novinky z radnice

V našom seriáli k 40. výročiu vzniku Divadla pre deti a mládež v Trnave si dnes predstavíme jednu z významných posíl divadla herca Štefana Kožku (nar. 11. augusta 1954 v Trenčíne). V mladosti mal veľký vzťah k športu a dodnes mu je blízke napríklad karate. Členom divadla bol od roku 1977 až do konca sezóny 1988. Na konte má množstvo postáv, v ktorých ho nebolo možné prehliadnuť – Don Varlet v hre Náš priateľ René, Zámbor v hre Ako bolo, Bobák vo Faustiáde alebo William v Hamletovi III. Hral Romea v Romeovi a Júlii, Bubeníka v Kvintete, ale aj Rola Petersa v slávnej hre Kone sa strieľajú. Vidieť sme ho mohli aj v množstve televíznych inscenácií a filmov. Hral v Tisícročnej včele, filmoch Smrť šitá na štefan kožkamieru, Šieste vete a filme Dávajte si pozor! V 90. rokoch sme ho mohli vidieť v Jaškovom sne alebo sugestívnom televíznom filme Katarína Hudáková odišla na večnosť. Štefan Kožka dnes pôsobí v divadle Nová scéna a vidieť ho možno aj v súčasných ľahkých televíznych seriáloch.

 * Aké bolo vaše rodinné prostredie? Malo blízko k divadlu alebo k nejakému druhu umenia?

- Narodil som sa v Trenčíne, ale veľa si z Trenčína nepamätám. Otec bol vojak z povolania a člen generálneho štábu. Keď som mal dva roky, sťahovali sme sa do Prahy. Bývali sme v Dejviciach na „kruháku“. Keďže môj starší brat nastupoval do školy a moji rodičia nechceli, aby sme chodili do českých škôl, otec odmietol pracovnú pozíciu v Prahe. Prevelili ho do Žiliny. Vyrastali sme pri starej tehelni. Kúsok od nášho domu bagrovali hlinu. Pred naším domom bola sušiareň tehál. Postavili sme si tam bunkre, rodičia nám urobili ľadovú plochu, hrali sme hokej, futbal, takže som mal krásne detstvo. Vzťah k divadlu vznikol v spomínanej Žiline. Bol som asi štvrták na základnej škole a prišiel za nami Vladimír Šupka z tamojšej ľudovej školy umenia. Ako prvý založil literárno-dramatický odbor na ĽŠU na Slovensku, a to práve v Žiline. Predvádzal nám bábkoherecké úryvky a hovoril nám o rôznych divadelných zaujímavostiach. Zaujalo ma to, a tak som sa prihlásil do krúžku.

* Dlho ste asi v Žiline nevydržali. Vojenské povinnosti otca všetko zmenili.

- Náš učiteľ Vladimír Šupka bol nešťastný, keď som mu o rok ako štvrták oznámil, že odchádzam. Mal predstavu, že skončím ľudovú školu a pôjdem aspoň na konzervatórium. Otca prevelili do Bratislavy na generálny štáb. Pokračoval som v Bratislave na Nivách u pani Jamnickej, potom to prebrali Soňa Gracová a Peter Kuba. Študoval som napokon na gymnáziu. Už vtedy som o ničom inom nerozmýšľal, len ísť na herectvo. Recitoval som, no mal som vždy radšej prózu ako poéziu. Aj som vyhral nejaké kolo Hviezdoslavovho Kubína. Raz som na súťaži vyhral aj s bulharskou poéziou a išiel som na zájazd do Bulharska. Vo štvrtom ročníku gymnázia som sa s kamarátom, s ktorým som sedel v lavici, dohodol, že ak nás nevezmú na vysokú školu, budeme učitelia alebo pôjdeme jazdiť na kamiónoch. Našťastie ma zobrali hneď na VŠMU, do ročníka ma prijal profesor Jozef Budský, a tým sa začala moja profesionálna herecká cesta.

* Do Divadla pre deti a mládež v Trnave ste prišli v jeho tretej sezóne. To už na našich divadelných doskách boli „zabývaní“ vaši starší spolužiaci z predchádzajúcich ročníkov na VŠMU.

- Mojimi spolužiakmi boli Zdena Studenková, Jozef Vajda, Juraj Nvota, Anna Maľová, súrodenci Madžárovci, alebo aj režisér Juraj Takáč. Nastúpilo nás do prvého ročníka jedenásť, skončilo nás desať. Mali sme štyroch režisérov, čiže sa to prenášalo aj do rôznych divadelných projektov. Žili sme v takej naivnej predstave, že celý ročník pôjdeme potom spolu do jedného divadla. Dokonca sme uvažovali, že to bude prešovské divadlo. Samozrejme, ako sa končilo štúdium, už spolužiakom dávali „laná“. Zdena Studenková išla na Novú scénu, Jozef Vajda odišiel tiež, takže sa celá táto idea rozpadla. My, jadro okolo Juraja Nvotu, sme odišli do Trnavy. Okrem mňa aj Ján Zachar, moja neskoršia (dnes už bývalá) manželka Iveta Mandžárová-Kožková. Doplnili sme ročník Mariána Zednikoviča. Ten prišiel do divadla v roku 1974. Bola tam vtedy aj Zuzana Kronerová, ale napríklad aj Ján Topľanský. Zdá sa mi, že vtedy odchádzal Marián Zednikovič, takže v tom roku 1977 nastalo niekoľko výmen. Okolo Juraja Nvotu sme tvorili tím a zažili sme krásne herecké obdobie. Samozrejme, nielen s Jurajom Nvotom, ale aj s Blahom Uhlárom. Boli ako jing a jang. Každý bol iný, každý robil iné divadlo, dopĺňali sa ako celok a s každým sa inak pracovalo.

