novinky z radnice

Je jedným z najmladších vedúcich katedry na Trnavskej univerzite. Nepatrí však medzi vážnych pánov docentov, akých si pamätáme z čias jazykovedca Jána Stanislava. Napriek tomu sa jeho hodín študenti vraj obávajú. Zaiste preto, lebo učí ortografiu, teda pravopis. Na rozdiel od čias profesora Stanislava totiž ovládať pravopis už nie je samozrejmosť. Svoje o tom vie vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity Juraj Hladký (nar. 7. augusta 1975 v Piešťanoch). Aj keď začínal v celkom inom odbore, napokon sa dostal k svojej milovanej histórii, presnejšie povedané, k dejinám jazyka.

Keď bol ešte žiakom, napísali o ňom v známom týždenníku reportáž, ako skúma pozostatky hradu kdesi na Posádke. Keďže sa venuje výskumu vlastných mien, reprezentuje trnavské farby aj ako predseda Slovenskej onomastickej komisie pri Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, je delegovaným členom v Medzinárodnej komisii pre slovanskú onomastiku a členom celosvetovej onomastickej organizácie ICOS. Vďaka jeho výskumom sú známe viaceré monografie s logom Trnavskej univerzity aj v slavistickom svete, keďže spolupracuje napríklad na projekte Hydronymia Europaea, ktorý si kladie za cieľ zdokumentovať a analyzovať názvy európskych riek a iných vodných objektov od najstarších čias po súčasnosť. V rámci neho napísal publikácie Hydronymia povodia Dudváhu a Hydronymia povodia Nitry. Mimo akademickej pôdy pracuje aj v samospráve, kde pôsobí ako zástupca primátorky Leopoldova a je známy aj ako autor kníh súvisiacich s trnavským regiónom. Jurajovi Hladkému však učarovala aj Trnava, aj preto spomínané projekty, o ktorých sme hovorili, vznikli na trnavskej pôde.

* Možno sa dnes aj vy pousmejete, keď vám niekto pripomenie vaše stredoškolské štúdiá v Trnave. Uberať ste sa mali totiž celkom iným smerom, ako je slavistika a dejiny slovenského jazyka.

- Nepatrím k ľuďom obdareným matematickými vlohami, a tak som potenciálne gymnaziálne štúdium zamenil za niečo, čo mi bolo blízke a v istom zmysle bolo pre mňa aj bezpečnejšie. Bolo to štúdium na trnavskej strednej poľnohospodárskej škole. Keď som ako malý chodieval na prázdniny k mojej dnes 93-ročnej babke do Dolných Zeleníc, ktorá pracovala na družstve ako dojička, zvykol som ju čakať pri družstevnej bráne, občas som sa prešmykol aj do kravína. Možno aj z akejsi nostalgie som začal ako stredoškolák brigádnicky zastupovať dojičky na trnavskom školskom majetku. V noci vlaky nechodili, tak som o tretej ráno sadol v Leopoldove na bicykel a ťahal do Trnavy dojiť kravy. Občas som takto zastupoval aj počas školského roka, ba aj pred stužkovou, čo sa môjmu triednemu Vojtechovi Grečovi nie veľmi páčilo. Teší ma, že trnavská péteeška podnes zostala v stredobode diania slovenského poľnohospodárskeho školstva. Aj to, že na školskom majetku, ktorý stále vedie Ľubomír Majerčík, sa organizujú celoslovenské súťaže, a podobne. Práve nedávno sme s prodekankou našej fakulty Vierkou Peterkovou, takisto absolventkou péteešky, so smiechom poznamenali, že vedenie školy podpichneme, aby zorganizovali preteky v dojení medzi ich súčasnými študentmi a nami, ich staršími spolužiakmi (smiech).

* Váš záujem o jazyk a dejiny sa prebudil už na strednej škole?

