novinky z radnice

Len nedávno mu mesto udelilo čestné občianstvo. Stál pri vzniku trnavskej samosprávy a pri mnohých aktivitách, ktoré v našom meste už považujeme za samozrejmosť. Vďaka tomu, že dobre ovláda jazyky, mohol ako primátor čerpať počas primátorského mandátu skúsenosti aj v zahraničí. Medzi iným bol aj zakladajúcim členom a prvým prezidentom Klubu primátorov Slovenska. Primátor mesta Trnavy v rokoch 1990 – 94 Imrich Borbély (nar. 30. augusta 1952 v Trnave). Dnes žije v obci Hájske, kam ho zaviali aj rodinné okolnosti. S úsmevom hovorí, že táto obec vraj v kedysi v 15. storočí patrila trnavskému richtárovi. Je od Trnavy autom len dvadsať minút. Takže žije na predmestí nášho mesta. Ako sa pozerá na hektiku porevolučného obdobia a svojich primátorských čias po viac ako dvadsiatich rokoch?

borbely* Bolo vo vašej rodine nejaké podhubie, ktoré ste prirodzene nasali ešte v čase, keď sa vám ani nesnívalo, že budete začas rozhodovať o osudoch mesta?

- Vyrastal som na Halenárskej ulici vo veľkom palácovom dome, kde bolo 17 rodín a kopa mojich rovesníkov. Bola to tá silná povojnová generácia. Otec bol lekárnik a mama učiteľka. Mal som biele podkolienky, ale veľmi rád som ich zašpinil, keď sme s kamarátmi preliezali ploty, schovávali sa po povalách a chceli všetko skúmať. Rodičia i starí rodičia z toho neboli nadšení. Čím sme sa trochu odlišovali, že občas sa u nás niekto zastavil na ceste z Jáchymova a z podobných zariadení, takže som poznal aj odvrátenú stránku politického systému. Ako dieťa som chodil na klavír, učil som sa francúzštinu, angličtinu, nemčinu, navštevoval som tanečný krúžok, ale som aj hral divadlo.

* Podľa vzoru otca ste vraj mali ísť študovať medicínu alebo príbuzné vedy. Na prijímacích skúškach sa rátali body aj za pôvod, takže z medicíny napokon nič nebolo. Asi rodičia rozhodli o technickom vzdelaní, preto ste si vybrali leteckú školu v Žiline.

- Vtedy bol akútny nedostatok pracovníkov v letectve a mňa lákal aj pilotný výcvik, ktorý bol súčasťou štúdia. No počas môjho štúdia prišlo k ropnej kríze. Prestali sa rozširovať letiská v Československu, obmedzovala sa letecká doprava a bol prebytok pracovníkov. Bolo treba hľadať náhradné riešenie. Navyše som sa po skončení školy aj oženil, čiže bola otázka, kde sa dostať k bytu. A tak som sa zamestnal v investorskom podniku v Jaslovských Bohuniciach. Hľadal som možnosť, kde by som sa mohol uplatniť. Vtedy vznikol Agrochemický podnik, a ten mal vo svojom portfóliu leteckú aplikáciu ochranných prostriedkov. No napokon sa rozhodlo, že moju prácu bude robiť niekto celkom iný, a tak som odišiel z Trnavy na Oravu. Sníval som totiž o Kanade. Tam sa však dalo vtedy ísť len na jednosmerný lístok, teda emigrovať. Oravská Polhora je najsevernejšia obec na Slovensku. Je tam také počasie ako v Kanade, dosť tvrdé podmienky. Najprv som tam žil sám, potom za mnou prišla aj rodina. S manželkou sme si povedali, že si užijeme takúto divočinu a ostaneme, kým deti nepôjdu do školy. Tam som tri roky pracoval na miestnom roľníckom družstve ako investičný pracovník. Potom som prišiel do Trnavy a zamestnal som sa na bratislavskom letisku. A v tom čase som kúpil aj svoj rodný dom na Halenárskej ulici. Bolo pre mňa dosť komplikované dochádzať z Trnavy do Bratislavy a súčasne rekonštruovať zanedbaný dom do obývateľného stavu. Tak som začal pracovať vo výrobnom družstve Rozvoj v Trnave, aby som ušetril čas potrebný na cestovanie.

