novinky z radnice

Príspevok o rodine Koppelovcov a ich trnavskej vile, uverejnený v júnových a júlových Novinkách z radnice vyvolal zapadnutú spomienku, ktorá ako malý kamienok patrí do mozaiky zobrazujúcej osudy ľudí a tohto objektu.

V tridsiatych rokoch minulého storočia si kúpili v trnavskej rodine Koppelovcov nový klavír. Bolo to kvalitné kratšie koncertné krídlo značky Blüthner. Klavíry tejto značky boli v tom čase pre svoj ušľachtilý zvuk a dokonalú anglickú mechaniku používané hlavne na koncertné účely v oblasti komornej hudby. (Pozn.: v roku 1935 vyrobil Blüthner na zvláštnu objednávku odľahčený klavír pre tragickú vzducholoď Hindenburg). Nový klavír bol umiestnený v sídle rodiny, v tzv. Kopplovom kaštieli, ako tomu honosnému domu na konci trnavskej promenády v tom čase hovorili starí Trnavčania (dnes je sídlom Galérie Jána Koniarka).

Klavír si v týchto preň primeraných priestoroch mnoho rokov neužil. Už začiatkom štyridsiatych rokov musela rodina tento svoj domov opustiť. Ešte predtým, zrejme v zúfalej panickej, ale i veľmi dojemnej a naivnej snahe zachrániť čo sa dá, presunuli klavír do trnavskej Treumanovej sladovne, kde ho umiestnili do prázdneho sladového sila a nechali zakryť sladom. Pre kvalitné koncertné krídlo takéto originálne umiestnenie a ukrytie iste nebolo typické a už vôbec nie vhodné. I keď sa to zdá byť neuveriteľné, klavír nik neobjavil, a tak tam mlčky prežil temné a nemé roky vojny. Nie však roztratená rodina Koppelovcov. Bezprostredne po vojne sa vrátila stará pani, ktorá v snahe ujsť pred ťarchou prežitého sa snažila o urýchlený odchod z miesta doliehajúcich spomienok.

V tejto povojnovej dobe mojej mladosti som sa už začal intenzívnejšie zaoberať hudbou a hrou na klavír. Môj profesor klavírny virtuóz Prof. František Konsch mi odporúčal staré obohraté pianíno z detských čias mojej mamy nahradiť kvalitnejším nástrojom, na ktorom by sa dalo náročnejšie hrať, pokúšať sa aj o kultivovaný hudobný prejav, a nielen mechanicky cvičiť prsty a zdokonaľovať techniku hry. Získať kvalitné koncertné krídlo, ktorého sa chcela odchádzajúca stará pani zbaviť, bolo preto veľkým lákadlom a nečakanou príležitosťou.

Moje prvé stretnutie s nástrojom bolo, skromne povedané, nezvyčajné. Bol skorý nevľúdny februárový podvečer, keď som sa prišiel pozrieť so svojimi rodičmi do trnavskej Treumanovej sladovne na ponúknutý nástroj. Už vo vchode, za bránou priemyselného objektu, sme počuli známe intímne tóny z prvej vety Beethovenovej klavírnej sonáty Mesačný svit. Nielen v nezvyklom prostredí, ale hlavne v nezvyklom znení... V jednej z miestností sladovne, úplne prázdnej, v podvečernom šere osvetlenej len sliepňajúcou žiarovkou visiacou zo stropu na drôtoch, v strede tohto nevľúdneho priestoru akoby pripravený na zvláštny koncert, zahanbene stál zaprášený čierny klavír. Bol zrejme práve vytiahnutý zo sladového sila, ešte so zvyškami sladovej pšenice medzi strunami a na klávesoch, so zadnou vyššou nohou narýchlo namontovanou vpredu, takže sa dalo hrať len do kopca a z kopca, a s nepripevnenými pedálmi opretými o stenu vedľa klavíra. Za klavírom takto vystrojeným trónila mohutná postava môjho profesora, ktorý hral za takýchto podmienok rozladenú a zachrípnutú „Mondscheinsonátu“ pre malú, zjavne dojatú starú pani, sediacu na stoličke ako jediná poslucháčka na jedinom voľnom kuse nábytku v holej, šerej miestnosti.

Po vzájomnom predstavení som si mal vyskúšať vyslobodený nástroj. Už po prvom dotyku mojich trasúcich sa prstov na zaprášenej klávesnici som viac pocítil ako pochopil, že ani prach, ani slad nemôžu prekryť vnútornú podstatu rozladeného, ale predsa ušľachtilého nástroja, ktorý je schopný vyjadrovať sa v ošarpanej miestnosti i honosnej sále aj po rokoch nemej nútenej nečinnosti. Pokračoval som v hre prvej vety „Mondscheinsonáty“ tam, kde pred chvíľou môj profesor prestal. Dnešným pohľadom to bola trúfalá drzosť mladého učňa k starému majstrovi, ale vtedy to boli podvedomé pocity úcty a pokory k hudbe i k nástroju, ale hlavne k strašnej tragédii ľudí, ktoré mi nedovoľovali vybočiť z nezvyčajnej, až pietnej atmosféry v miestnosti. Dojatá stará pani len stručne povedala: „ Nech má klavír tento mladíček,“ a predala ho mojim rodičom za smiešnu sumu.

Tým sa začalo naše rodinné priateľstvo s klavírom. Rekonštruovaný nástroj sa stal vynikajúcim, ochotným a trpezlivým kamarátom, s ktorým som strávil ja a neskôr i naše dcéry veľa príjemných a užitočných chvíľ. Úspešne prežil roky mojej hrdinskej klavírnej mladosti, keď trpezlivo zaplavoval svojimi – mojimi burácajúcimi tónmi našu ulicu. Prežil moje roky rastu a cvičenia i roky dospievania našich dcér, a neskôr dokonca i roky hriešneho zanedbávania, keď mi iné povinnosti znemožňovali vzájomný dialóg a klavír pokorne slúžil len ako nemý, mohutný bytový podstavec na izbovú zeleň.

Dnes sa ku klavíru občas zahanbene a previnilo vraciam. Pokorne k nástroju i k hudbe. Som s klavírom približne v rovnakom veku a sme na tom približne rovnako – starneme a rozladene si rozumieme.

Fedor Svatý, zo zbierky Nesúvislé súvislosti

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)