novinky z radnice

V našom seriáli venovanom 40. výročiu vzniku Divadla pre deti a mládež, ktorého pokračovateľom je Divadlo Jána Palárika, nemôže chýbať dramaturgička divadla Mirka Čibenková. Rodáčka z Púchova absolvovala bratislavskú VŠMU a ako jej generační spolupútnici, aj ona zakotvila v roku 1976 v Divadle pre deti a mládež v Trnave, kde dodnes pôsobí ako dramaturgička. V 70. a 80. rokoch pracovala najmä s Jurajom Nvotom. Od 80. rokov spolupracuje v Radošinským naivným divadlom na mnohých inscenáciách (Jááánošík, Stvorenie sveta a i.).  mirka čibenková 02Ako prekladateľka spolupracuje napríklad so Slovenským národným divadlom a ďalšími divadlami. Vyše 20 rokov učí aj na Divadelnej fakulte VŠMU. Okrem dramaturgie sa Trnavčanka Mirka Čibenková (žije tu už od svojho nástupu do divadla) zaoberá nielen psychológiou trnavského diváka, ale viac ako desať rokov je aktívna aj na ochotníckej scéne ako režisérka divadla Na strnisku, ktoré pôsobí v dome kultúry v mestskej časti Modranka. Ich úspešné naštudovania (napr. Konečná stanica, Macko Pu) videlo už niekoľko tisíc divákov. Aktívna je aj jej spolupráca s Rozhlasom a televíziou Slovenska. V Slovenskom rozhlase pripravovala niekoľko rokov cyklus Večery Trnavského divadla a prekladala aj hry pre Slovenskú televíziu. Základom však zostali desaťročia jej práce pre divadlo v Trnave. Stála za takými inscenáciami ako napríklad Charlie, Traja mušketieri, Kone sa strieľajú (v súčasnosti sú uvádzané v Činohre SND v Bratislave), Tajomný pokoj vecí alebo Zlatý kľúčik.

 

* Nedávno otvárali v Púchove novú budovu mestského divadla. Je to asi po dlhých rokoch nový divadelný priestor na Slovensku, ak nepočítame dokončenie novej budovy SND v Bratislave. Vy sa k Púchovu a k divadelnej tradícii v tomto meste hlásite aj po dlhých rokoch odvtedy, čo ste sa presťahovali do Trnavy.

- Mama bola jednou z prvých vyštudovaných slovenských režisérok na Slovensku. Študovala u slávnej režisérky Magdy Husákovej-Lokvencovej. Pôsobila ako profesionálna herečka v Divadle pracujúcich v Považskej Bystrici, keď tam pôsobil napríklad Jozef Króner. A neskôr hrala aj v Divadle P. Jilemnického v Žiline. Otec mal inú profesiu, bol diplomat. Takže chodila s ním po svete. Keď sa zo sveta vrátili do Púchova, už sa profesionálnemu divadlu nevenovala, zostala pri ochotníkoch. Minule som si pozerala jej kroniky, odviedla 52 ochotníckych premiér. Dokonca za Dürrenmatových Fyzikov, ktoré vraj boli lepší ako tí v Divadle na Vinohradoch v Prahe, dostala aj ocenenie od vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka. Sama som nevedela, akou cestou sa profesionálne uberať. Jeden čas som rozmýšľala aj o tom, či sa nedať otcovou cestou, teda na dráhu diplomata. Nakoniec som išla na VŠMU, no nie priamo, pretože ma neprijali, keďže otec bol produbčekovsky orientovaný a boli tam kádrové problémy. Odišla som najprv do Brna na rok študovať do jazykovej školy. Okrem toho, vo svojej tvrdohlavosti som sa išla sťažovať na ministerstvo školstva, že ako je možné, že ma neprijali, napriek úspešným prijímačkám. Tam mi poradili, že z kádrových dôvodov to nie je možné, ale dobré by bolo, keby som začas robila v nejakom robotníckom povolaní, a aby mi tá úderka potom dala odporúčanie na štúdium. Tak som popri štúdiu jazykov v Brne chodila každý deň do Moravského múzea. Zobrala som vedro a handru a rok som tam upratovala. A potom mi dali odporúčanie a mohla som študovať.

