novinky z radnice

Rozsiahle prozaické dielo Martina Kukučína (1865 – 1928) je významnou súčasťou slovenskej literatúry – vytvoril základnú a východiskovú líniu modernej slovenskej prózy. Po pražských štúdiách medicíny ako uvedomelý Slovák a už vtedy známy slovenský spisovateľ nemohol počítať s tým, že sa bude môcť v Uhorsku ako lekár uplatniť. Preto ochotne prijal ponuku chorvátskeho veľkoobchodníka s vínom a olejom Marka Didoliča, s ktorým sa spoznal v Prahe, kde mal reštauráciu i obchod a odišiel za lekára do Seliec na ostrove Brač, kde Didoličovci bývali. Bol to významný rod, ktorý mal bohaté politické, obchodné a kultúrne kontakty v Dalmácii. Dlhých trinásť rokov si ukrajoval Martin Kukučín z dalmatínskeho chlebíka.

Tak sa zblížil s prostredím a ľuďmi, že bol priam jeden z nich. Otvárali sa pred ním dokorán dvere veľkých domov i skromných kamenných domčekov na strmých stráňach. Môže byť lepší dôkaz ako to, že si tu jasenovský rodák našiel manželku? Krásnu Pericu Didoličovú, ktorá sa narodila pred 130.rokmi, 6. marca 1880. Dodnes sa zachovala chyžka v sade Petrovac, kde dozrel ich ľúbostný vzťah. A sú tu dodnes ešte zvyšky patricijskej kamennej vily Didoličovskej rodiny, kde Kukučín býval, a kde v plameňoch požiaru založeného talianskymi vojakmi počas II. sve- tovej vojny zašla aj časť jeho pozostalosti. Perica sa vydala za Kukučína 23. októbra 1904. Predchádzalo tomu ale veľa váhaní, ktoré mala na svedomí najmä ich spoločenská erovnosť. Kým Perica pochádzala z bohatého patricijského rodu a bola katolíčka, Kukučín syn sedliacky a široko ďaleko jediný evanjelik, navyše, cudzinec. „Býval som často ustarostený a váhal som, či mám priviazať k sebe, k svo- jej neistej existencii bytosť, ktorú zbožňujem. No viete sami, že také váhania nestoja ani za zrnko hráška, keď srdce hovorí... Zamiloval som sa ako nejaký gymnazista,“ napísal v liste blízkemu priateľovi, básnikovi Nikolovi Ostojičovi. V novembri boli s Pericou na svadobnej ceste v Prahe. Keď neskôr odišli do Južnej Ameriky usporiadať ajetkové pomery, pani Perica ochorela. Boleli ju ruky i chrbát, navyše sa úplne zmenila jej povaha. Stala sa zádumčivou, smutnou, prepadávali ju stavy depresie. Choroba sa zhoršovala, a tak sa po štyroch mesiacoch Bencúrovci vracajú do Európy. V Záhrebe dal Kukučín svoju Pericu do ústavu pre choromyseľných, dúfajúc, že jej pomôžu. Odmieta pozvania do spoločnosti a priateľovi Brankovi Nižetičovi píše: „Tento deň som čakal s radosťou, že sa budeme spolu s Tebou radovať obaja. Zatiaľ pred samý úsvit toho dňa moja družka, ako vidíš, neprišla. Nedošla s nami, stratila sa v zvláštnom svete. Ja, osamotený, nemám odvahu vojsť do slávnostnej dvorany medzi ľudí opojených slasťou, kde nájdu iba nádeje a sľuby šťastnej budúcnosti, aby som nevniesol nezhodu a neporazil Vašu veselosť. Dnes pred mojimi očami nie je kúzlo Vášho nového sveta, ale skutočnosť príliš ťažká a krutá. Vidím ju vždy v záhrade pod stromami v jarnom kvete, ako ma očakáva a beží mi v ústrety zo skupiny svojich kamarátok, ktoré jej osud pridelil. Očakáva ma ako posla onoho sveta, v ktorom jej chýbala sila vydržať a ísť napred. V ňom bola fantázia a príliš mnoho ťažkostí a sklamaní. Tak sme tam spolu, a predsa nie sme spolu, ale každý osamotený, každý v inom svete, čakajúci, či sa ešte zídeme a preklenieme hlbokú priepasť medzi nami. Žiaľ, priepasť zostáva, ba sa ešte väčšmi prehlbuje. Jej svet je nám neprístupný ako náš jej.“ Doktor Bencúr si bolestne sám pre seba odôvodňoval toto rozhodnutie – izolovať svoju ženu od spoločnosti a dopriať jej užiť si vnútornú slobodu. Pri návštevách v ústave však videl, že Perica tu duševne ešte viac upadá, že je to pre ňu veľké utrpenie, a on nemá odvahu trápiť ju naďalej. Tiež primár má názor, že pre takú citlivú bytosť zotrvávanie v tejto spoloč- nosti nepôsobí dobre, ba že i fyzicky upadá a dlhšie by tu nevydržala. Najlepšie by bolo, keby odišla na dáke tiché miesto, najvhodnejšie na dedinu. Pericu odvádza do domu priateľov Krznarovičovcov v kúpeľnom meste Lipik. Osud mu privádza do cesty ich mladučkú dcéru Vericu. Tento vzťah sugestívne popisuje Tomáš Winkler v knihe Čas pred nesmrteľnosťou, právom ocenenou Vianočnou cenou Matice slovenskej za rok 1999. Svet sa doktorovi Bencúrovi dostáva do normálnych koľají... V júli 1927 navštívi starú vlasť a o rok sa opäť chystá na Slovensko. V apríli 1928 však ochorel na zápal pľúc a v kvetnatom mesiaci, v ktorom prišiel aj na svet, v pakrackej nemocnici zomiera v náručí milovanej manželky so slovami: „Perica, Perica drahá...