novinky z radnice

Posun civilizácie k racionálnemu, vedeckému a technickému porozumeniu sveta nepriniesol väčšiu vnútornú pohodu a symbiózu ako v minulosti. Prenasledujú nás spory ústiace do osobných frustrácií, kríz, vojenských konfliktov, teroristických či ekologických nebezpečenstiev. Žijeme rýchlo, v napätí a nevyrovnanosti. Pramení z toho nespokojnosť, strata identity, úteky do jednoduchých či extrémnych riešení. Nadšenie z konca osemnásteho storočia, že obsiahneme pravdu i svet, naráža na realitu. Napriek skúsenosti, že nie je možné dosiahnuť naplnenie života iba z jednej perspektívy, pokračuje naša civilizácia v budovaní budúcnosti na princípoch individualizmu, trhu a osobného úspechu. No trh ani úspech nie sú možné a trvalé bez iných ľudí a bez uznania spoločných hodnôt. Vo svete, ktorý je rozdelený ako vojenské pole na územia dobrých a zlých, na našich a tých, ktorí sú proti nám, na východ a západ, na sever a juh, na veriacich a neveriacich, na bohatých a chudobných, nie je možné dosiahnuť žiadny dlhodobý pokoj a prímerie. Veľmi presne to popisuje francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq vo svojej literárnej prvotine Rozšírenie bojového poľa. Ak je svet len poľom boja, v ktorom každý bojuje o svoje miesto na svete, kde jeden vytláča iných kvôli vlastnému uznaniu, kde stojíme proti sebe ako konkurenti, potom logickým dôsledkom takéhoto videnia sveta je krach nielen jednotlivca, národa a štátu, ale i strata zmysluplnosti ľudskej existencie. V perspektíve, kde je svet bojiskom, z ktorého si treba utrhnúť, čo sa len dá, vo vojnovom stave, kde stojíme jeden proti druhému, sa ťažko aj píše. Ideál spolužitia a spoločnej podstaty, ktorý v nás drieme, sa totiž pri akomkoľvek slovnom formulovaní stáva reklamou, gýčom či zbraňou proti ostatným. Slovo, ktoré pôvodne bolo zdrojom inšpirácie a tvorby, sa stáva kopijou otočenou proti druhému, reklamou preferovaného videnia či prázdnym politickým gestom. Čo môžeme teda robiť? Rezignácia Houellebecqových hrdinov je cestou vedúcou do stratenia. Neúprosný boj za pravdu je vstupom do súboja, ktorý priniesol rozvrat civilizácie i slova. Zatlačené v úzadí je však ešte vedomie o spoločnom základe každého z nás. Viera v napĺňanie života nie bojom proti protivníkom, ale hľadaním územia porozumenia, tvorby a pokoja. Zostávam tak radšej naivným, a možno na pohľad i osamoteným, v hľadaní ústretových slov. Je mi to bližšie, ako bojovať jednostrannými argumentmi proti tým, ktorí vidia svet inak. Myslím si, že v živote nejde o víťazstvo nad druhými či na ich úkor. Naplnenie ľudskej existencie i vzájomné uznanie sú možné len spolu s ostatnými.

Pavol Tomašovič

 

Zatiaľ nehodnotené