* Prijali vás aj na herectvo na Janáčkovu akadémiu múzických umení do Brna, ale aj na divadelnú vedu na bratislavskú VŠMU. Takže ste si mohli vybrať. Vybrali ste si Bratislavu. Nešli ste však študovať dramaturgiu, ale divadelnú vedu.

- Divadelná veda ako teoretický odbor ma veľmi nebavil. Chcela som byť bližšie k divadlu, a tak som chodila za hercami a režisérmi na ich tvorivé hodiny. Môj pedagóg profesor Ján Boor zo mňa chcel mať divadelnú vedkyňu a často ma káral, že mám sedieť v knižnici a nie robiť divadlo. Od prvej chvíle som teda dala najavo, že chcem žiť divadlom.

* S generačnými kamarátmi – divadelníkmi ste potom prešli do Trnavy. Dalo sa po absolutóriu divadelnej vedy robiť dramaturgiu?

- Na škole vznikli silné putá medzi mnou a hereckým a režijným ročníkom. Často som chodila na ich hodiny, pracovne (aj ľudsky) sme si veľmi rozumeli najmä s Jurajom Nvotom. Aj absolventské predstavenie už bolo naše autorské, aj keď to bola adaptácia Záborského hry Bitka pri Rozhanovciach. V tom predstavení sme sa generačne vyjadrili, čo nebolo vždy bežné. Boli sme silný ročník – bola tam Zdena Studénková, Štefan Kožka, Iveta Mandžárová a Jozef Vajda. Juraj Nvota tak akosi automaticky ku mne inklinoval, lebo mal vo mne sparingpartnera, ktorý písal aj dramaturgoval, takže ma ťahal so sebou. Keď herecký ročník s režisérom Nvotom dostal ponuku prísť do Trnavy, povedali, že príde s nimi aj dramaturgička. A keďže takéto miesto už mali, prijali ma do funkcie lektora. Celé to prvé obdobie, zhruba 8 – 9 rokov, sme pracovali tým systémom, že som písala scenáre, adaptovala a Juraj Nvota to režíroval. Potom až prišli tie známe hry dvojice Lasica – Satinský, či hry Stanislava Štepku.

* Vy ste do Divadla pre deti a mládež prišli ako druhá generačná vlna, po ročníku, v ktorom bol Blaho Uhlár.

- Tam bol Maroš Zednikovič, Zuzana Krónerová, Vladimír Jedľovský, a potom prišli spomínaní moji spolužiaci. Všetci sme sa poznali, tie vzťahy boli už zabehnuté. Pretože sme boli divadlo pre deti a mládež, robili sme v sezóne zhruba dve inscenácie pre deti. Boli presné kvóty na domáci a prevzatý repertoár. Aby sme sa vyhli rôznym nanúteným autorom, sme si začali písať vlastné úpravy a hry. Napríklad, všetky divadlá hrali Solovičove hry, a my sme sa tomu vyhli. Nehovorím teraz o jeho výborných divadelných aj rozhlasových dielach, ale o tých angažovaných. My sme išli na to drzo, hneď sme si zobrali Rómea a Júliu. Mali sme totiž veľký herecký potenciál, a preto sme si vymysleli troch Rómeov a tri Júlie. Boli to tri podoby lásky, Jaro Filip bol ako Casanova, Jano Zachar bol taký John Lennon – intelektuál a bojovník za mier a Štefan Kožka bol klasický Rómeo. Aj známa balkónová scéna sa hrala na trikrát. Všetko to sme uviedli bez toho, aby sme porušili pôvodné Shakespearovo dielo a preklady Zory Jesenskej a Jozefa Kota. To bolo jedno z našich slávnych predstavení. Ďalšou veľkou spomienkou je zájazd do Francúzska s úspešným predstavením Charlie. V Trnave sa, napríklad, uviedol prvýkrát scenár Milana Lasicu a Júliusa Satinského Náš priateľ René, ktorý cenzúra v Bratislave nedovolila uviesť. V osobe nášho riaditeľa a milovníka divadla Ladislava Podmaku sme mali pre mnohé tieto projekty veľkú oporu, on vedel mnohé veci obhájiť aj pred cenzúrou.

* Boli ste v podstate mladý súbor z dvoch ročníkov, to znamená, že asi tá generačná výpoveď bola čistá.

