novinky z radnice

Budovanie miest v Uhorskom kráľovstve predstavovalo nový prvok nielen v ekonomickej štruktúre krajiny, ale najmä výrazný zásah do dovtedajšej sociálno-právnej skladby obyvateľstva. Otázka samotnej štruktúry správy sídlisk s budúcim mestským vývojom nie je aj pre pomerne veľkú absenciu písomných správ vo vzťahu k týmto sídliskám zo staršieho ako 13. storočia (no napokon aj z celého 13. storočia) dostatočne zreteľná, niet však pochýb o tom, že významné lokality s nadregionálnym hospodárskym a strediskovým významom sa dávno tešili záujmu a podpore uhorských panovníkov. Ako je známe, v Uhorsku vývoj mestských sídel prebiehal najskôr v oblasti formovania obyvateľských komunít – mešťanov, za ktorým s väčším či menším oneskorením nasledovalo až budovanie vlastného urbanistického výrazu mesta. No vývoj nebol priamočiary, pretože v počiatkoch výsadných prvotných mestských komunít nachádzame zvyčajne inštitúciu richtára – napriek udeleným výsadám – v podobe akéhosi dedičného postu v rukách šľachty.

Ale aj časť najstaršieho obyvateľstva v rodiacich sa výsadných meštianskych komunitách disponovala súčasne aj šľachtickými výsadami. Tento jav je charakteristický najmä pre obdobie po ničivom mongolskom (tatárskom) vpáde v rokoch 1241 až 1242, keď sa otázka budovania mestských sídel stala v programe rekonštrukcie krajiny prioritnou.

Vznik uhorských miest sa v privilegiálnom období teda javí ako „lokačný podnik“ pod kuratelou šľachty, pričom jeho sprievodným znakom bolo predovšetkým sústredenie najvyššej správnej funkcie – richtára – v rukách lokátora, často aj s dedičným následkom, prípadne striedaním tohto úradu v rámci jednej šľachtickej dynastie. V 13. storočí, zdá sa, ide o jeden z najrozšírenejších spôsobov výkonu judikatúry v rodiacich sa mestách. Až postupne sa presadzujú nároky obyvateľských komunít – pôvodných adresátov výsad rodiacich sa miest, väčšinou až v priebehu 14. storočia. Tento vývoj možno pomerne podrobne sledovať na príklade viacerých miest, a to aj v Trnave.

Napriek tomu, že obyvateľská komunita v Trnave získala rozsiahle výsady a imunity už v roku 1238, samotný úrad richtára v Trnave sa definitívne dostáva do rúk mestskej komunity až najskôr v 30. rokoch 14. storočia. Dovtedajší richtári mesta – v súlade s tým, čo sme uviedli – boli šľachtici používajúci predikát „z Modranky“. Je tak možné, že prvým komunitne zvoleným trnavským richtárom bol síce už istý Marcel, spomínaný v listine z roku 1328, no samotná listina je nepochybné novoveké falzum a osoba Marcela v úrade richtára je preto veľmi otázna. A to aj pre skutočnosť, že ešte niekedy pred rokom 1334 bol richtárom Ján, syn komesa Jenslina, teda príslušník pôvodného lokátorského šľachtického rodu. Za richtára Trnavy, ktorý už celkom iste nepochádzal z lokátorského rodu, tak možno spoľahlivo pokladať až istého Diethma (Diethmus), ktorý v roku 1347 uzavrel v mene celej Trnavy dohodu s Ostrihomskou kapitulou o spôsobe platenia cirkevného desiatku mestom. S uvedenou emancipáciou trnavskej samosprávy priamo súvisí aj postupné prevzatie majetkov do správy mesta – konkrétne neskorších poddanských dedín, ktorými boli Hrnčiarovce, zem Parna, Horné Lovčice (Nova villa, Nova civitas), Ružindol, Veľké Brestovany a Modranka. Tie v druhej polovici 13. a v priebehu prvej polovici 14. storočia získavali jednotliví členovia lokátorskej dynastie a užívali ich ako svoj šľachtický majetok. Šľachtický predikát „z Modranky“ zostal však používaný jednou z rodových línii aj naďalej, a to bez toho, aby samotné mesto protestovalo. Poukazuje to na fakt, že postupné odovzdávanie majetkov bolo koordinované a vychádzalo zo vzájomnej dohody. Jedna z rodových línií šľachticov z Modranky (Mogerdorferovci) sa napokon v Trnave aj usadila a patrila k najvýznamnejším rodinám v meste počas celého stredoveku.

Základná štruktúra mestskej samosprávy sa nepochybne v Trnave dotvorila už do konca 14 storočia, o čom svedčia početné doklady o jednotlivých mestských úradoch v najstaršej účtovnej knihe z rokov 1392 (1394) až 1530.

