novinky z radnice

V priebehu historického vývoja sa práve v odievaní odrážali politické, hospodárske i sociálne zmeny spoločnosti a zároveň sociálne a triedne postavenie nositeľa. Menili sa tiež požiadavky krásy určitej doby. V zbierkovom fonde Západoslovenského múzea sa nenachádzajú textílie ani odevy z 18. storočia, preto môžeme vývoj odievania komplexne sledovať od začiatku 19. storočia, najmä prostredníctvom módnych časopisov, portrétov, ale i fotografií. Fotografia sa postupne stala bežnou súčasťou rodinných albumov. Nemenej významným prameňom informácií je tlač, reklamy krajčírskych i obuvníckych dielní. Začiatok 19. storočia sa nesie v znamení významných politických zmien v celej Európe, ktoré so sebou priniesli i zmeny spoločenské. Dôležité postavenie získala vrstva vzdelaných ľudí, pokúšali sa dosiahnuť výsady, ktoré dovtedy užívali iba šľachtici. Z hľadiska odevnej kultúry bol prelom 18. a 19. storočia obdobím, kedy sa vo vyšších a stredných, šľachtických a meštianskych vrstvách presadila európska dobová móda. Táto nová vrstva meštianstva tvorila v budúcnosti Trnavy nositeľku módnych európskych trendov. V umeleckej zbierke Západoslovenského múzea sa nachádza kolekcia 14 portrétov rodiny Františka Zičiho z Voderád (1751 – 1812), z toho 5 manželských portrétov jeho detí (s partnermi), ktoré mal z prvého manželstva s grófkou Máriou Annou Kollowrat-Krakowsky. Mužské portréty sú odeté vo vojenskom alebo jazdeckom odeve s koňom a ženské portréty sú štylizáciou postáv z mytológie. Maľby vznikli približne medzi rokmi 1805 – 1808 na objednávku grófa, tri z nich sú signované menom Carl Caspar (rakúsky maliar 1747 – 1809). Portréty sú obrazom vtedajšej empírovej módy, ktorá sa prostredníctvom viedenského kráľovského dvora šírila i medzi obyvateľmi Trnavy a jej blízkeho okolia. Jej prejavom boli hladké šaty s hlboko dekoltovaným živôtikom a nahými ramenami. Hodvábne šaty dopĺňali šály, štvorcové vlnené šatky, hlavy nosili učesané na grécky spôsob a dopredu pretiahnuté búdkovité klobúčiky. Nevyhnutným doplnkom boli taštičky v podobe vrecúšok. Pre mužský odev boli charakteristické farebné fraky alebo redingotky so svetlými dlhými nohavicami a biele alebo farebné vesty. Na portrétoch z tohto obdobia vidíme pánov v topánkach i vysokých čižmách, na hlavách dvojrohé klobúky i vysoké cylindre. Muži sa dávajú strihať nakrátko. V 20. a 30. rokoch 19. storočia vychádzala nová módna vlna z prostredia trnavskej meštianskej spoločnosti. Domáca pani – manželka svojím odevom a správaním reprezentovala spoločenské postavenie manžela a zámožnosť rodiny. Začali byť módne promenády a prechádzky – „špacírky“ v parkoch, výlety do prírody, meštianske bály. Po presunutí Trnavskej univerzity do Budína Trnavčania i naďalej túžili po divadle a hudbe, z vlastnej iniciatívy dali postaviť v roku 1831 divadlo a založili Hudobný spolok. Podľa spomienok Mikuláša Schneidera Trnavského bola miestom pre plesy a tanečné zábavy vtedajšia strelnica. Ďalšou spoločenskou miestnosťou bol Spiegelsaal (nejde o záhradný pavilón, ale o sálu v hostinci, ktorý