novinky z radnice

„Tento ešte ani neskončil, už pribehol iný a povedal: „Tvoji synovia a dcéry jedli a pili víno u svojho najstaršieho brata. Tu sa zrazu prihnal ohromný víchor od púšte, oprel sa o štyri uhly domu, ten sa zrútil na mladých ľudí a oni zahynuli. Ja jediný som unikol, aby som ti to oznámil. Vtedy Jób vstal, roztrhol si odev, oholil si hlavu, potom sa hodil tvárou na zem a povedal: „Nahý som vyšiel z lona matky, nahý sa tam vrátim. Jahve dal, Jahve vzal. Nech je zvelebené Jahveho meno.“ Vo všetkom tomto nešťastí Jób nezhrešil a nedovolil si nijakú neprístojnosť voči Bohu. (Kniha Jób, 1, 19-22).

5. novembra 2012 zomrel Karolovi Kapellerovi 59 ročný zať Juraj, 22. mája 2013 nasledovala zaťova manželka Dagmar, 58 ročná dcéra Karola Kapellera. 24. mája 2013 zomrel v Anglicku syn Karol, 52 ročný. 23. januára 2014 zomrela manželka Alica, 81 ročná.

To je na koňa!

Deväť básnických zbierok plných života a radosti preťali za rok a tri mesiace štyri hroby najbližších. Inému by zmĺklo varyto, vypadlo by pero a duša by stíchla v bolesti... Nie však tvrdej náture, synovi chtelnického kováča, prof. MUDr. Karolovi Kapellerovi, DrSc.

Po krátkom období bezmocnosti a samoty vytryskli protuberancie bolesti, smútku a tichého vzlykania. Básnik sa vrátil k bielemu papieru na písacom stole a elégie zbierky dostali kontúry štyroch častí: I. Reminiscencie na radosť, II. Poézia dolorosa: A. Ouvertúra triste, B. Sforzando tragico, C. Lacrimoso, D. Finale triste, III. Hľadanie seba v sebe a iných, IV. Rozlúčenie.

Kapeller nadväzuje na Žarnovovu zbierku Mŕtvy, ktorá ho kedysi fascinovala, ale tému smútku, bolesti, straty rodiny dostal do podstatne vyšších polôh. Aj kvantitatívne. Elégie sú rozsiahlou analýzou, komentárom i najvnútornejším vyznaním básnika. V slovenskej literatúre niet obdoby. Veď koľko tercín potreboval Dante v Božskej komédii?

Môj život, mamička, je plný smutných drám. // Som v službe smútku a to ma núti túlať sa bez cieľa. // Už ani neviem, či piatok je alebo už aj nedeľa.

Komu doterajšie Kapellerove zbierky prinášali vôňu chleba, buket vína, poéziu malokarpatského kraja, farebné spomienky na priateľov, na malé i veľké lásky, je prekvapený i dojatý veľkosťou bolesti. Je to však bolesť decentná. Nepasuje sa za absolútne odovzdaného veriaceho v Božie riadenie či dopustenie, ale nerozumie mu (str. 137). Nie je však jediný...

Rodina, manželka, deti, vnučky boli pre Kapellera najvyššou hodnotou, pre ktorú žil celým svojim bytím. Aj záver jednej z najkrajších Kapellerových básní Vnučkám to vyjadril:

Nech pamäť vnúčat zachová // všetko to pekné odznova, // najmilšie deje domova. // Zvoň ďalej – rodná nákova.

Otcova kováčska nákova tu prežíva nielen ako existenčné východisko a postať, ale aj ako jedinečný a trvalý rodinný erb, ako „dym rodnej Itaky“.

A tak sa vydávajú Kapellerove Elégie do sveta. Nevnucujú sa, len plačú. A toto vzlykanie dojíma v nemom úžase veľkosťou všeľudskej bolesti.

Potom už zmĺkol človek Jób.

Jozef Šimončič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (3 hlasovali)