novinky z radnice

Dagmar Kinčeková (nar. 26. 3. 1956) je ďalšou rodáčkou, ktorú pre jej životné profesijné zameranie i záľuby sformovalo naše mesto. Možno ste jej meno mnohé roky počúvali vo vysielaní Slovenského rozhlasu alebo vám znie podozrivo povedome. V rozhovore sa dozviete prečo. Už dávno žije a pracuje v Bratislave, no myšlienkami Trnavu nikdy neopustila.

kinčeková* Vyrastali ste v Trnave. Keby ste sa teraz obzreli späť, ako život v tomto meste, jeho vtedajšia atmosféra a zážitky v ňom formovali vaše ďalšie profesijné smerovanie a osobnosť?

- Trnava – to je predovšetkým moje detstvo a mladosť. Teda čas, kedy sa najvýraznejšie formuje osobnosť človeka, a preto navždy zostane mojou súčasťou. Je to ako minulosť, ktorú človek môže zavrhnúť, ale nie prepísať. V tomto prípade by som ale nič prepisovať a tobôž zavrhnúť nechcela. Ale Trnava ma naozaj sformovala: korene mojich dvoch záľub – literatúry a dejín – siahajú práve do čias, keď som v nej žila. Mala som šťastie na učiteľku dejepisu, ktorá nás na základnej škole z vlastnej iniciatívy učila dejiny Trnavy, lebo v osnovách to určite nebolo. S poznaním prišla aj úcta a hrdosť na mesto, ktoré ako prvé na území dnešného Slovenska bolo povýšené na slobodné kráľovské mesto. Jeho kostoly sú náukou o staviteľskom umení, harmónii a kráse. Keď zavriem oči, vidím ich pred sebou, vlastne, keď zavriem oči, môžem sa po starej Trnave aj dnes poprechádzať. V srdci som zostala Trnavčanka.

*V ktorej časti mesta ste vyrastali? Aké spomienky máte na tamojšie kamarátstva?

- Bývali sme v mestskej časti Kopánka, celkom na konci ulice, lebo otec bol včelár a v záhrade mal úle. Susedia k nám pravidelne prichádzali, aby si išiel po roj, ktorý sa oddelil, a s novou kráľovnou pristál u nich na strome. Väčšina mojich spolužiakov a kamarátok však bývala na sídlisku ČSM (Rybník) a ja som im veľmi závidela. Nielenže ich tam bola celá kopa, zatiaľ čo ja som bývala v rodinnom dome, ale v našej štvrti deti v mojom veku neboli. Náhradou sa mi stali knihy. Na otcov občiansky preukaz som si vybavila vstup do knižnice pre dospelých, prečo to bolo takto striktne delené, som nikdy nepochopila, a čítala som, čo mi prišlo pod ruku.

Ako dvanásťročnú ma však spolužiačka vzala na skúšku do mestského divadla, ktoré bolo v tom období bez stáleho súboru. Vtedajší riaditeľ divadla Rudolf Debnárik v ňom preto založil detský divadelný súbor. Skúšalo sa trikrát týždenne a neraz aj v sobotu. Samozrejme, že po skúškach sme nešli priamo domov, ale trošku sme sa potúlali po úzkych uličkách v centre, vybehli na mestskú vežu, prešli sa popri hradbách, nakukli do kostolov, kde sa v lete dalo posedieť a v zime trochu zohriať. Bolo to krásne a nezabudnuteľné obdobie. Divadlo sa od tých čias stalo pre mňa miestom, kam pravidelne chodievam. Štyri roky, ktoré som v divadle hrala, podnietili vo mne záujem nielen o divadlo, ale celkovo o kultúru a umenie.

* Kombinácia ruština – francúzština, ktorú ste vyštudovali už na Univerzite Komenského v Bratislave v kombinácii s neskorším profesijným zameraním na literatúru pôsobí vznešene. Tieto kultúry dali svetu mnohých významných literátov. Kedysi v každej ruskej šľachtickej rodine mali učiteľa francúzštiny. Čím vám učarovala táto kombinácia?

- Ako mnoho iných, aj som začala v puberte písať. Mojou doménou bola próza, ale občas som splodila aj nejakú básničku. Zrejme pod vplyvom básnickej zbierky, ktorú som momentálne čítala. Na gymnáziu som objavila existenciu Revue svetovej literatúry, Miroslava Válka, Božskú komédiu a Jána Stacha. Jána Stacha čírou náhodou, jeho dielo sa ocitlo na zozname neželaných kníh a pri „čistení“ školskej knižnice namiesto do koša, som si všuchla knižku do tašky. Dodnes neviem zahodiť knihu do koša. Pokladám to za smrteľný hriech. Najviac ma uchvátila poézia Miroslava Válka, pokladám ho za nášho najlepšieho moderného básnika, a to, že je Trnavčan, môj vzťah k jeho poézii posilnilo. Mala som pocit, že mu preto rozumiem oveľa lepšie ako iným.

