novinky z radnice

Prísť v sobotu na korzo až po šiestej večer, to už hrozilo, že sa do mesta ani nezmestíte. Teda, aspoň nie na tú správnu stranu Ulice Februárového víťazstva, od Kostolíka po športový obchod na rohu Gottwaldovho námestia, kde boli otáčky niekoľkotisícového davu ľudí vo veku od pätnásť do tridsať rokov. Od rodičov sme totiž vedeli, že za Republiky sa po druhej strane prechádzali iba slúžky a paholkovia, a hoci sme už boli vychovávaní v beztriednej spoločnosti, tradícia sa obnovila aj s týmto odsúdeniahodným kastovaním.

Najväčšie husto bývalo pred Obchodným domom Máj, ktorému ani nová doba neodpárala názov Aso, a kaviarňou Krym s čiastočne odpáraným menom Thalmeiner. Mne s partiou nebezpečne dospievajúcich kamarátov z Kórey, ako sa vravelo Linčianskej na znak duchovnej podpory robotníkom a roľníkom tohto vojnou skúšaného polostrova, sa najviac páčilo zábradlie pred Elektrom. Bol to dom bývalého zlatníka, ktorému po znárodnení našli v pivnici tajnú miestnosť so zamurovaným porcelánom. Súdruhovia z neho urobili výstavu v kultúrnom dome Kovosmalt, na ktorej bola zlatým klincom zlatá kocka, ktorá mala v školských výpravách vyvolať odpor k hromadeniu majetku. Zábradlie bolo šachovnicovo natreté na bielo a červeno a my machri sme naň nasadali výskokom bez držania. To vysvetľuje, prečo sme jednej soboty vykračovali na zavŕšenie dňa do amfiteátra s farebnými pásmi na zvonových nohaviciach, lebo nejaký dobrák, určite Kopánčar, Mexičan, strhol z neho pred naším príchodom nápis Čerstvo natreté.

Zábradlie bolo pre nás ako porotcovská lóža na voľbe Miss. Krásne devy, ktorými Trnava hýrila odjakživa, sa síce tvárili, že sme im ukradnutí, ale len čo vkročili do zóny medzi potravinami U Ábela a vchodom do Porcelánu, podvedome vypli hrude a prešli si prstom po zadku, či nemajú zarezané modré spartakiádne trenírky. Pri tejto zodpovednej činnosti sme vydržali až do pol deviatej, čo bol čas na presun za kultúrou. Vstupné do amfiteátra nebolo ani počas Filmového festivalu pracujúcich privysoké, lenže napríklad taká kovbojka Veľká zem s Gregorym Peckom v hlavnej úlohe bola vypredaná týždne dopredu, a tak ostávalo iba dostať sa dnu letecky. Tí odvážnejší preliezli plot hneď vedľa kaplnky pri vchode a zväčša padali rovno do rúk dobrovoľného hasiča Zuščíka, ktorý ich okamžite vytiahol za ucho na ulicu. Bezpečnejšie bolo vyškriabať sa na baštu na Hlbokej ulici, prebehnúť po hradbách do múzejnej záhrady a vojsť cez žurnál medzi sedadlá, ostentatívne si zapínajúc gombíky na nohaviciach. Niektorí si už v tom čase na konci šesťdesiatych rokov zapínali zips, čím súčasne vystavovali na obdiv svoje nové rifle.

Po strhujúcej bitke na plátne, keď Gregory a jeho súper Jean Simmons po stý raz padali a vstávali zo zakrvavenej prérie a z posledných síl si znovu a znovu dávali do držky, komusi zišlo na um ísť na futbal. Na Spartaku už síce bolo umelé osvetlenie, ale ani tak nám nešlo do hlavy, aká súťaž má hracie termíny o pol noci. Napokon z blázna vyliezlo, že myslí zajtrajšie derby na Slovane a ako správni fanúšikovia by sme ta mali ísť pešo.

Keď osloví blázon bláznov, neny o čem. Dohodli sme sa, že si skočíme po kus chleba a červeno-čírné zástavy a o hodinu vyrážame. Ešte pred nápisom Fine a srdcervúcim záberom na prériu, po ktorej sa ťahalo stádo smädných kráv k ťažko vybojovanej vode, sme sa náhlili domov, niektorí zo zvyku opäť cez plot.

Cestou do Bratislavy nás pri Ivánke obkľúčila čierna šesťtotrojka a vyskočili z nej chlapi s fotoaparátmi. Zľakli sme sa, že sme porušili zákaz zhromažďovania, ale nie, boli to novinári a my sme na druhý deň pred Krymom hrdo ukazovali titulnú fotku Večerníka s našimi ksichtami. Dlhé roky potom sme si na korze vychutnávali zaslúžený rešpekt a dokonca aj znepriatelení Mexičania nám úctivo uvoľnovali nevdojak obsadené zábradlie. Dokonca nás pozvali aj na pivo do hotela Karpaty, žiaľ, stihli sme ich potiahnuť nanajvýš tak o dve, čo dodnes neodpustím bludnému typografovi Čárovi. Napriek výnosnému remeslu, pri ktorom sa dalo tak dobre kšeftovať so svadobnými oznámeniami a pohrebnými obrázkami, nemal nikdy ani korunu. Keď sa chcel napiť, vymýšľal také nehorázne stávky, že mu vždy niekto naletel. V ten deň, keď sa chceli Kopánčari aj za cenu peňazí priživiť na našej sláve, vyhlásil, že sa za päť pív preplazí cez celú kaviareň v Karpatoch popod ťažký červený koberec. Keď bola červená guča asi v polovičke a ľudia už plakali od smiechu, zakopol oňho nič netušiaci čašník s plným plató pohárov. Bolo z toho také haló, že hostia vyskakovali pred policajtmi cez okná, ja som si aj nohu vyvrtol.

Práve takéto vývrtky sa mi vynárajú v mysli pri zmienke o korze. Ale najradšej sa ponáram do spomienok na akademický týždeň, keď sa jedno milé dievča odhodlalo poprieť všetky fyzikálne zákony a pripraviť ma k maturite. Pri vyprážanom syre v kútiku krymskej jedálne naozaj so mnou prešla prvých päť otázok z každého predmetu, a keď už nie sňala, tak aspoň povolila pomyselnú slučku na mojom maturantskom hrdle. A aby bolo dielo dokonané, na skúškach som si skutočne vytiahol otázky od jedna do päť a rozhodol som sa, že to dievča už za trest nikdy neopustím. Dúfam, že ani ona pri spomienke na túto fázu nášho korzovania nezatína zuby...

Benjamín Škreko

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.6 (7x hodnotené)