novinky z radnice

Futbalový Spartak Trnava, aspoň tomu nasvedčujú všetky dostupné informácie, chystá sa k riadnemu nádychu. Už samotná konštrukcia jeho štadióna ako neprehliadnuteľný obrovský palec upozorňuje, že po rokoch sa v Trnave chystajú veci, ktoré by mohli pripomenúť päťnásobného majstra nie ako archívnu spomienku, ale ako živú súčasnosť. Závan tých dávnejších čias, ktoré predchádzali historickému zlatému veku futbalového Spartaka a neustále v nás rezonujú, nám pripomenulo nedávne stretnutie s posledným veteránom vtedajšieho futbalového vedenia – výboru, ako sme vtedy hovorili, čerstvým osemdesiatnikom Ing. Františkom Slovákom (*3. 3. 1935).

„S trnavským futbalom som sa dostal úplne samozrejme do prvého kontaktu ešte v dávnych povojnových rokoch. Malatinský ako obdivovaný aktívny futbalista vtedy trénoval aj žiakov, a tak bolo len samozrejmé, že všetci sme chceli byť pri tom, resp. pri ňom. Po skončení školy som dostal umiestenku do Bratislavy na Kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky. Ten sídlil nad hlavnou stanicou, kam vtedy patril aj Výskumný ústav vinársky a vinohradnícky. Do práce preto bolo treba cestovať, a tak som sa dostal do partie „vlakárov“. Do nej vtedy patrili, samozrejme, okrem ostatných, aj futbalisti – Benedikovič, Moravec, Malatinský a aj môj priateľ Jožko Režucha, neskôr filmový režisér. Pamätníci isto vedia, že patril medzi dorastencov, ktorí v sezóne 1946/47 získali titul majstrov Československa. Futbalové ovzdušie teda panovalo aj vo vlaku, a udialo sa, že som sa stal členom kartárskej partie. No nielen preto sa ma futbal držal čoraz pevnejšie. Povinnú miestenkovú prax v Bratislave mi skrátil kartový partner Tóno Malatinský na polovicu, keď mi vybavil prestup do Trnavy. A tak sa v polovici päťdesiatych rokov začala moja výbornícka kariéra. Pamätám si na vtedajších starých pánov funkcionárov, Jána Malatinského, Tónovho otca, Čavojského, Bošnáka, Blažka a najmä na Šaňa Sameka, ktorý ako jediný z funkcionárov bol zamestnancom Spartaka a organizačnou prácou držal futbal i náš výbor, lebo inak bola doba neprajná. Malatinský bol vtedy v „exile“ v Handlovej, odkiaľ dochádzal do Trnavy nanajvýš cez týždeň, v nedeľu kočíroval domácich baníkov. Mali sme za sebou obdobie, keď futbalové reorganizácie vyvrcholili ,slovotvornými’ pomenovaniami klubov. V lige mohol byť jediný Tatran, jediná Iskra, jediné Dynamo a jediný Spartak. Tým ale bola pražská Sparta a Trnava musela opäť bojovať o svoje miesto na slnku. Toto dodnes považujem za jeden z prvých podrazov trnavského futbalu.

Našťastie, na jar 1956 najprv ako hráč, potom ako tréner, vrátil sa Malatinský s evidentnou snahou podržať v Trnave vrcholový futbal. Pamätám si, že sa vrátil aj Benedikovič, prišiel Švec a Koiš, myslím aj Hrebíček a ,Muro’ Kadlec, Gogh, Galbička, Majerník, Benko, Kravárik, Hagara a ďalší ako Jarábek, Štibrányi, Adamec, Ondruška. Výbor získal posilu v podobe viacerých podnikových funkcionárov. Skrátka, lanárili sme nielen hráčov, ale aj takých, čo mohli svojím vplyvom podporiť futbal v Trnave. Zároveň sme ale podchytávali i našich fanúšikov. Vtedy vznikla výborná tradícia objavovania talentovaných hráčov na trnavskom futbalovom vidieku. Tá napomohla vytvoriť základ neskoršieho zlatého majstrovského spartakovského celku. S tréningami vypomáhal aj stredoškolský telocvikár František Gažo. Doplnené a omladené mužstvo bolo začiatkom šesťdesiatych rokov na vzostupe. Jeho legendárnou súčasťou sa stal aj masér Dežko Rašla, Ten podľa všeobecného názoru bol taký dôležitý, ako sám tréner. Bol to on, čo výrok ,lítajú na ihrisku jako andeli’ dal do írečitej trnavskej podoby: Šak aj hrajte jako bílý andeli.“.

František Slovák pôsobil v tých rokoch po odchode z Bratislavy na okresnom národnom výbore vo funkcii vedúceho odboru všeobecného plánu a rozpočtu, a po územnej reorganizácii ako vedúci oddelenia územného plánu. Ekonomika, plánovanie, celá hospodárska oblasť ukazovala sa ako ideálne spojenie smerujúce k rozvoju futbalu. Bez potrebného ekonomického zázemia by nemal šport šancu byť na špičkovej úrovni. Z bývalých závodov ako Vozovka, Šmeral, Tesla, Chirana, Drôtovňa, ale aj Cukrovar sa stali podniky, ktoré mali svoju ekonomickú samostatnosť a váhu.

„Vysvetľovali sme ich riaditeľom, ako sa dá ekonomicky z tejto pozície pomôcť futbalu. Podpora reklamou bola vtedy neprebádaná oblasť, ktorú sme tiež zapojili do procesu rozvoja trnavského futbalu. Vtedy podľa mňa došlo k druhému podrazu trnavského futbalu. Vstúpili sme na medzinárodnú klubovú scénu, no po dvojzápase s AS Roma sa s funkcionármi Spartaka roztočil súdny kolotoč. Podľa obžaloby šlo o finančné machinácie, v skutočnosti bola podstata politická: rímska emigrácia hráča. Bolo treba začať odznova. Predsedom futbalového výboru sa stal riaditeľ Komunálnych služieb Martin Bujan, členmi výboru riaditeľ Vozovky Ján Ďuriník, ďalej JUDr. Ondreička, Koloman Malík, Martin Blažo, riaditeľ Vinárskych závodov J. Sivák, JUDr. Križan z Cukrovaru, riaditeľ Šmeralu Michal Kadlec, R. Meszáros. Museli sme získať do výboru odvážnych ľudí, takých, ktorí mali možnosť pomôcť veci riešiť. Postupne sa vyprofilovalo silné spojenie s Kovosmaltom a spolu s novými vedúcimi (F. Volný, F. Novák), a tak na konci prvej polovice šesťdesiatych rokov nastali síce nie Vianoce, ale čas radosti a veselosti pre spartakovských fanúšikov. A tých vtedy bolo neúrekom. Bol som sa pozrieť, ako rastie ďalší trnavský futbalový štadión. Za tie predchádzajúce považujem ten povojnový s hlinenými ochodzami a drevenou tribúnou i náš oceľový s vtedy mohutnou severnou a južnou tribúnou. Je teraz rad na trnavskom fanúšikovi, aby bol nový tak zaplnený ako oba predchádzajúce, aby sa jeho návštevníci tak tešili futbalu ako my.“

Edo Krištofovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)