* Tam ste spôsobili na útvare vývoja a konštrukcie. Ako jediný z kolektívu ste vraj počúvali rozhlasovú stanicu Hlas Ameriky a každé ráno ste o dianí vo svete informovali celý pracovný kolektív. Asi teda bolo prirodzené, že keď prišli novembrové udalosti, všetci automaticky očakávali, že budete vystupovať aktívne. V Rozvoji ste založili Verejnosť proti násiliu. Ako ste vnímali režim a pomery v meste pred rokom 1989?

- Bytostne sa ma dotýkalo, že na Halenárskej ulici, oproti môjmu domu, asanovali časť ulice a začali tam budovať okresný výbor Komunistickej strany Slovenska. V pláne bolo, že po dokončení tohto objektu zbúrajú aj ďalšie okolité domy a pre funkcionárov tam vznikne parkovisko. Začal som teda opravovať fasádu domu. Okresný tajomník strany mal mať presne oproti môjmu domu kanceláriu. Chcel som, aby videl, čo všetko chce dať zbúrať. Znie to tak mysticky, ale postupne som čistil fasádu, a boli tam nad oknami takí anjelici a nad bránou hlava fauna. Tak som sa rozprával s faunom po trnavsky, že ho „opucujem“, ale aby poslal tých od naproti do čerta. Skončil som 17. novembra 1989, zliezol som z rebríka a povedal faunovi: Tak, teraz si na rade ty. Pustil som si hlas Ameriky a ostatné, čo sa dialo v spoločnosti, už viete (smiech). Takže je to také symbolické. Dnes si aj občas poviem, či to vlastne bolo naozaj. Ten dom stojí dodnes a bývajú v ňom moja bývalá manželka a dve deti.

* Od revolúcie ubehlo štvrťstoročie, takže si dnes mladšia generácia ani nevie predstaviť, aké bolo odovzdanie moci. Komplikovaná bola aj transformácia mestského národného výboru (MsNV) ako orgánu štátnej správy, vznikala samospráva.

- Ľudia sa navzájom poznali, ale bola to aj otázka náhody, a v danej chvíli aj osobnej angažovanosti. Samozrejme, tak ako v iných mestách, aj v Trnave boli okrúhle stoly. Tam tí, ktorí sa vyprofilovali v novembrových udalostiach, rokovali s predstaviteľmi starého systému o výmenách vo verejných funkciách. Začali sme sa stretávať v sídle VPN na poschodí vo dvore na Hlavnej ulici. Aktívni ľudia sa logicky stali kandidátmi na poslanecké miesta. Poslanci MsNV sa vzdávali poslaneckých mandátov a nové politické hnutia pôsobiace na území mesta kooptovali svojich kandidátov. Takto som sa vo februári 1990 stal poslancom a na ďalšom zasadnutí pléna som bol zvolený za predsedu MsNV.

* Štruktúry rodiacej sa samosprávy sa vtedy budovali z rôznorodých názorových prúdov, členmi boli zástupcovia rôznych politických strán. Dalo sa nejako v tejto spletitosti koncepcií vôbec dohodnúť?

- Optikou dnešnej doby by sa dalo predpokladať, že nie. Ale vtedy bola taká úžasná doba, že sa v ľuďoch prebudila kreativita a chuť robiť niečo pozitívne. To dnes už veľmi nepoznáme. Nehralo sa vtedy na nejaké politické prúdy. Vzniklo VPN, potom KDH a maďarské strany. Neskôr prišla SNS a potom ďalší. Nejaká tá stranícka rétorika v počiatkoch nebola taká výrazná, ako ju poznáme dnes. Na tú dobu to bolo dobre, lebo aj na radnici v rámci MsNV sme sa riadením osudu stretli ľudia, ktorí sme sa väčšinou poznali z detstva. Napríklad, neskorší prednosta Juraj Tibenský alebo Edita Bugalová. Vytvorila sa tam aj atmosféra dôvery. Na primátora som kandidoval ako nezávislý. Dalo sa to, pretože viaceré politické strany mi vyslovili podporu s podmienkou, že nebudem členom žiadnej strany. Na mojom predvolebnom plagáte som mal uvedené všetky politické strany organizované v Trnave s výnimkou komunistickej strany.