- Boli tam aj starší kolegovia Vierka Pavlíková, Miško Monček či Gitka Ševčovičová. No všetko sa to skĺbilo a necítili sme generačné napätia. Československo bolo taký ostrov, bolo problémové vycestovať, preto sme my žili v divadle. Varili sme si, skúšali sme, dokonca moje dieťa vyrastalo v divadelnom prostredí. Veľkú časť nášho života sme prežívali v divadle. Mali sme veľmi dobré vzťahy s vysokoškolákmi. Dávali sme im aj výročné ceny, napríklad za predstavenia, ktoré videli 10 alebo 15-krát. Podobne aj moji kolegovia pomáhali vysokoškoláčkam na trnavskej Pedagogickej fakulte s rôznymi programami. Napriek tomu, že sa veľa točilo na Kolibe, aj 30 filmov ročne, veľa sa robilo televíznych inscenácií, všetko sa stíhalo. Celé sa to skončilo zhruba v polovici 80. rokov, keď sa postupne začali niektorí tvorcovia z tejto veľkej rodiny presúvať do Bratislavy.

* Žili ste teda aj s divákmi.

- Najmä inscenácie dvoch režisérov Blaha Uhlára a Juraja Nvotu boli tie erbové. To, čomu sa dnes hovorí after party po premiére, trvalo od piatka do nedele. Boli to veľké stretnutia s divadelnými kamarátmi. Vtedy bolo bežné, že diváci po predstavení chceli diskutovať s tvorcami inscenácie. A v tom období medzi tvorcov patrili také osobnosti ako Stanislav Štepka, Lasica so Satinským, Martin Porubjak. Z Prahy som zavolala choreografa Franka Towena, ktorý robil choreografie napríklad Helene Vondráčkovej a Jiřímu Kornovi. Spolupracovali sme s výbornými scénografmi a výtvarníkmi, napríklad s Milanom Čorbom, Monou Hafsahl alebo s Trnavčanom Jozefom Dókom ml. Neskôr veľkou hereckou a hudobnou osobnosťou divadla bol Jaro Filip, ktorý tu pôsobil jedenásť rokov. Všetko bolo skĺbené ako jeden mechanizmus. Pozvali sme Tibora Huszára, aby fotil naše inscenácie a dávali sme si záležať aj na plagátoch predstavení. Dnes je to problém, lebo zväčša na také veci nie sú peniaze.

* V deväťdesiatych rokoch ste spolupracovali, napríklad, s domácim režisérom Michalom Babiakom, ale aj s Michalom Spišákom.

- V každom období sme museli hľadať správny prístup k divákovi, čo určovala aj doba. Pre mňa je najpodstatnejšie nepodceňovať diváka. Napríklad, v 90. rokoch, v čase, keď boli mnohé veci tabuizované, sme prišli s inscenáciou Diagnóza AIDS o láske a partnerskom vzťahu dvoch mužov. Som rada, že sa mi tento intímny príbeh podarilo dostať do konzervatívneho prostredia Trnavy, a navyše, v úlohách partnerov mali možnosť zažiariť Vladimír Jedľovský a Štefan Kožka. Tento text sa dožil aj svojej rozhlasovej verzie v naštudovaní režiséra Martina Kákoša. Dobré bolo, že sa mnohé projekty rozšírili na celé cykly. Spomeniem napríklad náš nápad s režisérom Michalom Babiakom inscenovať hru chorvátskeho autora Mira Gavrana, z čoho vznikol medzinárodný festival Gavranfest – festival inscenácií Gavranových diel. Z posledných inscenácií v tejto sezóne by som rada spomenula úspešnú spoluprácu s režisérom Kamilom Žiškom na inscenácii pre deti Zlatý kľúčik. Po vyše tridsiatich rokoch života v Trnave sa dnes už cítim ako Trnavčanka a trnavské publikum, ktoré chodí na naše predstavenia, si veľmi vážim. Považujem ich za našich hostí, ktorí k nám dobrovoľne prídu na návštevu. Vo svojej práci dramaturga som sa vždy snažila, aby sme my divadelníci boli dobrými hostiteľmi. Snažila som sa dramaturgicky ponúknuť divákom, čo ich zaujíma, čo ich možno trápi, ale zároveň ich aj skvele pobaviť aj rozptýliť.
 mirka čibenková

Martin Jurčo, foto archív Matúš Oľha (čb) a Pavol Pecha (far)

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)