Všetky moje plány ohľadom ďalšieho štúdia sa krútili okolo histórie, ale keďže v tom roku neotvárali môj vytúžený odbor, volila som celkom pragmaticky štúdium jazykov. Povedala som si, že ak po roku – dvoch prestúpim, nič nestratím. Maturovala som z francúzštiny, popritom som sa učila aj španielsky a so svojou voľbou som bola spokojná. Nie dlho, kombinácia dvoch západných jazykov prestala byť odrazu žiaduca. Cudzie jazyky sa na odbore tlmočníctvo – prekladateľstvo otvárali len v kombinácii s ruštinou. Hnevalo ma to, v dôsledku politiky som ruštinu nemala rada, až oveľa neskôr som pochopila, že to bola dobrá, až ideálna kombinácia. V oboch jazykoch sa ukrýva veľký kultúrny odkaz.

Francúzštinu som sa učila už na základnej škole, lebo časť nášho príbuzenstva žila vo Francúzsku, moja mama tam vyrástla a prvé veľké mesto, ktoré som navštívila okrem Bratislavy, bol Paríž. Tak sa stalo, že moja latka, ako má vyzerať hlavné mesto, bola poriadne vysoká... Bol to plynulý prechod z Trnavy do Paríža bez medzipristátia.

* Študovali ste v 80-tych rokoch, mali ste možnosť študijných pobytov vo Francúzsku?

- Možnosť študovať na západe bola prakticky nulová, ale študenti mali možnosť stráviť semester v Moskve, mimochodom, výučbu cudzích jazykov tam mali na úrovni, o akej sa nám v Bratislave ani nesnívalo. Po polroku sme pomerne plynulo prekladali z ruštiny do francúzštiny bez toho, aby sme sa potrebovali slovenčinu, týkalo sa to najmä terminológie. Samozrejme, nič netrvá večne, ďalšie štúdium po návrate záležalo už iba od nás. Do Francúzska som chodievala teda len súkromne, pravda, nie často, raz za tri roky, aj to len na mesiac, ale dôležité bolo, že som mala možnosť spoznať Francúzsko „zvnútra“. Keď sa otvorili hranice, netrpela som syndrómom vytúženého západu a bezhraničného obdivu dobre zásobovaných obchodov.

* Ako vysokoškoláčka ste sa už viac zžívali s Bratislavou, alebo ste denne dochádzali domov?

- Mala som šťastie, v Bratislave sa mi vždy podarilo zohnať nejaké ubytovanie, takže domov som chodila len cez víkend. V hlavnom meste som sa s nadšením pohrúžila do kultúrneho diania. A opäť som začala divadlom. Po treťom ročníku sa mi navyše podarilo brigádovať ako tlmočníčka vo vtedy jedinej umeleckej agentúre Slovkoncert, takže som si užila kultúry naozaj dosť. Chodilo sa po celom Slovensku a bolo tam všetko – balet, divadlo, vážna hudba, Bratislavské hudobné slávnosti, ba aj folklór. Páčil sa mi takýto rušný, i keď kočovný spôsob života, no keď sa mi narodil syn, rýchlo som pochopila, že ďalej to asi nepôjde. Možnosť pracovať v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu mi prišla ako na zavolanie. Veď kto už môže by lepší literárny redaktor ako vášnivý čitateľ?

* Dvadsať rokov ste interne pôsobili ako redaktorka v Slovenskom rozhlase a pripravili ste stovky relácií z oblasti literatúry. Venovali ste sa výlučne svetovej literatúre? Prípadne, uvádzali ste vo svojich reláciách aj tvorbu trnavských autorov?

- Za roky môjho pôsobenia som ako redaktorka pripravovala vari všetky žánre. Popritom som sa realizovala aj ako rozhlasová autorka a vo svojej práci som sa našla. Písala som dramatizácie, pásma, aj relácie o nových knihách, pripravovala som týždne francúzskej literatúry, aby som aspoň takto využila svoje vzdelanie. Naša redakcia mala veľký okruh autorov, vyplývalo to najmä z úväzku, ktorý bolo treba naplniť. Spoznala som osobne mnohých spisovateľov, ale pretože som sa viac venovala svetovej tvorbe, aj prekladateľov. Nikdy som nerobila umelecký preklad, ale zo školy som vedela, aký má byť – nakoľko verný a nakoľko krásny. Umelecký preklad je náročná práca. Za jednotku v tejto branži pokladám svoju bývalú pedagogičku, neskôr spolupracovníčku a priateľku Michaelu Jurovskú, ktorá prekladá z francúzštiny a taliančiny. Vyberá si len skutočných majstrov slova a jej preklady sú rovnako kvalitné ako originál.