* Vnímali ste trnavské divadlo ako platformu niečoho podnetného? Alebo sa to tak vníma až teraz, teda s odstupom času?

- Bolo to všetko také intenzívne. Ročník pred nami okolo Blaha Uhlára sme vnímali už na škole. Dokonca, keď končili školu, sme im pomáhali „trhať dosky“ v budove bratislavskej Istropolitany. Boli tam staré priestory VŠMU a do jedného predstavenia sme im pomáhali robiť scénu. Zdalo sa nám to prirodzené, pretože sme boli na jednej vlnovej dĺžke. Dosť neskromne sa nazdávam, že naším príchodom do trnavského divadla sme tento ročník aj obohatili. Už len tým, že s nami prišiel Juraj Nvota, režisér s iným pohľadom na divadlo. Istým spôsobom sme priniesli iný vietor do divadla, ale sme museli nadviazať na to, čo naši starší kolegovia vytvorili. Myslím, že týmto obohatením všetko dostalo ešte väčšiu akceleráciu.

* Tvorili ste rodinné prostredie s tými, ktorí bývali v Trnave, alebo ste dochádzali z Bratislavy? Vtedy sa tam postupne tvorili aj herecké manželstvá, vy s Ivetou Mandžárovou, Juraj Nvota a Mirka Čibenková.

- V prvých rokoch sme dochádzali. Najviac dochádzal Jaro Filip, ktorý prišiel neskôr ako ďalší bonus trnavského divadla. Mali sme dokonca medzi sebou súťaž Idiot roka. Spočívala v počítaní kilometrov – kto ich zbytočne najazdí viac medzi Trnavou a Bratislavou. Vyhral to nado mnou asi o tristo kilometrov práve Jaro Filip. Aj sme mu na jednom z predstavení túto cenu odovzdali. Neskôr sme pochopili, že dochádzať sa nedá. Preto sme sa mnohí presťahovali do Trnavy – Ján Zachar, Juraj Nvota a ďalší. S tým jazdením sme však neprestali, pretože neustála robota v Bratislave nás nútila cestovať. Napríklad, náš deň vyzeral asi takto: Ráno som sadol do auta, išiel som do Bratislavy na skúšku inscenácie do televízie. Išiel som do Trnavy na divadelnú skúšku. Potom som išiel do televízie nahrávať alebo do rozhlasu podľa práce. Potom som išiel do Trnavy, aby som odohral predstavenie. A keď som v televízii nedokončil nahrávanie, tak som ešte išiel do Bratislavy a do polnoci som nakrúcal tam. Nehovoriac o samostatnom nakrúcaní na Kolibe. Ľudovít Moravčík hovoril vtipne: ak zmeškáš v hlavnom meste autobus a vidíš Filipa alebo Kožku ako idú do Bratislavy, stoj pokojne, pretože obaja o chvíľu pôjdu z Bratislavy zase späť do Trnavy a vezmú ťa (smiech).

* Encyklopédie vás dobovo charakterizovali svojsky ako predstaviteľa mladých atraktívnych mužov prekypujúcich energiou, sebavedomých, s fyzickou silou, no často i prchkosťou. Vyspelá herecká technika, všestranné psychofyzické dispozície vám umožnili uplatniť sa v rôznorodých inscenáciách. Máte vraj zmysel pre odstup, sebairóniu, komentujúci až kabaretný herecký prejav. Do akej miery to platí, pokiaľ ide o postavy, ktoré ste dostávali vtedy v Divadle pre deti a mládež?

- Zaujímavá reflexia. Mám pocit, že veľa urobilo to, že sme boli uzavretý kolektív, ktorý spolupracoval. Dobre sme sa poznali, takže aj dramaturgia nám bola blízka. A tá poznala „materiál“, s ktorým pracuje. Či už režiséri Nvota a Uhlár, ale dôležitá bola aj Mirka Čibenková. Mnohokrát šila dramaturgiu na naše fyzické danosti. Preto to tam fungovalo, lebo často sme sa vytešovali aj na pôvodných inscenáciách. Napríklad na Charliem, na mušketieroch, ktoré napísala práve Mirka. Mám veľmi dobré spomienky aj na Kvinteto, ktoré napísal Blaho Uhlár a s ktorým sme boli aj na Divadle národov. Nám sa to dobre robilo, preto sa to herectvo vzájomne oplodňovalo, či už dramaturgiou, alebo réžiou.

