novinky z radnice

Trnavčania v slovenskom filme / 1

V slovenskom filme pracovalo niekoľko rodákov z Trnavy, ktorý si zaslúžia, aby sme si na nich s úctou spomenuli. Väčšina z nich patrila medzi vlakárov, teda tých Trnavčanov, ktorí sa denno-denne stretávali na ceste do Bratislavy. Aj keď všetky svoje pracovné úspechy zažívali v hlavnom meste, na svoj rodný domicil nezabudli. Tvorivú prácu týchto tvorcov filmov rôzneho druhu iste ocení aj mladšia trnavská generácia. Trnavskí seniori si iste budú pamätať ich mená, ale aj tvorbu, ktorú nám zanechali.

Medzi filmovými tvorcami z Trnavy bol napríklad Jozef Ružička, kameraman spravodajských, dokumentárnych a animovaných filmov, ale tiež aj redaktor, dramaturg, scenárista, režisér spravodajských a dokumentárnych filmov Dušan Kodaj. Po napísaní niekoľkých poviedok pre film stal sa aj režisérom hraných filmov. Ďalší Trnavčan – Eugen Bobek bol vedúci výroby v hranom filme. Spočiatku začal pracovať ešte v provizórnych ateliéroch na Slodobe , potom v dočasnom ateliéri na Jakubovom námestí a neskôr v novovybudovaných filmových ateliéroch na Kolibe. Pracoval s významnými slovenskými režisérmi a veľkú pozornosť venoval výchove mladých zástupcov a vedúcich výroby. Predčasne zosnulý Vladislav Paulovič bol veľmi talentovaný herec a neskôr aj režisér. Pôsobil v trnavskom divadle, a tiež na scéne Slovenského národného divadla. Vo filme zastával funkciu scenáristu, režiséra dokumentárnych, a neskôr aj hraných filmov. Za spravodajskou kamerou stál celý život Ján Kohút. Jeden z najznámejších Trnavčanov v rodine filmárov bol herec, scenárista a režisér hraných filmov Jozef Režucha. V našom meste sa narodil aj hudobník, dramaturg, scenárista, spisovateľ, režisér hraných filmov Jozef Heriban. Postupne si chcem aspoň na niektorých z nich zaspomínať.

ružička
Jozef Ružička ako začínajúci spravodajský kameraman (1942)

Jozef Ružička (*20. november 1924 Trnava – †15.október 1983 Bratislava, v niektorých zdrojoch býva uvedený aj nesprávny rok úmrtia – 1973). Za slovenského štátu (1942) ako osemnásťročný nastúpil do funkcie asistenta kamery vo Filmovej spoločnosti Nástup. Súkromná spoločnosť vyrábala filmový žurnál, ktorý slúžil propagácii štátu a jeho fašistickej vláde. Jožko Ružička bol vyučený fotograf a výučný list získal u renomovaného trnavského fotografa pána Režuchu. Dokonale ovládal svoju prácu. Zručne retušoval negatívy filmov a zvládal aj úpravu vyhotovených fotografií. Jeho fotografické práce vynikali výbornou kompozíciou, precíznym svietením a brilantnosťou objektu. Či išlo o prírodnú scenériu, alebo zobrazenie ľudských postáv. Predvedené fotografické práce pri pohovoroch do zamestnania zaujali kameramanov, ktorí už vo filmovej spoločnosti Nástup pracovali (napr. Karol Kopřiva, Karol Krška, Oto Patočka). Správne kompozičné videnie bolo hlavným dôvodom, že sa vo funkcii asistenta kamery uchytil.

Jozef Ružička pochádzal z rodiny živnostníka. Jeho otec vyrábal pre obyvateľov Trnavy a širokého okolia dobre známe prostriedky na čistenie domácností. Jeho kvalitné cirokové metly, kefy na pranie, zmetáky z pružného konského vlasu, šatové kefy z pevne upravenej srsti, výbornej kvality, vydržali v domácnostiach dlhé roky. Koncom roku 1943 Jozef nastúpil na základnú vojenskú službu. Pôsobil v slovenskej armáde na východnom Slovensku. Tesne pred vypuknutím SNP bola Slovenská armáda na východe republiky odzbrojená na základe rozhodnutia generálneho štábu nemeckých ozbrojených síl. Časť vojska bola odvelená na východný front a druhá časť do pracovných táborov, kde sa ocitol aj Jožko Ružička.

Po skončení druhej svetovej vojny sa z pracovného tábora vrátil zúbožený, vychudnutý a zdravotne značne postihnutý. Jeho mladý organizmus dokázal sčasti prekonať neľudské podmienky, obrovské strádanie, ťažkú namáhavú prácu a permanentný hlad. Časom sa však prihlásili zdravotné ťažkosti, ktoré sa snažil prekonávať s pomocou lekárov a silou vlastnej vôle. V roku 1945 začal s plným elánom pracovať v spravodajskom filme a asistoval významným kameramanom ako Karol Krška (blízky spolupracovník režiséra Paľa Bielika), František Lukeš, (výborný fotograf, ktorý sa vyučil vo fotografickom ateliéri svojho otca). Medzi ďalších patrili Karol Kopřiva, Otokár Patočka, Ján Blanár, Gustáv Pitrúň, Gustáv Riccini a ďalšími kameramani, pôsobiaci v spravodajskom filme.