Základným samosprávnym orgánom bolo „spoločenstvo mešťanov“, neskôr označované ako „tota communitas“ (v nemeckých textoch aj ako „dy Gemayn“). Je doložená v listinách už od 13. storočia ako ďalší adresát výsad či reprezentant obyvateľskej komunity v Trnave, a to popri richtárovi a prísažných mešťanoch (r. 1325 iudex, iurati et universi cives civitatis Tyrnensis, r. 1335 – 1339 iudex, iurati ac universitas civium de Tyrna). Zahŕňala všetkých držiteľov meštianskych výsad, čo bol v pomere k celkovému počtu obyvateľov mesta pomerne úzky okruh osôb. O príslušnosti k tejto najvyššej meštianskej vrstve sa viedla veľmi podrobná evidencia do mestských kníh už v 14. storočí. Tak sa napríklad dozvedáme, že v roku 1397 získali meštianske práva Trnavy istý Demeter z Lopašova a tiež aj ďalší noví obyvatelia Ivanuš, Tomáš a Štefan, o ktorých pisár osobitne zdôraznil, že všetci sú Slováci. Táto meštianska komunita bola základnou bázou, z ktorej vychádzali všetky ďalšie samosprávne orgány – najskôr to bola tzv. vonkajšia mestská rada, potom aj vnútorná mestská rada, richtár a mešťanosta. Z týchto štyroch základných úradných zložiek sa odvádzali nižšie úrovne mestskej samosprávy.

O vonkajšej mestskej rade máme pomerne dostatočné doklady už od začiatku 15. storočia, kedy ju tvorilo dvadsaťštyri mešťanov – podľa toho aj bola nazývaná ako tzv. „dvadsaťštvorka“ (vier und czvanczinger, viginti quatuor, viginti quatuor iurati, viginti quatuor seniores). Ich zástupcovia sa pravidelne zúčastňovali pri povinných vyúčtovaniach predkladaných na schválenie mestskej rade nižšími hospodárskymi úradníkmi. Okrem zástupcov vnútornej mestskej rady a richtára bol súhlas zástupcov vonkajšej rady – „dvadsaťštvorky“ nevyhnutnou podmienkou bezchybnosti predložených účtov.

Vnútorná mestská rada (iurati cives) bola zadefinovaná už vo výsadnej listine pre trnavských hostí z roku 1238. Už vtedy ju mali tvoriť dvanásti „lepší“ mešťania. V neskorších písomných dokladoch táto dvanásťčlenná mestská rada vystupuje aj pod označením consilium, senatus, consules, seniores duodecim, iurati cives seu consules, a podobne. Pôvodne sa mestská rada na svojich zasadnutiach schádzala ad hoc podľa prerokovávanej záležitosti v dome príslušného mestského funkcionára. V dôsledku postupného nárastu úradníckeho aparátu i celkovej agendy však vznikla potreba špecializovanej budovy radnice. Tá sa prvýkrát pripomína v roku 1413 ako „domus consilii“ či „domus consulum“ – teda dom mestskej rady a radných.

Pozoruhodné sú však ich pomerne široké kompetencie, pretože pod mestskú radu spadali všetky ostatné dôležité mestské úrady týkajúce sa hospodárskych záležitostí, farských záležitostí, mestskej kancelárie, bezpečnosti a zdravotníctva. Pod mestskú radu patril aj špecifický úrad „židovského richtára“. Túto funkciu spravidla zastával jeden z prísažných mešťanov, nešlo teda o príslušníka židovského obyvateľstva v meste, kde toto inak vytváralo vlastnú komunitu i urbanistické geto. Zo židovskej komunity však pochádzal tzv. prefekt Židov (prefectus), ktorý bol priamym podriadeným a akýmsi spojovníkom medzi mestským úradom židovského richtára a samotnou židovskou komunitou. V roku 1522 bol napríklad židovským richtárom člen mestskej rady Jakub Schaffler a prefektom Židov istý Izák.

Hospodársku správu reprezentovala prestížna funkcia rektora mestskej pokladnice, pod ktorého spadala predovšetkým oblasť výberu mestských daní, výberu desiatkov, mestské príjmy z horného od trnavských vinohradníkov i správa vlastných mestských vinohradov a napokon aj správa mestskej soľnej komory (Salczhoff). Podľa toho jestvovali aj samostatné funkcie vyberačov (exactores) jednotlivých daní a desiatkov, horných majstrov (magistri montium, Bergmaystern) a soľníkov (salsator). Najdôležitejším príjmom bol výber mestskej dane, ktorý sa realizoval podľa jednotlivých štvrtí, pričom každú zo štvrtí mal na starosti osobitný vyberač (exactor taxarum), bol však aj piaty vyberač daní, ktorý mal na starosti poddanské dediny mesta. Vyberanie daní a ich evidencia sa konali za účasti mestského notára a na tento účel jestvovali aj špeciálne daňové zoznamy obyvateľov a domov – dnes, žiaľ, už nezachovaných.

doc. PhDr. Vladimír Rábik, PhD.

Trnavská univerzita v Trnave, Filozofická fakulta, Katedra histórie

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (3 hlasovali)