* Ku ktorej z dvoch trnavských poetík ste mali bližšie?

- Blaho rezal vždy pod kožu, snažil sa dávať dôraz na politikum, a Juraj Nvota všetko riešil s ľahkosťou. Pýtal som sa Juraja Nvotu, prečo dáva pred predstavením také dlhé introdukcie. Povedal mi, že musí divákovi naznačiť, aké má začať vylučovať žalúdočné šťavy, aby to predstavenie prijal. A druhý jeho dôležitý názor na divadlo je ten, že viac divákovi povie cez humor, než keby ho mal tlačiť do slzenia. Tieto dva názory nám boli blízke. Myslím si, že aj Nvotovi Uhlár pomohol svojím prístupom cez nás, ako aj Uhlárovi pomohol zase Nvota.

* Bola v takomto divadelnom prostredí iná atmosféra ako, povedzme, v Bratislave?

- Trnavské divadlo bolo iné tým, že sme boli partia a prijali nás aj starší. A starší zistili, že aj ten náš názor je zaujímavý. A veľmi dôležité je to, že sme robili veci, ktoré neboli opozerané. Vyhýbali sme sa tomu, že by sme hrali inscenácie, ktoré hrali naraz v šiestich divadlách v Československu. My sme sa tomu vyhýbali aj tým, že sme mali píšucu dramaturgičku, prichádzali sme s inými témami. Mnohé projekty administratívne „zastrešil“ riaditeľ divadla Ladislav Podmaka, čo tiež bolo dôležité. Keď hovoríme o Mirke Čibenkovej, musím spomenúť inscenáciu z neskoršieho obdobia Diagnóza AIDS. Urobili sme ju dokonca dvakrát. Najprv bola v Slovenskom rozhlase, kde mal Poetický súbor Novej scény svoje štúdio. Mali sme pocit, že tá hra má význam. Po tom ako ju na Novej scéne stiahli z repertoáru, rozhodli sme sa ju pod režijnou taktovkou Miloša Pietora ml. uviesť v Trnave. Bola to prvá takáto veľká Pietorova réžia. Bolo to aj na popud Vladimíra Jedľovského, aby sa to hralo práve v Trnave. Nesmierne sme mali túto inscenáciu radi.

* S filmom ste začínali pomerne skoro, ešte ako herec Divadla pre deti a mládež. Podľa filmografie ste vytvorili prvú úlohu ešte ako poslucháč VŠMU. Bolo to v roku 1975 v televíznom seriálovom filme Nepokojná láska. V tomto filme hrala aj krásna „dívka na koštěti“ Petra Černocká či ďalšia z krásnych postáv slovenského herectva Sylvia Turbová.

- To bolo už neskôr. Moja naozaj prvá filmová rola bola, keď som sa prisťahoval do Bratislavy. Mal som asi jedenásť rokov. Režisér Martin Ťapák pripravoval výber na detské komparzné postavičky do filmu Rok na dedine. Bolo to folklórne pásmo z kalendárových obyčajov. Sedel som tam na peci alebo tancoval. Neskôr som sa dostal do rúk takých režisérov ako Karol Spišák, Igor Ciel, Miloš Pietor, Igor Vajdička. Dobre sa nám robilo, takže cez filmy a inscenácie týchto režisérov som sa etabloval aj televíznom a filmovom v prostredí.

* Na konci vašej cesty s trnavským divadlom asi stáli lákavé bratislavské ponuky, zaiste tak ako to bolo u vašich kolegov, a rovnako je to v podstate dodnes.

- Nebolo to preto, že by sme toho mali veľa. S tým jazdením sme to zvládali. Ale je to ako s ľudským telom, že sa vám po siedmich rokoch obmieňa koža. Takže nastal čas pre zmenu. Prichádzali noví ľudia s novými témami a po jedenástich sezónach som sa rozhodol, že stačilo. Myšlienkový okruh sa naplnil a rozhodli sme sa viacerí, že by sme mali ísť ďalej. Odchádzal som v sezóne 1987/88. Išiel som na Novú scénu. Potom ešte bol dva roky v Trnave Jaro Filip, neskôr aj on prešiel do legendárneho Štúdia S, neskôr L+S. Juraj Nvota a ďalší išli do divadla Astorka – Korzo 90. Napriek tomu sledujem, čo sa v trnavskom divadle deje. Dodnes sa rád vraciam do divadla najmä vtedy, keď môj priateľ, herec Vladimír Jedľovský hrá v nejakej svojej dôležitej inscenácii. Dnes však vidím aj značné zmeny v dramaturgii a mám pocit, že trošku chýba tá jednotiaca línia ako bola kedysi. Ale na to má každý právo a ja to nechcem kritizovať.

Text a foto Martin Jurčo

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)