novinky z radnice

Tri aforizmy Mira Danaja

Prácu stomatológa sledujeme s otvorenými ústami
Život by sa v našom meste tak nemenil, keby sme mohli stretať ľudí, ktorí odišli
Navonok Košický bol vždy „trnavský“

kosickyOcitol som sa niekedy v júni na „pohodovom“ stretnutí trnavských humoristov v Knižnici Juraja Fándlyho a pristavil sa aj pri výstave satirických kresieb Ivana Košického. Zadíval som sa na jeho dobové kresby a vtipné texty, ktorými kedysi v čase normalizácie dráždil ochrancov socialistickej morálky. Vtom ma oslovil priateľ Miki Jarábek s otázkou „...nevšimol si si niečo...?“ Priznám sa, že som nepostrehol skutočnosť, že už uplynulo päť rokov odvtedy, čo nás po tragickej nehode navždy opustil priateľ – lekár, výtvarník, humorista, fotograf, zberateľ umenia, cestovateľ i športovec – turista MUDr. Ivan Košický. A tak mi bola „prisúdená úloha“ napísať v mene jeho priateľov spomienku na tohto skvelého človeka.

Ono sa to povie..., napíš niečo..., ale tí, ktorí Ivana poznali, mi určite dajú za pravdu, že to, čo on neznášal, bolo klišé..., či už v slovnej, alebo umeleckej, či v reálnej podobe. Preto mi nič iného nezostalo, ako vymyslieť niečo neštandardné, v jeho duchu, ako by mi asi aj on povedal: „Keď chceš písať..., vymysli nejakú recesiu...!“ Tak som podumal a na pomoc som si k tomu dokonca prizval aj celé konzílium – lekárske, kultúrne, priateľské i športové. Takže, chlapci, čo navrhujete napísať o ňom, aby sme zostavili jeho personálnu mozaiku?

Jeho klientela pacientov i pacientiek bola skutočne pozoruhodná. Že prečo? „Lekárske konzílium“ jeho kolegov i priateľov (Bohumil Chmelík, Alexander Bednárik, Ľubica Mesárošová) ho charakterizuje asi takto: Ivan ako lekár bol skutočne vyhľadávaným stomatológom. Jeho klientela bola rozsiahla. A čo je najdôležitejšie, úspešnosť jeho liečebného i preventívneho výkonu mu zabezpečovala dôveryhodnosť u jeho pacientov. Jednoducho povedané, bol výborným stomatológom a neodmietol žiadneho pacienta. Taktiež si nepotrpel na tzv. „všimné“ a napokon – hlavne pre pacientky bol atraktívnym lekárom s nezvyklým životným štýlom. I napriek konkurenčnému prostrediu medzi svojimi kolegami si dokázal udržať vysoký stupeň tolerancie. Záverečné osvedčenie potvrdil B.CH.: Občan Ivan Košický trpí na celkové metastázy humoru prerastajúce až do každodenného života a turistiky. Zvýšenú teplotu a dýchavičnosť neudáva ani po výstupe do horských oblastí Malých Karpát. Obranyschopnosť menovaného je na pohmat v norme, inak b. p. n. (bez patologického nálezu)

Jeho druhou dimenziou bolo zbieranie výtvarných diel a umeleckých predmetov, starých pohľadníc, ale aj medailí a mincí. Nesmierne úsilie vyvinul najmä pri zbieraní tzv. „tirnavík“. V snahe získať napr. sériu starých trnavských pohľadníc bol ochotný precestovať stovky kilometrov, len aby sa na nejakej lokálnej burze zúčastnil. Tomu sa hovorí, že „chlap bez zberateľských vášní – žiaden chlap...“

A tie jeho najväčšie koníčky? Dalo by sa povedať, že patril medzi privilegovaných zákazníkov v predajniach kníh u Vaceka, Pavlíka, Cabaníkovej, či Jurčovej. A vari nebolo jediného úzkoprofilového knižného „bestselleru“, ktorý by nezakotvil v jeho obrovskej knižnici. Na výber titulov mal svoj vkus a v oblasti umenia osobitne. Z recesie zbieral aj politické tituly. A obdobie vinylových „LP-čiek“, to boli jeho roky! V predajni OPUS u pani Bundzelovej mal predplatené hudobné trháky na tri roky vopred. A s priateľom Petrom H. si telefonovali a predbiehali sa, kto si priniesol viacej hitov zo zahraničia. Napríklad, svetový hit Yellow River od skupiny Christie počúvali spolu od večera do rána.

Osobitným štýlom sa venoval publicistike. Nerád písal, ale o to viac kreslil a jeho karikatúry prenikli do všeobecného povedomia. Vedel briskne reagovať na spoločenské prešľapy, a to aj v čase, kedy sa to nenosilo. Jeho zorným uhlom boli postavy a postavičky, ktoré komunikovali v „trnafčine“, a práve preto to cenzori bývalého režimu posudzovali ako „folklórny humor“. 