* Zánik národných výborov a vznik samosprávy, to nebola kontinuita, ale zánik jedného a vznik druhého subjektu. Neobávali ste sa, či toto „preklopenie“ z hľadiska fungovania mesta zvládnete? Ak prišlo k praktickému odovzdaniu mandátu a čo s tými pracovníkmi, ktorí aktívne vystupovali v mene predchádzajúcej moci?

- Najbúrlivejší bol rok 1990. Vyšiel zákon 369 o obecnej samospráve a v rámci tohto zákona boli už riešené kompetencie, ktoré mali mať mestské úrady. Bolo jasné, čo bude mesto robiť a čo zostane na pleciach štátu. Ten sa postupne niektorých svojich starostí zbavoval a prevádzal to na mestá a obce. Niektoré funkcie sa zachovali, niektoré prešli na štát. Mestské úrady sa postupne kreovali. Teda som si vybral ľudí, ktorí sú použiteľní v novej samospráve z hľadiska odborných i charakterových znalostí. Bolo treba vypracovať organizačnú štruktúru, ktorá by pokryla tú šírku činností, ktoré prešli na samosprávu. Z hľadiska výmeny ľudí by som to ani nevidel tak dramaticky. Jedna vec je dôležitá, že úrad musel fungovať. Na MsNV boli niektorí úzko špecializovaní pracovníci, ktorých nebolo jednoduché nahradiť. Aj keď mali svoje väzby na minulý režim, dostali možnosť pokračovať, s podmienkou, že budú odvádzať stopercentný pracovný výkon.

* Zaiste okrem bežného chodu úradu prichádzali na stôl mnohé témy, ktoré sa dovtedy posúvali, neriešili, alebo jednoducho nebolo dôležité o nich hovoriť.

- Začal som ešte za éry MsNV inventúrou. Napríklad tým, že budova radnice nebola poistená, lebo nemá revíznu knihu elektrických a plynových rozvodov ani hromozvody, čo bolo potrebné okamžite riešiť. Ďalší inventúrny krok boli akcie Z. Bolo rozostavaných asi 24 projektov. Medzi inými napríklad bazén na sídlisku Družba, zimný štadión, základná škola V jame, predajne Jednoty, ktoré spolufinancoval MsNV. Prerokovali sme to v pléne a rozhodli sme, v čom budeme pokračovať, a čo z toho programu vynecháme. Napríklad, rozostavaný zimný štadión, čo bola pôvodne otvorená ľadová plocha, nemal ešte potvrdenú dodávku oceľovej konštrukcie v cene 80 miliónov Kčs. Bolo potrebné rozhodnúť, či pokračovať vo výstavbe finančne náročného objektu, alebo uviesť klzisko do pôvodného stavu. Podľa ekonómov hrozilo, že v prípade odkladu výstavby na neskoršie roky bude cena oceľovej konštrukcie vzhľadom na infláciu niekoľkonásobne vyššia. Myslím, že sme sa rozhodli správne, keď sme pokračovali vo výstavbe. Výstavba zhltla zhruba 270 miliónov korún, čo bola štvrtina peňazí, ktoré prešli počas volebného obdobia cez mesto. Napokon dokončenie štadióna vysoko oceňovali ľudia, ktorí boli aktívni v športe, napríklad pán Mitošinka. Ako mi potvrdil tréner hokejovej reprezentácie Ján Filc, boli sme jediné mesto, ktoré v tom čase postavilo nejaké športovisko.

* Najdiskutovanejšou témou nielen tej doby bola historická architektúra. Niečo sa opravilo k 750. výročiu povýšenia Trnavy na slobodné kráľovské mesto.