- Na základnej škole som písal básničky a hľadal som v starých knihách informácie o leopoldovskej pevnosti a zaniknutom hrade na Posádke. Podnes vo mne zostal tento pocit dobrodružstva. V okolí spomínanej pevnosti sme zbierali staré črepy. V škole sme spôsobili poplach, keď sme priniesli ľudské lebky, na ktoré sa natrafilo pri kopaní vodovodu. Historický krúžok viedla naša triedna učiteľka Jarmila Krajčovičová, dnes známa autorka učebníc slovenčiny, a na strednej škole moju dejinársku vášeň podporovali hodiny histórie a filozofie s Evou Michalčákovou. Ba tuším len dvaja – traja z celého ročníka sme maturovali z dejepisu. Vytiahol som si pre mňa fantastickú otázku, a to dejiny regiónu. Počas skúšky som z vrecka maturitného obleku vytiahol úlomky keramiky od doby bronzovej, ktoré som pozbieral vo svojom okolí. Po strednej škole netradične nasledovala takmer ročná zastávka na Základnej škole v Rakoviciach. Tam som učil prírodopis, a napokon som takmer rok pracoval ako zootechnik v Trakoviciach. To bola ozajstná škola života. Študovať vysnívaný dejepis so slovenčinou som sa totiž nedostal. Vlastne áno, ale až na tretí rok, pretože mi osudovo priťažilo to, že som nebol absolvent gymnázia. Nasledovalo štúdium slovenčiny a žurnalistiky na UKF v Nitre, kde práve cez obľúbené dejiny som sa dostal k onomastike, vede, ktorá sa zaoberá vlastnými menami. Ako predmet sa bežne neučila na vysokých školách, a tak akosi intuitívne a s pomocou dostupnej literatúry som sa začal zaujímať o to, prečo obce, mestá či rieky a vrchy v našom širšom regióne majú svoje stáročné názvy, aká bola ich motivácia, z čoho vznikli, ako sa vyvíjali a čoho je to svedectvom z našej minulosti. Niektorí hovoria, že vlastné mená sú „hovoriace mená“. Majú za sebou akoby celé príbehy, ktoré sa nám dnes neraz už len veľmi ťažko darí rekonštruovať.

* Ste autorom monografií o pôvode názvov vodných tokov v povodiach Nitry a Dudváhu a rôznych štúdií o vlastných menách. Kde a kedy sa končí takýto výskum a jazykovedec a jeho kolegovia z iných disciplín môžu povedať „hotovo“?

- Vlastné mená v sebe ukrývajú svedectvá o vývine jazyka našich predkov a o tom, ako vnímali svoje okolie. Mnohé názvy vznikali už v období rozpadu praslovančiny alebo v období začiatkov formovania sa slovenčiny ako samostatného jazyka, teda po 10. storočí. Iné sú ešte staršie. Aj preto úzko spolupracujeme s jazykovedcami z Ukrajiny, Ruska, samozrejme, s českými a poľskými kolegami. Český jazykovedec Vladimír Šmilauer povedal, že onomastika je láska na celý život. S kolegom Andrejom Závodným sme práve dokončili knihu o názvoch súčasných aj zaniknutých vodných tokov, resp. ramien Dunaja, močiarov a jazier na Žitnom ostrove. Obsahuje bohatý jazykový materiál aj zo stredoveku, ktorý môže ďalej posunúť úvahy o etnických pohyboch na tomto viacjazyčnom území už od včasného stredoveku. Vo všetkých publikáciách sa pokúšame analyzovať a vysvetľovať aj súvisiace názvy obcí, miest a terénne názvy, ktoré súvisia s názvami vôd. V budúcnosti by sme chceli pripraviť systematickú publikáciu o názvoch zaniknutých aj existujúcich osád v širokom trnavskom regióne. Možno ju rozšírime na celé územie kraja. Tu nám pomáhajú aj aktuálne výskumy kolegov z katedry histórie našej univerzity, ktorí okrem iného dlhodobo sprístupňujú podnes neznáme listiny z obdobia stredoveku.

* Okrem dejín jazyka sa zaoberáte aj sociolingvistikou. Zaoberáte sa špecifickým sociálnym nárečím – rečou väzňov. Ako ste sa k tomuto výskumu dostali?

- Bývam v Leopoldove a hneď po skončení vysokej školy ma oslovili z tamojšej väznice, či by som neprišiel učiť do výkonu trestu slovenčinu a náuku o spoločnosti. Pri prvých návštevách som si všimol, že ľudia v treste používajú „svoj“ slovník, ktorému som nerozumel. A tak som si pomyslel: to je ten argot, tajná reč, o ktorej sme sa učili. Zapisoval som si takéto slová, spojenia či celé vety aj s príkladmi a všímal som si ich v bežnej komunikácii. Postupne som zisťoval, že vo väzniciach bežne nejde o argot, ako sa často tvrdí, teda že to nie je tajná reč, ale že je to len slang, ktorému rozumejú všetci zainteresovaní, teda odsúdení aj príslušníci. Postupne tento slovník dopĺňam a časom by som ho chcel sprístupniť. Môže poslúžiť aj prekladateľom, ak chcú kvôli autenticite vhodne preložiť názvy určitých reálií z výkonu trestu alebo priblížiť reč väznenej postavy.

* Vráťme sa však do prednáškových miestností. Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity patri k mladým slovenským fakultám, no pravidelne sa umiestňuje v hodnoteniach na prvých priečkach, viackrát získala hodnotenie ako najlepšia pedagogická fakulta. Ako ste sa pozerali na túto trnavskú katedru, do istej miery nadväzujúcu aj na Pedagogickú fakultu UK, ktorá koncom 80. rokov prešla do Bratislavy?