stál neďaleko), tiež miestnosť v Jagergarten (neskorší Holovičovsko-Behmovský majer), ktorú navštevovala nižšia vrstva meštianstva. Trnavčanky sa opäť vrátili k šnurovačkám, ktoré zvýrazňovali štíhly ženský pás. Kontrastom štíhleho pásu sa stala línia oblých klesajúcich ramien zdôraznená širokými dlhými rukávmi, rukávy sa vsádzali veľmi nízko a vystužovali sa kosticami. Výstrihy lemovali čipky, neskoršie široké čipkované légy. Sukňa mala zvonový tvar, pod ňou sa nosili viaceré spodničky a, samozrejme, dlhé spodné nohavice. Šaty na bály si dámy dávali šiť z hodvábu, taftu, ale i z atlasu. Nosili sa náročné zložené účesy rozdelené nad čelom na cestičku a nad sluchami sa upravovali do bohatých lokní, temeno hlavy zdobili vyčesané uzly. V domácnosti sa nosili „mašamódky“, čiže čepce s tvrdou kovovou výstužou. Muži nosili kabáty so zapínaním na filigránové strieborné gombíky, bohaté šnurovanie zlatými stužkami, drahocenné reťaze na mentiekach a opaskoch. Na maľbách z tohto obdobia majú muži úzke priliehavé nohavice zapravené vo vysokých čižmách. Tento typ oblečenia v rôznych obmenách sa stal typickým oblečením zemana i mešťana v 30. až 70. rokoch 19. storočia. V období druhého rokoka sa dámy vracajú k starej známej krinolíne, čiže niekoľkokrát vrstvenej spodnej sukni. Vďaka technickému pokroku prevzali oceľové obruče na seba celú váhu sukne, ktorá sa tak odľahčila a stala sa veľmi populárnou. Masová továrenská výroba sprístupnila túto módu širokým spoločenským vrstvám. Dámy nosili rukávy úzke, pozvoľne sa rozširujúce smerom k zápästiu. Charakteristické bolo nosenie širokých volánov šitých z tylu, organtínu, gázy a tarlatánu. Úzke rukávy umožnili nosenie kabátikov, spočiatku boli jednoduché, siahali do pása a vpredu boli vysoko uzavreté. Krásna žena musela byť bacuľatá a pozapínaná od krku až po topánočky na vysokých opätkoch, ktoré siahali až nad členky. Topánky boli vpredu na šnurovanie, najmä pre mladšie dámy. Účesy sa podstatne zjednodušili. Koncom 70. rokov zasiahla Trnavu ďalšia módna vlna – bol to módny turnýr, nazývaný tiež „höcker“. Úzky pás stiahnutý šnurovačkou, nazývanou tiež „mídra“, dlhé vlečky „šlepy“ charakterizovali slávnostnú toaletu. Účesy vyčesané vysoko dohora boli doplnené malými klobúčikmi na povrchu hlavy – kapotkami. Módne sa stali dvojdielne komplety, skladali sa z kabátika a zo spodnej a vrchnej sukne, kabátik bol niekedy vpredu otvorený s bielou blúzkou a vestičkou. Takto nám dokumentujú módu v Trnave portréty a fotografie žien rodiny Vaimárovcov. Mikuláš Vaimár bol obchodníkom a majiteľom prvého cukrovaru v Trnave, ktorý prosperoval v rokoch 1838 až 1865. V zbierkach Západoslovenského múzea máme i tanečné poriadky Heleny Vaimárovej a jej matky, podľa ktorých vieme, že žili aktívnym spoločenským životom i mimo Trnavy. V roku 1848 sa zúčastnili tzv. slovanského bálu vo Viedni, z ktorého si priniesli papierový vejár s vyobrazením všetkých slovanských národov v ich krojoch. Páni nosili smokingy alebo tmavé obleky, a do nich biele košele s naškrobenými manžetami, náprsenkami i golier