novinky z radnice

Zverejnenie nahrávky dvoch poslancov v niekoľkých vlnách rozvírilo mediálnu hladinu. Na celej situácii ma zaujal menej komentovaný aspekt tejto aféry. Ak platí, že politici sú zrkadlom spoločnosti, tak ich vystupovanie na verejnosti i spôsob ich konania odráža stav a myslenie značnej časti ich voličov. Politikov totiž do parlamentu delegujú ľudia z vlastných radov alebo na základe spoločného či podobného videnia sveta. Každé prirovnanie síce pokrivkáva, ale do určitej miery možno povedať, že stav politiky je aj zrkadlom myslenia a horizontov danej spoločnosti. Pri tomto pohľade je pre mňa z celej aféry najzávažnejším záverom skutočnosť, že nikto neverí nikomu. Nielen vo vzťahu k inému človeku, ale aj vo vzťahu k systému, v ktorom žijeme. Odvodový systém daní z toho nevynímajúc. Po dvadsaťpäročnej skúsenosti budovania demokracie je skepsa určite na mieste. No nemala by mať prevládajúci charakter. Pokles dôvery k ľuďom i systému, ktorého sme súčasťou, na mínusovú hodnotu znamená postupný rozklad celej spoločnosti. Dôsledky sú pritom jednoduché a nebezpečné. Ak prestávame dôverovať tým, ktorí nás reprezentujú, stráca sa zmysel delegovania svojho zástupcu do rozhodovacích procesov. Strata zmysluplnosti zastupiteľskej demokracie znamená pritom popretie princípu, na ktorý sa roky odvolávame. To, prirodzene, vytvára priestor pre iné mocenské a jednostranné rozhodovania. A opäť stojíme pred starým antickým sporom: Platón verzus Aristoteles. Rozumný, osvietený vládca alebo vláda ľudu. Ani jedno ani druhé dlhodobo nefungovalo bez problémov. To však neznamená, že máme rezignovať. Politika a riadenie spoločnosti nemusia byť len panským huncútstvom. Predpokladom zmeny je nastavenie princípov dôvery a spravodlivosti zdola. Nečakať na zákon a zmenu politiky, ale realizovať princípy dobra, porozumenia a podanej ruky tam, kde práve sme. V rodine, zamestnaní, na ulici, futbale či pri zábave. Ak dokážeme napriek zdanlivej menšine uplatňovať to, čo požadujeme od iných, my sami, zmena sa už začala. Revolúcia je latentne prítomná, a to bez príkazov či hlasovania. Buď je naša túžba po dobre, spravodlivosti a dôvere dostatočne silná a opravdivá, alebo prenechávame priestor iným pohnútkam. Ak sa napriek ťažkostiam, slabostiam a zlyhaniam snažíme uplatňovať poctivosť a dobro v každodennom živote, potom verím, že minimálne na ostrovčekoch dôvery dokážeme udržiavať horizont, ktorý má zmysel: ľudskosť, úctu a dôveru. Ich nositeľov ešte stretávam, preto nestrácam nádej.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)