyliala rovno na dvor alebo na ulicu do kanála. Na kúpanie slúžilo drevené koryto alebo smaltovaná prenosná vaňa. Voda sa zohrievala na viackrát a v jednej vani sa okúpala celá rodina. Obyvatelia využívali aj možnosti kúpania v parných kúpeľoch. Majiteľky domu však mali zavedený vodovod a kúpeľňu priamo v bytoch. Tento status vydržal až do odsťahovania všetkých obyvateľov z dvora (koniec 70. rokov).

Na dom svojho detstva vedľa obchodu Chlieb – pečivo na Hlavnej ulici si spomína Laco Šebák (60. – 70. roky): „.Na dvore bola síce studňa, no ľudia mali už vodovody v bytoch. Kúpeľne mali asi iba byty vpredu na poschodí (dom na Hlavnej ulici). My sme bývali vzadu vo dvore a mali sme kúpeľňu, ktorá vznikla predelením väčšej chodby. Bolo tam nové umývadlo, ale vzadu bolo ešte staré, železné, aké bývali ešte dlho na železničných staniciach. Oproti dverám bol bojler na pevné palivo, ktorý som poznal veľmi dôverne – každú sobotu som bol ako najstarší syn hlavným kuričom. Kúrilo sa drevom, ale aj rozbitými debničkami zo zelovocu a kartónmi z okolitých obchodov. Vaňa bola obrovská (alebo my takí malí), že sme sa v nej okúpali traja bratia naraz.“
kovosmalt-50roky
Kúpalisko v Kovosmalte, 50. roky 20. storočia

kupalisko-1962
Kúpalisko Na Rybníku, 1962

plavaren-na Rybniku
Kúpalisko so zvyškom rybníka za múrom, 1963

veduca trnavskej plavarne
Vedúca kúpaliska v roku 1963

Parné kúpele fungovali ako celoročná plaváreň pomerne dlho. Ešte v prvej polovici sedemdesiatych rokov absolvovali v tomto bazéne mnohí trnavskí školáci svoj prvý plavecký výcvik. Moderná krytá plaváreň bola vybudovaná najskôr v areáli Pedagogickej fakulty v Trnave a v 80. rokoch na sídlisku Zátvor. Čo sa týka sezónneho kúpania, k mestskej plavárni neskôr nazývanej kúpalisko Na Rybníku alebo aj Slávia pribudlo v 50. rokoch 20. storočia kúpalisko v Kovosmalte, v 70. rokoch prírodné kúpalisko v Kamennom mlyne a v 80. rokoch kúpalisko Castiglione na sídlisku Družba. No aj predtým bolo v Trnave niekoľko menej známych bazénov využívaných sezónne iba sporadicky. Pri stavbe na svoju dobu modernej budovy základnej školy na konci dnešnej Študentskej ulice (neskôr V. ZDŠ) vybudovali na školskom dvore aj bazén využívaný možno iba v prvých rokoch po otvorení. V areáli Strednej priemyselnej školy sa nachádzal tiež bazén, ktorý bol tak trochu utajený pred širokou verejnosťou, ale zopár šťastlivcov ho navštevovalo ešte v 70. rokoch. Napokon, dosť veľký bazén vybudovali pred aulou pedagogickej fakulty, ale celé roky nebol využívaný a dnes je na jeho mieste parkovisko. Trnavčania však vedia aj o ďalších, menších a menej známych bazénoch, kam sa niekedy chodili kúpať. Tie slúžili skôr úzkemu okruhu ľudí, prípadne iba na krátke obdobie (napr. bazén v areáli bývalého Nupod-u na Suchovskej ceste či v areáli baliarní neďaleko železničného priechodu na Trstínskej ceste).
kupalisko Slavia
Kúpalisko Slávia, 1980

V súčasnosti fungujú tri letné kúpaliská (Slávia, Kamenný mlyn, Castiglione), no najlepšie roky majú dávno za sebou. Môžeme len závidieť Trnavčanom z 30. rokov ich „celoročné kúpeľné vymoženosti“ na svoju dobu tak moderné, že boli využívané nielen domácimi, ale aj návštevníkmi Trnavy.

Simona Jurčová

Zdroje:

Časopis Nové Slovensko a spomienky Tibora Grünnera, Vlasty Berkovej, Jozefa Benku a Ladislava Šebáka

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (5x hodnotené)