Postupne si osvojil prácu s kamerou a začal pracovať ako samostatný kameraman. Spočiatku sa mu darilo držať krok s renomovanými kameramanmi, ktorí spracovávali snímky do filmového týždenníka. Nová vlna prichádzajúcich asistentov, neskôr kameramanov, pracovala väčšinou s ľahkými ručnými kamerami a boli dostatočne mobilní. Jozef nechcel opustiť svoje stredne ťažké kamery BH a Šlechta, s ktorými sa nedalo robiť z ruky, ale kamera musela byť pre svoju váhu upevnená na statíve.
dáždnik sv. petra ružička
Dáždnik sv. Petra – jeden z filmov, na ktorých sa spolupodieľal Jozef Ružička ako kameraman (1958)

Precíznosť, ktorá bola v ňom zakódovaná, mu časom sťažovala prácu. V spravodajskom filme musel kameraman reagovať rýchle a pohotovo. Ak nie, utečie mu všetko, čo mal na filmový pás zaznamenať. Postupne odstúpil od reportáží a začal sa venovať klasickému a umeleckému dokumentárnemu filmu, pri ktorom pôsobil niekoľko rokov. Niekoľko jeho filmov bolo ocenených aj na filmových festivaloch. V dokumentárnom filme Za slobodu (1950) v réžii Stana Barabáša nakrúcal rekonštrukcie partizánskych bojov v slovenských horách. V stredometrážnom dokumentárnom filme S Lúčnicou do Škandinávie spolupracoval s Dušanom Kodajom. Zaujímavý bol aj dokumentárny film z roku 1964 s Rudom Urcom Pán profesor sa vracia o smutne preslávených aktivitách Ferdinanda Ďurčanského.

Jozefa Ružičku často trápili zdravotné ťažkosti, ktoré ho prinútili prácu prerušiť a venovať sa liečeniu. Uvedomoval si svoje neľahké postavenie a začal sa venovať snímaniu trikových záberov a úvodných titulkov pre celú Slovenskú filmovú tvorbu. Pracoval s trikovými kamerami, ktoré si technicky dal upraviť na jednopolíčkové snímanie.

V tom období (šesťdesiate roky) som začal viesť prevádzku dokumentárneho a populárno-vedeckého filmu. S riaditeľom tohto pomerne veľkého štúdia Lacom Kúdelkom sme začali uvažovať o založení animovaného filmu na Slovensku. Podarilo sa nám to v roku 1966. Jozef Ružička ponúknutú prácu pre toto štúdio bez väčšieho váhania prijal a veľmi dobre sa rozhodol. Stal sa špičkovým kameramanom v tomto zaujímavom tvorivom odvetví. Dokázal s technikmi kamerového oddelenia sprevádzkovať staršie kamery. Zo Spojených štátov amerických obstaral v tom čase technicky najkvalitnejšiu trikovú kameru Oxberry. Podarilo sa ju zabezpečiť s podporou Filmexportu vďaka technickému námestníkovi Slovenskej filmovej tvorby Jánovi Válkovi. Aj v Spojených štátoch amerických používali uvedené kamery renomované štúdiá ako Walt Disney, Hellmann a ďalšie.

Jozef sa stal dvorným kameramanom Viktora Kubala, s ktorým natočil desiatky animovaných filmov a rozprávok. Najznámejšie boli dobre známe seriálové večerníčky Peter, Cvik a Cvak, Jano, Janko Hraško, Dita, Puf a Muf, a aj krátke animované filmy pre dospelého diváka Šach, Jedináčik či Rebrík. V roku 1974 sa začal nakrúcať prvý slovenský celovečerný animovaný film Zbojník Jurko. Nová kamera mala veľa technických vymožeností, ktoré režisérovi, výtvarníkovi a animátorom značne uľahčovali prácu. Jožko Ružička v animovanom filme zažil najväčšiu a najúspešnejšiu filmársku éru. Pekne o ňom píše v spomienkach na Viktora Kubala Rudolf Urc: „Popri scenáristovi, výtvarníkovi, animátorovi a ďalších tvorivých profesiách pri prvom celovečernom animovanom filme Zbojník Jurko si Jožko Ružička udržal svetovú úroveň kameramana v tomto lukratívnom a zaujímavom tvorivom odvetví.“

Toto významné hodnotenie si v plnej miere zaslúžil. V celovečernom animovanom filme mu rukami prešlo viac ako 50-tisíc obrázkov a vystriedalo sa veľa krásnych a majstrovský výtvarne spracovaných pozadí. Film bol natočený za necelé dva roky a jeho premiéra sa uskutočnila v marci 1977. Zbojník Jurko získal jednu z hlavných cien na významnom festivale detských filmov uskutočňovanom každoročne v Gottwaldove – v terajšom Zlíne. Film tam bol premietaný niekoľko mesiacov a kinosála bola stále naplnená nadšenými divákmi. Mnohí z nich videli film aj niekoľkokrát.

Predpokladám, že Jožko natočil posledný animovaný film Antiturista v roku 1979 s režisérom Vladom Kavčiakom.

Koncom sedemdesiatych rokov sa mu začali ohlasovať chronické ochorenia, ktoré ho sprevádzali od konca druhej svetovej vojny. Postupne začal chradnúť a upadať do nevládnosti. Veľmi sa tešil na ďalší celovečerný animovaný film Krvavá pani, ktorý mal Viktor Kubal už pripravený v scenári a začal spracovávať prvé kreslené sekvencie filmu. Žiaľ, choroba bola silnejšia a Jozef musel opustiť svoje najväčšie – filmové lásky. Zostali po ňom nezabudnuteľné filmy, krásne rozprávkové príbehy, ktoré nám ho budú navždy pripomínať.

Pavel Forisch, foto: archív autora
Autor je trnavský rodák, ktorý dlhé roky pracoval v Slovenskej filmovej tvorbe

Pokračovanie. Nabudúce o režisérovi Dušanovi Kodajovi.

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)