“ Manželia Bencúrovci nemali deti. Jedinými príbuznými ostávajú vdove po Kukučínovi jej pokrvní – Didoličovci. Ostáva s nimi v Chorvátsku. Za druhej svetovej vojny žije v Záhrebe. Neskôr prichádza s bratom a švagrinou za neterou, ktorá sa vydala do Trnavy, a bývajú v Prahe. A tu sa začína smutná anabáza života Kukučínovej vdovy. Nechceme súdiť, jatriť staré rany. Ale neterka s rodinou sa veru k pani Perici Bencúrovej nechovali pekne. Pochodila celú sériu liečební, vlastne blázincov, kde ju chceli jednoducho „odložiť“ (Praha, Opava, Veľké Leváre, Sokolovce). Pritom, aj keď neberieme do úvahy honoráre zo zahraničia a z iných zdrojov (rozhlas a televízia), len vo vydavateľstvách tieto predstavovali za štyri a pol roka (1957 – 61) sumu skoro do tristotisíc korún, v priemere 4 820 korún mesačne. Pamätníci vedia, že vtedy to u nás nebol peniaz na zahodenie. Ale vdova Bencúrová bola chudobná doslova ako kostolná myš. Neterka všetko „schosnovala...“ Až v máji 1964 pre ňu nastali lepšie časy, keď ju začala opatrovať vdova Margita Mačeková v Trnave. Neterka jej ju priviedla vraj na dva-tri mesiace, kým odbavia svadby (ženil sa syn a vydávala dcéra). Sťahovali sa totiž do Bratislavy. Pani Perica Bencúrová už zostala v opatere Margity Mačekovej až do smrti. Bola v dobrých rukách. Margitka, tak ju oslovovala, bola zdravotná sestra na dôchodku. Robila 35 rokov na chirurgii na posudkovom lekárstve, vedela, čo žene, ktorá má už zopár krížikov na pleciach, treba. Poupratovala, navarila, pomohla sa najesť a umyť. Pani Bencúrová totiž posledné roky trávila len na posteli. Bola to inteligentná, sčítaná žena. Hovorila po španielsky, taliansky, francúzsky, nemecky a, samozrejme, po chorvátsky a slovensky. Žila však už len minulosti, spomienkami na rodný ostrov Brač a milovaného manžela. Najprv bývali v starom ošarpanom dome na Staromestskej, dnešnej Kapitulskej ulici, mesto však pomohlo novým bytom v paneláku na vtedajšom Prednádraží. Pravidelne prichádzali trnavskí lekári MUDr. J. Varga a J. Keleši, na návštevu zavítali spisovatelia a veľvyslanci, občas obdivovatelia Kukučínovho diela, žiaci a študenti. Pani Perica Bencúrová zomrela v sobotu 7.augusta 1971. Po vyše štyridsiatich rokoch osa- melého vdovského života navždy spočinula na Národnom cintoríne v Martine po boku toho, ktorého do posledného dychu nazývala „môj milovaný“. Opísanú situáciu dokresľuje aj fakt, že pani Mačeková sa pohrebu v Martine nezúčastnila. Z Matice slovenskej ju aspoň informovali, že „pohreb bol veľmi krásny a dôstojný, vrelými slovami sa s ňou rozlúčil Dr. Karol Rosenbaum, CSc. zo Slovenskej akadémie vied a veľmi úprimne zhodnotil jej význačný podiel na Kukučínovom diele a práci. Celý priebeh pohrebu je veľmi pekne zachytený na fotografiách, ktoré sú k nahliadnutiu v archíve MS.“ Pani Margitka, najmä spočiatku, to tiež nemala ľahké. Videl som mnoho súdnych rozhodnutí pre pár korún, na ktoré mala nárok. Dnes už zostalo len poďakovanie z Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej za „dlhoročnú obetavú prácu, ktorou skrášlila a uľahčila posledné roky života manželke nášho veľkého spisovateľa Martina Kukučína“. Obetavá opatrovateľka Margita Mačeková zomrela v roku 1992, pochovaná je v Trnave. Dodajme, že z Mladých liet, z pera Eleny Chmelovej, je spomienková kniha Perica z ostrova. Venuje sa však iba rokom mladosti, trnavské obdobie nespomína.

Robert VAVRO

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (4 hlasovali)