novinky z radnice

V prvých mesiacoch tohto roka dominovali v slovenských médiách dve témy. Teroristický útok v Paríži a referendum na Slovensku. Obidva problémy a spôsob ich riešenia ukázali pretrvávajúce tendencie čiernobieleho videnia sveta a našu nepripravenosť viesť kultivovanú diskusiu. Diskusiu, ktorá by nebola založená na presadzovaní jednostranného pohľadu, ale na počúvaní a hľadaní argumentov pre dorozumenie. Takýto dialóg predpokladá nielen odbornosť a nesenie zodpovednosti za veci spoločné, ale i nevyhnutný čas na premýšľanie o argumentoch iných. Tu vidím jeden z problémov našej takzvanej demokracie. Chýbajúcu „agoru“, teda priestor a nevyhnutný čas na premýšľanie. Prvá demokracia v Grécku riešila princíp komunikácie a diskusie na Agore. Tam sa riešili spoločenské, nie osobné či individuálne, spory, na základe ktorých vznikala dohoda. V modernej spoločnosti sa predpokladalo, že týmto priestorom budú médiá. Už roky však vidíme, že táto predstava zlyháva. V trhovom priestore, v ktorom si médiá musia na seba zarobiť, kde sú aj verejnoprávne médiá vystavené prieskumom sledovateľnosti a politickým vplyvom, je predstava o hľadaní pravdy, o vyváženom či najširšom obraze sveta mylná. Nehovoriac o nevyhnutnom čase, v printovom médiu o priestore, ktorý je pre pochopenie situácie nutný. V každom médiu sú čas i priestor drahé. Často vopred zaplatené. Tento rozpor sa pre nás divákov snažia médiá vyriešiť tým, že poskytnú vyvážený priestor obidvom sporiacim sa stranám. No tam, kde ide o čas, respektíve o priestor, sa do zhutneného obsahu vždy zmestí iba pena, teda to, čo možno zviditeľniť. Podstata, ktorá sa odkrýva v oveľa dlhšom časovom horizonte, pritom uniká. Ešte väčším problémom však je, ak človek nestojí ani na bielej, ani na čiernej strane. Nie kvôli alibizmu, ale na základe porozumenia životu, ktorý je predsa oveľa pestrejší a zložitejší než dva zjednodušené spôsoby videnia. Postoj, ktorý sa nestotožňuje s presadzovaním jednoduchých interpretácií, tak zväčša priestor nemá. Zostáva ticho a v danom systéme akoby neexistoval. V spomínaných prípadoch, útok v Paríži a referendum na Slovensku, nastal podobný scenár. Napriek aj premýšľajúcim úvaham a príspevkom prevládlo dominujúce rozdelenie – za alebo proti. Je dôležité odsúdiť násilie a nenávisť, ale ešte dôležitejšie je pomenovať ich zdroje – nerešpektovanie hodnôt iných a presadzovanie vlastného videnia slobody. Ak budeme naďalej postupovať a myslieť iba v dvoch alternatívach, mám obavu, že postupne nebude čo chrániť. Sloboda je totiž možná len v spoločenstve ľudí. Ak sa pre naše pravdy v mene slobody budeme naďalej zosmiešňovať, znevažovať, ignorovať základy kultúry či strieľať po sebe, tak sloboda zostane len slovom, muníciou proti iným. Roztrhanou zástavou na hroboch mŕtvych.

Pavol Tomašovič

 

Zatiaľ nehodnotené