* Prácu s literatúrou vo verejnoprávnej inštitúcií vystriedalo pôsobenie na poste dramaturga v komerčnej televízii. V súčasnosti pôsobíte ako knižná editorka vo vydavateľstve. Spájate komerčnú sféru s umeleckou. Takže tie roky v televízii a skúsenosti sa vám určite zišli.

- Po reštrukturalizácii celého rozhlasového vysielania v roku 2003, keď dovtedajší systém redakcií padol a s vaničkou sa vylialo aj dieťa, prišla súkromná televízia a s ňou nové výzvy. Spolupracovala som s ňou aj predtým, takmer od jej začiatkov som písala rôzne scenáre a chodila na nakrúcanie, ale televízne prostredie ma nechytilo. Slovenský rozhlas totiž nebola len inštitúcia, to boli aj medziľudské vzťahy, úcta, zdvorilosť, tradícia. Na takéto finesy na mojom novom dynamickom pracovisku nebol čas ani priestor. Keď sa mi skončila zmluva, uvítala som možnosť vrátiť sa k práci s knihami, tento raz ako editorka a redaktorka. Slovo, či už písané alebo hovorené, je mi bližšie ako obraz a úporná snaha zachytiť okom kamery autentické emócie. Zdá sa mi, že čím viac silných emočných príbehov sledujeme, tým viacej otupievame.

Navyše, som rada, že ako knižná redaktorka som opäť nadviazala spoluprácu s viacerými bývalými kolegami. Za všetkých spomeniem Romana Brata, prekladateľa zo španielčiny a úspešného autora literatúry pre deti a mládež, môjho dlhoročného kolegu z rozhlasu a dnes dramaturga v RTVS. Ale je ich viacero. Svoje skúsenosti z rozhlasovej práce som prakticky využila len raz: keď som s Milanom Lasicom nahrala zvukovú verziu knihy Listy Emilovi, ktorá predtým vyšla u nás knižne.

* Vašim manželom je známy hudobný skladateľ Július Kinček. Nemali ste niekedy chuť alebo ambíciu napísať mu text? Hodnotíte tvorbu textárov, s ktorými spolupracuje, z hľadiska vašej profesijnej orientácie? Alebo doma do takejto miery prácu nepreberáte?

- Môj manžel začínal ako hudobný publicista, a bol v tom výborný, keď však začal hudbu komponovať, publicistiku zanechal. Každý sme sa teda venovali umeniu, ale každý z inej strany a myslím, že to tak bolo dobré. No a či som niekedy nepomýšľala napísať text, ktorý by zhudobnil či naopak? V časoch najväčšej slávy skupiny Team s Paľom Haberom bol hlavným textárom Daniel Hevier... Čo k tomu dodať? Nie, nikdy som o tom nepremýšľala a ani by som si netrúfla. Hevier je len jeden. Napísať dobrý text je nesmierne náročné, okrem talentu tam treba veľkú remeselnú zručnosť a hudobný sluch. Z naozaj dobrých textov som pre poslucháčov pripravovala výbery ako z dobrej poézie, lebo dobrý text obstojí aj bez hudby. Vždy som oceňovala kvalitu pred kvantitou a obávam sa, že v tomto smere súčasné texty krívajú...

Umenie najlepšie preverí čas, ak sa k niečomu vrátite o desať, dvadsať či päťdesiat rokov, možno to už nie je provokujúce a aktuálne vo svojej výpovedi, ale napriek tomu to oceníte, prešlo skúškou. V hudbe sú mojou srdcovkou francúzske šansóny, v aute mám vždy nejaké CD a cestou do práce si ich púšťam. Niektoré opakovane. Takto som pre seba objavila pieseň od Jacquesa Brela Le plat pays, čo v preklade znamená rovina. Spieva v nej o svojom rodnom Flámsku, no ja som v nej našla odozvu na môj vzťah k trnavskej rovine. V knihe rozhovorov s Emíliou Vášáryovou Prvá dáma, ktorá u nás vyšla v decembri minulého roka, sa pani Vášáryová priznala, že keď prišla do Bratislavy, prekvapilo ju, že slnko zapadá aj na rovine. Dovtedy si totiž myslela, že slnko zapadá len za kopce. U mňa to bolo presne naopak, keď som konečne zavítala do hôr, lámala som si hlavu, ako vydržia ľudia žiť v krajine, kde namiesto nekonečného obzoru sa odrazu dvíha hora...

Zhovárala sa Iveta Pospíšilová, foto: Martin Jurčo

 

 

Zatiaľ nehodnotené