- K tomuto výročiu sa na Hlavnej ulici nestihlo opraviť 5 meštianskych domov. Prekryli sa plachtou a my sme mali riešiť, čo s nimi. Do toho prišli reštitúcie. Dva z týchto domov zostali v majetku mesta a boli zrekonštruované, jeden sme vložili ako hmotný vklad do Komunálnej banky. Druhý bol ponúknutý na komerčný prenájom. V roku 1989, ešte pred politickými zmenami, bol pripravený na schválenie nový územný plán. Podľa neho malo byť takmer celé staré mesto zrovnané so zemou. Zostať mali iba hradby, kostoly, divadlo a mestská veža. Tento územný plán sme zrušili a prišli s novou koncepciou. Nový územný plán bol dokončený v roku 1993 a v rámci neho bolo diferencované, čo je centrálna mestská zóna a aké stavebno-technické predpisy sa v nej musia dodržiavať. Napríklad, vďaka tomu nemáme v meste extrémne budovy, rôzne mrakodrapy. Bolo treba chrániť nielen to, čo je v rámci hradieb, ale aj celý kontext starého mesta.

* Otvorenie sa svetu, riešenie iných problémov sa prejavilo začiatkom 90. rokov najmä v kultúrnom živote. Klesol záujem o umenie a o kultúrne podujatia. Dovtedajšia bohatá ponuka aktivít mestského kultúrneho strediska a dramaturgie domu kultúry ako keby odišla do nenávratna. Mnohé veľké kultúrne podujatia začali Trnavu obchádzať. A to aj preto, že nebol vhodný priestor na väčšie koncerty. Očakávalo sa, že dom kultúry akosi prirodzene prejde pod mestské kultúrne stredisko. Žiaľ, nestalo sa tak, a navyše, aj kultúrne stredisko zaniklo. Trvalo viac ako desať rokov, kým sa vytvorili nové platformy, ktoré okrem oficiálnych kultúrnych podujatí oživili umenie v meste.

- Situácia bola vtedy dosť zložitá. Aj my na radnici sme si mysleli, že dom kultúry patrí Železničným opravovniam a strojárňam. Až potom vyšlo na povrch, že patrí ústrednému riaditeľstvu železníc v Prahe. Rokovali sme, čo by sa dalo spraviť pre využitie mesta, ale všetko stroskotalo práve na vlastníckych vzťahoch. Okrem toho pozemok, ktorý bol okolo kultúrneho domu, čiže aj časť námestia a Zeleného rínku, nebol v majetku mesta. Praha o tom odmietala rokovať. Neostávalo nám nič iné, len to rešpektovať. Ak sme potrebovali nejaký priestor na kultúrne podujatie, riešili sme to s divadlom. Napriek tomu niektoré kultúrne podujatia zostali zachované a pribudli k nim iné. Bola Spevácka súťaž M. Sch.-Trnavského, vznikol Dobrofest, ale aj Trienále plagátu Trnava. To sú akcie, ktoré majú aj svoj medzinárodný význam.

* Zrekapitulujme si teda tie vaše štyri primátorské roky. Dostavbu zimného štadióna sme už spomínali. Čo ešte sa vám podarilo, čo podľa vás pretrvalo dodnes? A naopak, čo sa nepodarilo?

- Podarilo sa mi vrátiť Trojičku na námestie, intenzívne som sa angažoval pri vzniku novodobej Trnavskej univerzity. Som rád, že sa to podarilo. Vieme, že istý čas bola snaha istých politických štruktúr ju zlikvidovať. Keď prišiel zasahovať dokonca aj istý pán minister (Dušan Slobodník – pozn. autora), bránil som ju aj vlastným telom. To sú veci, na ktoré som dodnes hrdý. A čo sa nepodarilo? Získať trnavský cukrovar pre mesto. Územie cukrovaru je logickým pokračovaním Hlavnej ulice. Videl som v Rakúsku štúdiu projektu nového administratívneho centra v meste St. Pölten. Boli tam so mnou aj vtedy pracovníci z útvaru hlavného architekta a povedali sme si, že toto keby sa dalo v Trnave urobiť s cukrovarom, bolo by to prevratné. Vnímali sme, že cukrovar ešte funguje, otázka bola dokedy, a či v rámci zmien technologických postupov sa nebude chcieť vzdať niektorých plôch. Druhá vec, ktorú som chcel vyriešiť, bolo nájsť pre novú Trnavskú univerzitu pôvodné priestory historickej univerzity. Keďže sa to nedalo vyrokovať s vojenským archívom, snažil som sa nájsť budovu čo najbližšie k tomuto priestoru. Aj preto sme ako mesto mali záujem budovu zanikajúceho štátneho podniku Stavoprojekt, ktorú nám štát ponúkol.

