novinky z radnice

Keď som v roku 2012 napísala dva články o známom trnavskom kaviarnikovi Ferdinandovi Thalmeinerovi (Zánik niekdajšej kaviarne Thalmeiner v Trnave, Novinky z radnice, marec 2012, Príbeh kaviarne Thalmeiner pokračuje, Novinky z radnice, máj 2012), nevedela som, že jeho syn žije v Bratislave. Zrejme o jeho existencii nevedel ani majiteľ novej kaviarne rovnakého mena na námestí. V opačnom prípade by asi prejavil záujem stretnúť sa s ním a pozvať ho na slávnostné otvorenie.

Meno Thalmeiner je dobrá značka, hoci kaviareň na Hlavnej ulici v Trnave ich meno nemala. Spomínané meno sa na Slovensku ani v bývalej Československej republike okrem tejto rodiny nevyskytovalo.

Otec Ferdinanda František sa narodil v roku 1867, do Trnavy prišiel v roku 1919 a prevádzkoval kaviareň s názvom Othon. Syn Ferdinand sa narodil v roku 1909 v Nitre a po smrti otca v roku 1929 sa vrátil zo štúdia vo Viedni do Trnavy, aby prevzal vedenie kaviarne Othon, ktorú premenoval na Európu. Trnavčania obľúbenú kaviareň však nazývali Thalmeiner, alebo dôverne U Taliho. Po vyvlastnení a prechode do trnavských Reštaurácií a jedální bola premenovaná na Krym, a pod týmto menom v roku 1992 zanikla.

Po vzájomnom dvoj – trojročnom hľadaní som sa konečne stretla v Trnave na Haulíkovej ulici s MUDr. Františkom Thalmeinerom, synom Ferdinanda, a mali sme si čo povedať. Hlavne on mne. Narodil sa v roku 1949, keď jeho otec ešte veril politikom, že znárodňovanie sa bude týkať len veľkých podnikov. Ich rodina, otec Ferdinand, matka Anna, staršia sestra Anna, ktorú doma volali Anita, a on, bývali na prízemí v pasáži, ktorá dnes nesie meno Európa. Matka Ferdinanda Frieda a jej dcéra Gizela bývali na prvom poschodí nad kaviarňou, kde mala byt aj majiteľka celej budovy Bogsch Károlyne, ako má svoje meno uvedené na hrobke cintorína na ulici Terézie Vansovej. S rodinou Thalmeinerovcov mali nadštandardne dobré vzťahy.

V roku 1953, keď sa do dvadsiatich štyroch hodín mali z Trnavy odsťahovať, už bývali na Štefánikovej ulici v budove, kde teraz sídli jedna z bánk. Najskôr zaistili otca v cele predbežného zadržania a prepustili ho až po podpísaní „kúpnopredajnej zmluvy“ s RaJ-om Trnava, ktorému údajne predal celú kaviareň. V tom čase sa vyvlastňovalo, znárodňovalo, a nie odkupovalo, preto za tento údajný predaj nevideli ani halier. Matka s deťmi sa mali vysťahovať do obce Kľačno na strednom Slovensku, do domu, kde namiesto podlahy bola holá zem, bez elektriny, aby nemohli počúvať nepriateľskú Slobodnú Európu, prípadne Hlas Ameriky.

Matkin brat Anton Suchý, mlynár v Slovenskom Grobe, na voze s koníkmi v noci tajne prevážal ich zariadenie do svojho domu. Nevlastný otec matky Anny, bývalý partizán, sa za nich zaručil a poskytol im v byte na dnešnej Lazaretskej ulici v Bratislave jednu malú izbičku. Otec sa zamestnal v Zberných surovinách a často si nosil prácu aj domov. V tých malých priestoroch celá rodina pomáhala čistiť káble od izolácii a čisté drôty – farebný kov, otec opätovne nosil späť do Zberných surovín.

Matka pracovala doma ako pisárka na stroji, lebo táto práca bola zaradená do robotníckej kategórie. Zložitá situácia nastala v roku 1955, keď František mal začať navštevovať základnú školu. Lenže žiaka s týmto menom nesmeli prijať na žiadnej škole v Bratislave. Vďaka dobrým ľuďom začal školu navštevovať pod iným menom.

Trpeli permanentným nedostatkom financií, a preto sa rozhodli predať Slovenskému múzeu svoj vzácny nábytok za zlomok jeho ceny. Ku cti múzea slúži, že neskončil v nejakej vile prominenta režimu, ale na hrade Červený kameň, kde sa dodnes prezentuje ako nábytok grófa Pálfiho. Neskôr aj dve vzácne žardiniéry z sévreského porcelánu.

Aj napriek vtedajšiemu režimu sa podarilo Františkovej sestre vyštudovať chemickú fakultu. Ing. Anna Prugerová, CSc., zomrela v Bratislave vo veku päťdesiatosem rokov. Pretože František nemohol pokračovať v rodinnej tradícii, rozhodol sa študovať medicínu na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave. V tom čase zloby a nenávisti stretli aj mnohých dobrých ľudí, ktorí nezištne pomáhali, a boli medzi nimi aj mnohí Trnavčania.

Ferdinand Thalmeiner chodil do Trnavy navštevovať matku a sestru Gizelu. Nezabudol navštíviť aj pani Bogschovú, a hoci bývali nad kaviarňou, jeho noha tam nikdy viac nevkročila. Doma sa spomínala formou príbehov, ktorých bolo neúrekom. Priatelil sa s Mikulášom Schneiderom Trnavským a určite mal v kaviarni čestné miesto. Jeho otec podporoval mladé talenty formou stravy na otvorený účet, ktorý bol niekedy zaplatený aj formou umeleckého diela, často aj nie. Ale to platilo k mecenášstvu tej doby. Patril medzi nich aj neskorší národný umelec Jozef Šturdík, ktorého obraz má doma, rovnako ako aj portrét otca od Júliusa Balogha.

Otec zomrel vo veku šesťdesiatšesť rokov a matka šesťdesiatdeväť. Rovnako ako sestra Anna sú pochovaní v rodinnej hrobke na cintoríne na ulici Terézie Vansovej v Trnave. Raz, po návšteve cintorína na sviatok Všetkých svätých, chcel František vnukovi ukázať Trnavu. Na námestí ho upozornil, že ich meno je nad jednou kaviarňou. Vstúpili, dali si kávu a prečítali niečo z histórie kaviarne na Hlavnej ulici, kde bola opísaná aj príhoda s M. Schneiderom Trnavským, ktorý vraj mal u Thalmeinera rezervované svoje miesto a doživotne kávu zdarma. Vnuk v svojej detskej hlavičke nevedel pochopiť, prečo je na kaviarni jeho meno a preto sa starého otca spýtal, či aj on má kávičku zadarmo.

MUDr. Františka Thalmeinera nezaujímajú materiálne statky. Ako onkológ, ktorý denno-denne hľadí do očí veľkému ľudskému utrpeniu, vie, že dobré slovo v pravej chvíli má cenu zlata.

Margita Kániková

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (4 hlasovali)