novinky z radnice

Na bicykli po Trnave i okolo sveta

Dvadsať bicyklov z obdobia dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia a jedna replika velocipédu sú do 23. apríla vystavené na obdiv v priestoroch kaplnky západného krídla trnavskej radnice. V dvoch vitrínach ich tematicky dopĺňajú náhradné súčiastky, klaksóny, svetlá, kovové štítky s menami výrobcov a typov bicyklov a rôzne drobnosti patriace k výbave bicyklistu, ako aj knihy o histórii cyklistiky a dobové artefakty. Na stenách pútajú pozornosť propagačné plagáty výrobcov, tvorcov cyklistickej módy, členské preukazy príslušníkov klubov, fotografie z pretekov, štartovné listiny písané ceruzkou a iné drobnosti z uvedeného obdobia.

Tieto vzácne predmety vrátane bicyklov sú majetkom jednotlivých členov združenia Tyrnaviavelo. Založili ho v roku 2012 a za svoj cieľ si vytýčili najmä opravovať originálne bicykle z predvojnových a povojnových rokov tak, aby zodpovedali pôvodnému stavu. Aktívne sa nielen zberateľstvu, ale aj prezentácii dobových bicyklov venuje asi 15 členov. Rozdielne profesie i vek spája spoločná záľuba. Ide väčšinou o záležitosť mužov, ale pritiahli už pozornosť nejednej obdivovateľky a niektoré s nimi aj jazdia. V zbierkach totiž majú aj dámske historické bicykle.

Členovia Tyrnaviavelo chodia pravidelne na rôzne podujatia miest a obcí alebo inštitúcií, kde svojich dvojkolesových miláčikov predvádzajú na promenádnych jazdách. Vtedy sa k nim môžu pridať aj ďalší nadšenci, ktorí nie sú členmi združenia. Vytvárajú si tak priestor na vzájomné spoznávanie a získavanie informácií zo svojho hobby. V Trnave poznajú týchto cyklistov v dobovom odeve chodci na pešej zóne i ľudia oddychujúci na lavičkách v parku. Obdivovali ich aj v Bratislave či Modre na dobových piknikoch. Aj teraz sa chystajú do Budmeríc na spoločné stretnutie priaznivcov bicyklov, motocyklov i automobilov.

Predseda združenia Róbert Jalovec má rád bicykle odmalička. Nečudo, veď tento dopravný prostriedok vlastnil už jeho dedo. V tridsiatych rokoch minulého storočia prebicykloval aj s dvoma kamarátmi na tri, či štyrikrát približne desaťtisíc kilometrov po Európe. Potom bicykel v rámci reklamnej kampane vystavili do výkladu obchodu Rudolfa Vaculíka, kde ho pôvodne kúpil. Po dedovi vlastní aj rôzne dokumenty a albumy. Dámsky bicykel ČZ Strakonice získal po starom otcovi z maminej strany. „Vtedy sa jazdilo, na čom sa dalo,“ vraví. „Starý otec chodil na ňom do práce. Je stále funkčný v nálezovom stave, jedine pred asi dvadsiatimi rokmi sa vymieňali pneumatiky.“ K nemu má aj preukaz jazdca, do ktorého sa zaznačovalo meno, adresa bydliska, typ bicykla.

Róbert Jalovec nie je v združení sám s dlhoročnými cyklistickými koreňmi v rodine. Juraj Pukanec dostal bicykel Premier od svojho dedka Kornela Stolárika. Ten ho dostal v roku 1930 na narodeniny od svojho otca, známeho trnavského fabrikanta Františka Stolárika, majiteľa prvej chemickej čistiarne a farbiarne na Slovensku. Na bicykli zvykla byť pripevnená reklamná tabuľka s menom továrnika a názvom prevádzky. Dnes sa na ňom vyníma replika reklamy.

„Nechodíme nakupovať do obchodov, ale hľadáme na burzách, na internete, po povalách a občas objavíme aj nádherné kúsky,“ s iskrou v očiach rozpráva o spôsoboch rozširovania zbierky Róbert Jalovec. „Hľadáme však iba špecifické bicykle, napríklad s pôvodom. Z Trnavy máme tri alebo štyri. Alebo napríklad hasičský bicykel, ktorý bol upravený tak, aby mal jazdec pripevnenú aj hadicu na striekanie vody alebo sekerku, či rôzne iné, potrebné inštrumenty.“

Najväčší problém zberateľov je dostať sa k správnym náhradným dielom. Tie veľmi často nakupujú na jarnej a jesennej burze v Brne. „Na Morave a v Čechách sa aj bicykle dajú zohnať za prijateľnejšiu cenu,“ dodáva.

Na výstave prezentujú najmä exponáty z predvojnových čias, no v zbierkach vlastnia kusy až do roku 1948. Členovia združenia chodievajú počas roka na rôzne stretnutia aj do zahraničia. Nechýbali ani na majstrovstvách sveta v jazde na historických bicykloch v roku 2013 vo Veselí na Morave. Tam súťažil aj Trnavčan Karol Lipovský, ktorý si odniesol cenu v jazde na drezine (predchodca bicykla – s drevenými kolesami a nutnosťou odrážať sa nohami) a na velocipéde. Jazdí na replike, ktorá je aj aktuálne vystavená. Získal ocenenia i v Kanade a momentálne sa pripravuje do švédskeho Malmö.