* Obdobie vášho primátorovania uplynulo veľmi rýchlo, veď sa budovali základy trnavskej samosprávy, riešili sa desiatky rôznych vecí od premenovávania ulíc až po transformáciu podnikov, malú privatizáciu, premenu štátnej správy. Prišli komunálne voľby a obyvatelia očakávali, že automaticky budete znova kandidovať. Nestalo sa tak.

- Zhodnotil som, že úlohy, ktoré som si stanovil vo svojom inauguračnom programe, som s výnimkou jednej splnil. Bol som po štyroch rokoch už takmer vyhorený. Jednoducho som nemal fyzické sily pokračovať. Ťahal som 16 hodín denne takmer päť rokov v kuse. Potom nutne musí prísť odpočinok. Keby som bol pokračoval, tak si niečo uženiem. Posledné tri mesiace môjho funkčného obdobia som sa rozhodoval, či sa budem vo voľbách opätovne uchádzať o funkciu primátora. Dospel som k záveru, že je čas skončiť.

* Po odchode z funkcie ste pracovali na rôznych miestach, pôsobili ste v pobočkách rôznych zahraničných firiem až do odchodu do dôchodku. Ako sa dnes pozeráte na Trnavu a ako už dvadsať rokov vnímate kroky vašich nástupcov?

- Myslím, že môj nástupca pokračoval v tom, čo sme začali v roku 1990. Ďalší na to nadviazal. Bez ohľadu na aktivity primátorov, mne ako dopravnému inžinierovi desiatky rokov trošku leží žalúdku pešia zóna. Keď si zoberiete, že po stáročia toto bola hlavná dopravná tepna prechádzajúca cez mesto, mala zostať prejazdná. Tak sa to rozhodlo ešte v 80. rokoch. Ja by som pešiu zónu urobil na Paulínskej alebo Hviezdoslavovej ulici. Hlavnú ulicu by som nechal prejazdnú. Skomplikovala sa tým verejná doprava, ktorá obchádza centrum. Napríklad, hlavná pošta je na pešej zóne a má obmedzený prístup. Bolo to také nešťastné rozhodnutie. Negatívny vplyv mala táto výstavba pešej zóny aj na život v centre. Pamätám si, že moja generácia žila na korze na hlavnej ulici. Stavebné práce k 750. výročiu, keď sa robila pešia zóna, narušili túto kontinuitu. Nikdy sa už mladí ľudia na pešiu zónu nevrátili a trnavské korzo navždy zaniklo.

* V ostatných komunálnych voľbách sa do poslaneckého zboru dostala väčšina kandidátov, ktorí nie sú politicky zaradení. Dokonca ani primátor nepatrí medzi členov politickej strany. Majú ľudia už plné zuby straníckej politiky a chcú od poslancov, aby okrem politických priorít konečne riešili praktické veci pre občanov?

- Myslím, že odpoveď na vašu otázku sa skrýva priamo v nej. Je tu možnosť, že by sa samospráva mesta Trnavy mohla vrátiť tam, kde bola v roku 1990. Poslanci prvého mestského zastupiteľstva boli síce nominanti vznikajúcich politických strán a hnutí, ale myslením boli nezávislí a zodpovední „Trnafčany“. Držím novému pánovi primátorovi a poslancom mestského zastupiteľstva palce a želám im, aby sa im v ich zodpovednej práci darilo.

Text a foto Martin Jurčo

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)