mi. Módne boli i farebné vesty, ktoré museli ladiť s kravatami. Hlavy zdobili tvrdé klobúky „pinče“, ale i vysoké cylindre. Európsku módu poznačil vynález šijacieho stroja, čo sa prejavilo rýchlosťou a zdokonalením vyhotovenia čipiek a výšiviek. Ručnú prácu nahradila práca strojová. Znížila sa cena tovaru a novovzniknuté obchodné domy ponúkali široký sortiment krajčírskej výroby podľa módnych časopisov. Trnava si ponechala svoj provinčný ráz, v uličkách sa ukrývali starostlivo aranžované výklady krajčírskych salónov, bohaté dámy si dávali šiť v popredných mestských salónoch, pretože to bolo lacnejšie. Známe krajčírske dielne, ktoré uverejnili svoje reklamy v trnavských kalendároch v 90. rokoch 19. storočia, boli Markus Manheim, Amália Fröhlich, Ignácz Drechsler, Cecília Rollmann. Okrem krajčírskych dielní pôsobili i samostatné krajčírky spodnej bielizne. Módny štýl z prelomu 19. a 20. storočia vytvoril nový ideál modernej ženy. Ženy začali viacej športovať a aktívnejšie žiť. Štíhlosť žien je stále zvýraznená tenkým pásom a zvonovitou sukňou, prechádzajúcou do vlečky, no rukávy na kabátikoch boli objemnejšie. Golierik tvoril priliehavý stojačik, tiež vystužený kosticami. Účesy boli na čele nakučeravené a vzadu stiahnuté do uzla. Populárnymi doplnkami boli klobúčiky zo slamy, hodvábu, zamatu, plsti, zdobené boli stuhami, ovocím i kvetmi, ďalej rukavice – farebné, čierne, krémové z jemnej kože, ale i háčkované. Vejáre, slnečníky. Nosili sa priliehavé kabátiky – redingotky so širokými rukávmi, ale i široké peleríny. Blúzka v kombinácii so sukňou sa stala veľmi obľúbeným oblečením, zo začiatku mala podobu živôtika s vysokým golierom a vystuženými kosticami, až neskôr dostala podobu klasickej blúzky. Pod patronátom arcikňažnej Izabelly vznikol v neďalekom Cíferi spolok Izabella, uplatnilo sa v ňom výšivkárske umenie slovenských žien. Meštianky i šľachtičné v Trnave a v blízkom okolí nosili vyšívané blúzky v rôznych obmenách. Módny tón udávali Viedeň a Budapešť, trnavské meštianky siahli po módnych časopisoch ako Wiener Zeitschrift, Die Modenwelt, Der Bazar, Divatcsarnok, Magyar Bazár a maďarská verzia Wiener Mode – Divatsalon. Z redakcie Terézie Vansovej začal vychádzať prvý slovenský časopis určený ženám – Denica, ktorý ponúkal novinky zo sveta módy.

Mgr. Lucia DUCHOŇOVÁ, Západoslovenské múzeum v Trnave

Zdroje: Zbierkový fond Západoslovenského múzea v Trnave

SCHNEIDER TRNAVSKÝ, Mikuláš. 1952. Úsmevy a slzy. Bratislava: Opus, a. s. 1981

SCHNEIDER TRNAVSKÝ, Mikuláš. 1938: Hudobné a dramatické umenie v Trnave v minulosti a dnes. In: Trnava 1238 – 1938. Trnava: Spolok sv. Vojtecha v Trnave, 166 – 167 s.

ZUBERCOVÁ, M. Magdaléna. 1988: Tisícročie módy. Martin: Vydavateľstvo Osveta, n.p. 1988, 156 – 236 s. 70-009-88 TMO

Fotografie: Foto č.1: Antónia Ziči (1776 – 1856) vyobrazená ako Diana so šípom a loveckým psom Foto č. 2.: Helena Vaimárová, dcéra Mikuláša Vaimára, majiteľa cukrovaru v Trnave Foto č. 3: Módny časopis Divat Salon, marec 1905

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.5 (6x hodnotené)