Velocipéd je konštrukcia s obrovským predným kolesom, známa z dobových obrázkov z konca 19. storočia. „Vtedy riešili problémy s prevodom, veľké koleso slúžilo ľahkému ťahaniu a dosiahnutiu vyššej rýchlosti, aby sa jazdec dobre udržal na sedadle. Konštrukčne sa však bicykel pomerne rýchlo vrátil k rovnakej veľkosti kolies,“ vysvetľuje predseda združenia.

História cyklistiky v Trnave siaha až do roku 1893, kedy existujú zmienky o prvých cyklistoch. Najmladší predvojnový klub sa volal Marathon a medzi najpopulárnejších členov patrili bratia Péchyovci, pretekári a reprezentanti. Jeden z nich bol aj rozhodcom. Prevádzkovali tiež obchod a opravárenskú dielňu bicyklov. Z rodiny Péchyovcov pochádzali aj krasojazdci na sálovom bicykli.

Už v prvých rokoch bolo možné kupovať bicykle aj na splátky. Tie kvalitnejšie stáli od päťsto do tisíc korún, čo bola dosť vysoká suma. „Vtedy sa bicykle vyrábali preto, aby vydržali, dnes na to, aby sa predávali,“ hovorí s úsmevom Róbert Jalovec. „ Boli pevné, odolné, sú schopné prevádzky aj po desaťročiach.“

V Trnave sa predávali najmä české bicykle, občas ich priamo tu skladali z nakúpených dielcov. Od fabriky, ktorá bicykle vyrábala, dostali oprávnenie a mohli ich predávať pod vlastnou značkou. Známe obchody mali Rudolf Vaculík pod značkou RU VA, Pavel Lojkovič, Herman Fisher. Bicykle sa dali aj požičiavať.

Trnavské cyklokluby organizovali rôzne preteky. Išlo o cestnú cyklistiku, trasa mala dĺžku 90 kilometrov. „Štartovalo sa v centre mesta, buď na Rybníkovej ulici, alebo na Halenárskej. Kde bol štart, tam bol aj cieľ. Išlo sa cez Hlohovec, cez okolité dediny okruhom späť do Trnavy,“ približuje trasu Jalovec.

Tridsiate roky naplno priali rozvoju cyklistiky, o čom hovorí aj propagačný obrázok z dobového cyklistického časopisu s textom: „Chcete-li mít zdravé děti, dovolte jim provozovati cyklistický sport.“ Počas druhej svetovej vojny sa však situácia prudko zmenila. Z textu vyhlášky Obvodného notárskeho úradu v Trakoviciach vyplýva, že bicykel sa mohol používať iba na cestu do práce vzdialenej viac než päť kilometrov a bolo zakázané jazdiť na ňom za účelom zábavy, výletov alebo športu. Z akých dôvodov, o tom hovorí Róbert Jalovec: „Z čisto strategických. Vo vojnových časoch bol voľný pohyb osôb zakázaný. Z diaľky nebolo možné rozoznať, či na bicykli ide nepriateľ, alebo domáci. Ľudia, ktorí mali povolené jazdiť, boli evidovaní. Rovnako aj bicykle, označovali ich bielym pásom vzadu na blatníku. Kolega zo združenia Miloš Čuntala dopĺňa ešte ďalšiu zaujímavosť z vojnového obdobia:

„Bicykle v mestách sa vtedy rekvirovali pre potreby vojska. Totiž, nemecké aj spojenecké vojská mali aj jednotky na bicykloch. Tie sa natierali na čierno, označovali sa značkou, aby bolo jasné, že sú pridelené vojsku. V niektorých mestách museli byť pripravené bicykle pre vojenské spojky. Českí výrobcovia produkovali aj pre armádu. Tieto bicykle museli mať hrubšie trúbky a silnejšie spoje, aby uniesli ťažkú výstroj vojaka. Bicykle sa vo vojnách používali od konca 19. storočia. Dokonca neskôr sa začali práve pre armádu vyrábať skladacie bicykle. Tie boli určené pre parašutistov, ktorí sa po zoskoku mohli rýchlejšie prepraviť na miesto vojenskej operácie.“

Svet cyklistiky teda poskytuje rôzne zaujímavosti. Podľa Róberta Jalovca sa v poslednom období veľmi zintenzívnil záujem verejnosti o používanie bicyklov všetkých druhov. Stúpa aj počet zberateľov veteránov či jazdcov na retrobicykloch, a postupne tiež cyklotrás. Viaceré možno nájsť i v okolí Trnavy. Aj mnohí členovia Tyrnaviavelo okrem jázd na svojich zberateľských exemplároch šliapu do vrchov na horských bicykloch či na cestných absolvujú diaľkové trasy.

Iveta Pospíšilová, foto: Martin Jurčo

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)