novinky z radnice

Centrum súčasného umenia, ako nazýva Galéria Jána Koniarka svoj výstavný priestor v synagóge, bude počas tohto roka rekonštruovaný. Aj preto bolo zámerom kurátorov pripraviť pred touto, pre galériu významnou udalosťou, rozlúčku v podobe výstavy mladého domáceho výtvarníka. Je ním Miroslav Trubač (nar. 14. marca 1986 v Trnave), ktorý žije a tvorí v Modranke, aj keď jeho diela už obleteli svet. Venuje sa najmä sochárskej tvorbe. Jeho výstava J.R.D. (Je robené doma) má svoje spoločenské, ironicky vyznievajúce konotácie.

Miroslav Trubač študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre Socha / Objekt / Inštalácia. Ešte predtým absolvoval Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, odbor kamenosochárstvo. Pôsobil aj na stáži v poľskom Poznani a dodnes má za sebou obdivuhodný rad kolektívnych výstav. Okrem Bratislavy, Nitry, Piešťan, Trenčína, Bratislavy či Banskej Bystrice mohli jeho diela vidieť aj v Prahe, Zlíne či v poľskom Orońsku.

Výstava Miroslava Trubača v Centre súčasného umenia je jeho druhou samostatnou, no prvou skutočne veľkou výstavou. Ako pripomenul kurátor výstavy Roman Popelár, autor je síce náš, trnavský, no jeho tvorba výrazne presahuje rámec regiónu. Námety čerpá z nedávnej minulosti, ale i súčasnosti a rád sa hrá s viacvýznamovosťou týchto tém. „V rámci irónie využil aj ponúknutú skratku JRD, v tomto prípade Je robené doma, ale aj jednotné roľnícke družstvo, teda dnes už skoro zabudnutý názov štátnych organizácií, ktoré ešte v čase narodenia autora pôsobili ako regionálne poľnohospodárske centrá fungujúce aj na báze vzájomne kooperácie členov, resp. ich vzájomnej pracovnej previazanosti,“ hovorí Roman Popelár.

Výstava ponúka ešte neprezentované diela, zväčša rôzne figúry, ktoré autor vytvoril v posledných dvoch rokoch. Dynamika figúr je zamrznutá v čase a zároveň kolorovaná, čo zvýrazňuje niekedy až provokujúcu expresivitu. V dolnej časti výstavy nájdeme figúry, v hornej koncepty rôznych diel v podobe fotografií, videodokumentov a počítačovej animácie. „Miroslav Trubač končil štúdium v roku 2011 u docenta Patrika Kovačovského. Prvé moje významnejšie výstavy spred dvanástich rokov boli venované práve Patrikovi Kovačovskému. Môžem teda sledovať zaujímavý prenos myšlienok od pedagóga k žiakovi. Primárnym znakom jeho tvorby je, že sa snaží do sochárstva priniesť humor, ľahkosť, niekedy až komiks. Jeho figúry sú nevinné, zábavné, niekedy sú tam narážky na rôzne témy, väčšinou sociálne, ale aj politické. V týchto jeho dielach vidíme iróniu, ale aj zveličenie. Mnohí z renomovaných sochárov, ktorí majú výstavy napríklad na Bienále v Benátkach, sú ešte provokatívnejší. Miro tieto podnety sleduje, nasáva, prispôsobuje na tento región a svojím spôsobom ich interpretuje,“ hovorí Roman Popelár.

A ako sa dostal Miroslav Trubač k sochárstvu? „Som si kreslil, fascinovala ma vždy figúra, nebavili ma vôbec autá, len vtedy, ak sa do auta dal panák. Začal som chodiť na základnú umeleckú školu, potom na strednú školu umeleckého smeru a odvtedy som si nevedel predstaviť nič iné. Významným momentom pre mňa bol výlet do Kališťa. Videl som tam sochu od profesora Jankoviča Obete varujú, ktorá tam bola premiestnená z Múzea SNP, pretože profesor Jankovič nebol vtedy veľmi žiaduci. Povedal som si, že tohto sochára chcem spoznať. Dostal som sa na VŠVU a táto túžba sa mi splnila. Bola to taká prirodzená cesta na katedru sochárstva a k nemu do ateliéru, čo sa mi nakoniec aj podarilo,“ hovorí Miroslav Trubač.

Jeho rodičia neboli umelci, nemal teda umelecké zázemie ako jeho kolegovia, výtvarníci. Ale vplyv profesora Jankoviča bol veľmi silný, orientoval Miroslava Trubača správnym smerom ako uvažovať o figúre a jej zobrazení v priestore. Jedno z vystavených diel nazval Sviečkový pochod. Vystreté nohy v podobe sviec na konci s horiacimi knôtmi s pomyselným stečeným voskom. „Venoval som sa jogínskej téme a jeden cvik tam bol sviečka. Vždy som sa nad touto témou zamýšľal. Škoda, že nebola vyhlásená súťaž na pomník takejto dejinnej akcii, ktorá predchádzala štrnganiu kľúčov. Sú to nohy, ktoré trčia, svieti na nich svetlo a akoby sa roztápali, akoby zanikali. Išlo mi o ironické zobrazenie toho, kam sa naša spoločnosť za obdobie vyše dvadsiatich rokov posunula, čo nám to obdobie prinieslo, alebo skôr neprinieslo,“ hovorí Miroslav Trubač.

Výstava Miroslava Trubača (potrvá do 10. mája) uzatvára jednu viac ako dvadsaťročnú etapu vystavovania v synagóge. Priestor to už potreboval, prevádzkovanie objektu je pre galériu energeticky náročné, nie je tam bezbariérový vstup a trápi ich už aj zatekajúca strecha. Navyše, neraz ani vystavujúci umelci neboli s týmto priestorom spokojní – aj pre rušivé prvky ako nevhodné osvetlenie, ale napríklad aj nevkusne umiestnené radiátory či zatemnenie okien. V rámci Regionálneho operačného programu vyčlenilo Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka na rekonštrukciu viac ako milión eur.

„Výtvarníkom síce občas vyhovovala surová jednoduchosť priestoru, no výstavný priestor 21. storočia je už iný. Rekonštrukcia sa prejaví najmä na exteriéri, vymenia sa okná, vykurovanie bude v podlahe, pristaví sa výťah a rampa pre návštevníkov so zmenenou schopnosťou pohybu. Súčasťou bude profesionálne osvetlenie a pribudne aj malé pódium na organizovanie hudobných podujatí,“ hovorí riaditeľ galérie Robert Němeček.

Obnova celého objektu synagógy by sa mala stihnúť do predvianočného obdobia, pretože vianočný koncert chce Galéria Jána Koniarka organizovať už v nových priestoroch. V súvislosti s rekonštrukciou synagógy bude tohtoročné jesenné Trienále plagátu Trnava v náhradných priestoroch. Okrem Kopplovej vily aj v západnom krídle trnavskej radnice, v priestoroch mestskej veže, ale napríklad aj v bratislavskej Galérii Medium pri VŠVU a v inštitútoch vo Viedni a vo Varšave.

Text a foto Martin Jurčo

 

Zatiaľ nehodnotené