novinky z radnice

Napätie na nástupišti sa stupňovalo každou minútou čakania. Rýchlik do Bratislavy meškal vyše hodiny. Najbližší prichádzajúci zrýchlený vlak smerujúci do hlavného mesta zaplnili nervózni cestujúci do posledného miesta. Tlačili sme sa tak, že nebolo kam spadnúť. Tlak zozadu ma ešte posúval dopredu, keď sa za mojím chrbtom odohrala slovná hádka. Podľa hlasu som usúdil, že prebehla medzi starším pánom a mladšou študentkou. Problémom bolo voľné miesto, ktoré mladá slečna držala svojou taškou pre spolužiačku. Odzneli argumenty z dvoch iných pohľadov na svet. Jeden zo starého sveta: „Starší má vždy prednosť,“ druhý zo súčasného videnia: „Kto prvý príde, ten berie“. Spor dvoch mentálne odlišných svetov bol nepríjemný. Na jednej strane autoritatívnosť a agresia v hlase, na druhej strane egoizmus a necitlivosť. Pravda ostala kdesi na nástupišti. Dorozumenie bolo na kilometre vzdialené, bolo ďalej než cieľ našej spoločnej cesty. Stále sa pohybujúca masa ľudí ma postupne vytlačila až do ďalšieho vozňa. No nálada a pocit stiesnenosti zo sveta nedorozumenia a z nezvratného konfliktu v ňom, zostali vo mne. V mysli som začal robiť závery. Avšak najbližšia udalosť mi nedovolila uzavrieť ich do pripravenej a známej pohodlnej konštrukcie: mladá generácia nemá úctu k ničomu.

Pri ďalšej zastávke sa nával vo vlaku zmiernil. Mladý, približne dvadsaťročný mladík sa zdvihol zo svojho miesta a ponúkol ho staršej pani s paličkou. Zovšeobecnenie o mladej generácii už neprichádzalo do úvahy. Ani jednoduché konštatovanie, že doba je zlá.

Dobro a zlo zrejme nosíme v každom čase sami v sebe. Tak ako cit pre dorozumenie a túžbu po spravodlivosti či láske. Záleží na individuálnom rozhodnutí nositeľov tejto túžby, ako ich rozvinú a uplatnia v spoločnosti.

Vo vlaku života sa nemôžeme odvolávať na zlú dobu. Šírenie dobra i citlivosti k iným a k svojmu okoliu je na nás.

Mrzutosť z meškania vlaku sa vďaka obidvom udalostiam zmenila na nové poznanie. Nepodliehať zovšeobecneniam ani rýchlosti. Niekedy je zrejme dobré, ak rýchlik života, v ktorom sa nestíhame zastaviť a prehodnotiť svoje konanie, aj mešká. Je lepšie prísť do cieľa cesty pomalšie, avšak s pocitom naplnenia a vnútorného pokoja, než rýchlo, zato v mrzutosti a s prázdnom v duši.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (3 hlasovali)