O tom, že bol posadnutý cestovaním, svedčí i skutočnosť, že v jeho cestovnom pase sa ocitli mnohé destinácie ako Egypt, Izrael Rumunsko, Bulharsko, Juhoslávia, Grécko, Turecko, Nemecko, Tunis, Alžírsko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Cyprus a iné krajiny, v tom čase nedostupné pre našincov.

Nezabudnuteľným okamihom bolo moje stretnutie s Ivanom Košickým, keď som ho na sklonku minulého storočia požiadal o dodanie ilustrácií do spoločnej publikácie Malý slowar trnafsko-slovenský. Bola to jeho „parketa“ a konvolút jeho karikatúr v tejto publikácii je trvalým prínosom pre samotné dielo a propagáciu kedysi spisovného jazyka – „trnafčiny“.

A akoby bonusom k tejto spomienke sú naše spoločné stretnutia po roku 1989. Jeho pohľady na ľudské konania, hlúposť a iné neduhy dostali iný rozmer. Pretože neveril, že sa doba zmenila a ľudské zlo zo dňa na deň ustúpilo zo svojich pozícií, prevažnú väčšinu svojho času venoval rodine, športovej turistike, hubárčine, záhradke a svojmu psovi Bonovi. Jeho vyše stokilometrové maratóny prechodov cez hrebene Malých Karpát sú ešte i dnes legendárne a boli pre neho štandardnou každoročnou relaxáciou.

Naša spolupráca sa viazala aj na redakčné povinnosti pre mesačník – časopis Kultúra a život Trnavy, ktorý vychádzal od roku 1970 do 1991, a tvorivá bola aj jeho redakčná spolupráca s Trnavským hlasom. Nebolo mu zaťažko z večera na ráno dodať humoristickú glosu či karikatúru na zadanú tému. Jednoducho, vedel reflexívne reagovať na impulz vtedajšej doby. I jeho však postihla „cenzúra“, a preto dočasne zanevrel a prestal dôverovať pocitom úprimnej kolegiálnej spolupráce.

Jeho priatelia zo society Diaľkoplaza zaknihovali o ňom citát: „Rozdiel medzi pubertou a vekom po 60-ke, vulgárne zvanom staroba, je predovšetkým v tom, že adolescent získava postupne podstatné veci – pohlavné znaky, postavu muža, mužný hlas, bradu, fúzy, často i vedomosti a spoločenské postavenie. Naopak, muž po 60-ke získava nepodstatné veci – plešinu, bruško, choroby, dôchodok a nezáujem iného pohlavia.“ (Peter Minárik, Edo Krištofovič)

Ako spomína jeho veľmi blízky priateľ Ľubo Mihočko, „...Ivan nepokazil žiadnu recesiu. Inak bol seriózne vyzerajúci muž s rezkou chôdzou, šarmantný, s potmehúdsko – huncútskym nenásilným humorom, obetavý voči kamarátom a zodpovedný voči svojim pacientom, lačný po poznaní, s vytríbeným citom pre tajomné „zvláštno“ v umení, v spoločnosti a v prírode, ktorá ho očarúvala najviac, miloval hory, doliny, more a nezávislosť (tej sa mu však od života veľa nedostalo).

V rozhodujúcich chvíľach dokázal situácie doťahovať do neočakávaných koncoviek. Takým príkladom je aj skutočnosť, že si s kolegom (Alexandom Bednárikom) nechali po 21. auguste 1968 na protest proti okupácii narásť brady, ktoré sa stali v neskorších rokoch ich imidžom.

A aký by to bol príspevok o človeku, priateľovi, manželovi, otcovi, ak by sa nevyjadrili jeho najbližší? Preto na otázku (vynechajúc intímnosti), čo si o svojom manželovi myslí jeho manželka, by sme mohli zverejniť niekoľko nebulvárnych detailov. Manželka Marta vnímala svojho manžela ako starostlivého otca dcéry Nataše a vnuka Patrika, s ktorými prežíval najkrajšie chvíle vo svojom živote a ktorým venoval nezvyklú starostlivosť. Ako vraví, „...v našom 40-ročnom manželstve boli svetlé roky lásky, záujmu o spoločné ciele a ideály. No boli aj roky, kedy sme sa hľadali. Najkrutejším okamihom v mojom živote bol 3. december 2004, keď lekárske konzílium vzdalo boj o oživenie Ivana, ktorý podľahol ťažkým zraneniam.“

Je to už päť rokov, čo sa rozletel chýr o jeho tragickom skone. Posledná rozlúčka na trnavskom cintoríne bola zvýraznením jeho popularity a nesmierne široký okruh priateľov, pacientov i známych ho odprevádzal na jeho poslednej ceste. Snáď i v týchto dňoch sa zídeme ako jeho blízki priatelia pri poháriku „suchého riňáku“ a budeme sa s ním fiktívne zhovárať, lebo jeho vtipy a jeho doba akosi patria do našej generácie. Možno si aj zaspievame tú jeho obľúbenú z roku 1968 „Běž domu, Ivane...“

Peter HORVÁTH

kosicky

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.5 (4 hlasovali)