- Keď som v roku 2000 končil v Nitre štúdium, ponúkli mi zostať tam na doktorandskom štúdiu, no zároveň na Pedagogickej fakulte TU hľadali asistenta na katedru slovenčiny. Priznám sa: odísť na inú univerzitu, o ktorej som vtedy veľa nevedel, azda len to, že na nej mocní páni vymieňali zámky a že na nej učia významní historici Richard Marsina a Vincent Sedlák, by bol neistý krok. Napokon som si zvolil práve túto cestu a neoľutoval som. Navyše, doktorandské štúdium som musel absolvovať v Slovenskej akadémii vied, čo bolo pre práve skončivšieho magistra niečo posvätné a takmer nepredstaviteľné. V akadémii som spoznal to, čo sa bežne na vysokých školách nerobilo – výskum v teréne, v archíve, pocit, že robíte niečo nové a užitočné. Pod krídla si ma zobral vedúci oddelenia dejín slovenčiny, etymológie a onomastiky Milan Majtán, ktorého prístup učaril aj mojim mladším kolegom. U nás na katedre bola pre nás mladších česť spolupracovať napríklad s Annou Rýzkovou, ktorá vychovala celé generácie kvalitných slovenčinárov ešte v rámci starej trnavskej Pedagogickej fakulty UK. Dnes je naše pracovisko mladé a z iných pracovísk sem postupne prešli známi vedci, napríklad profesor René Bílik, docentka Gabriela Magalová či profesorka Eva Vitézová. Časť výskumov koordinujeme s pracoviskami SAV, uskutočňujeme aj popularizačné aktivity, ale aj naši doktorandi a študenti spolupracovali pri rôznych literárnych podujatiach v literárnych kluboch nielen v Trnave.

* Aj keď Pedagogická fakulta TU je dnes na prvej priečke hodnotenia Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry, hovorí sa o tom, že vysoké školy sú menej kvalitné, školy sa zasa sťažujú, že nemajú kvalitných študentov. Je to naozaj tak?

- Populácia na Slovensku starne a do mnohých vysokých škôl prichádza málo študentov. Ešte pred desiatimi rokmi sme robili prijímacie pohovory, kde sme si vybrali študentov, ktorí mali na štúdium pomerne jednoznačné predpoklady a najmä mali oň záujem. Dnes sa pri výbere spoliehame na hodnotenia zo stredných škôl. Bežne sa však stáva, že po prvom alebo druhom roku študenti odchádzajú, pretože nezvládajú na požadovanej úrovni napríklad pravopis. Najmladším generáciám občas chýba prirodzený záujem, zvedavosť, to dobrodružstvo, o ktorom som hovoril. Nehovoriac o tom, že sa vytratil prirodzený návyk čítať, vnímať literatúru či iné umenie. Odráža sa to aj v spôsobe komunikácie, v slabej slovnej zásobe a napokon aj v tom pravopise. Samozrejme, sú aj študenti, ktorých motivácia je ak nie silná, tak aspoň prirodzene príjemná, ba niektorí naši študenti zostali na katedre ako kolegovia a aktívne sa venujú výskumu jazyka alebo literatúry. Iní zasa píšu svoje vlastné texty, hrajú divadlo, no to sú už len pomerne vzácne výnimky.

* Zaoberali ste sa vo svojej výskumnej práci aj Trnavou alebo jej regiónom? Sú v Trnave alebo jej okolí zaujímavé vlastné mená?

- Istotne, len o nich by sme rozprávali veľmi dlho. Aj sám názov Trnava je zaujímavý, pretože pôvodne nepomenúval mesto, ale rieku. Jej názov latinské listiny spomínajú prvý raz v roku 1256 ako Tyrna. Názov vznikol podľa toho, že pretekala cez tŕnistý porast. Trnava patrí medzi typické starobylé slovanské či ešte praslovanské riečne názvy ako Myjava, Rudava, Žitava, Ondava. Potoky a riečky s názvom Trnava nájdeme aj v Čechách, Poľsku či na Ukrajine. Keď vzniklo mesto, prevzalo názov od rieky. Z neho sa postupne vyvinulo dôležité kráľovské mesto Trnava a bolo preto potrebné od mesta Trnava odlíšiť už nie natoľko dôležitý názov riečky Trnava. Preto sa jej názov zmenil na Trnavka. Prvý raz je takto doložený na začiatku 19. storočia. Nie je to však zdrobňujúci názov, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

* Spomínali ste na začiatku, že vaše študentské časy ste prežili v časti známej ako Vozovka, kde je poľnohospodárska škola a blízko bola v časoch vášho štúdia aj železničná zastávka. Trnava sa však za tie časy výrazne zmenila. Máte čas sa aspoň stretávať s Trnavčanmi na rôznych podujatiach či prejsť sa po jej vynovenej pešej zóne?

- Keď som utekal z vyučovania na vlak, ktorý stával na bývalej zastávke, vždy som sa zastavil na langoš v Kriváni. Hoci bol vždy studený, výborne chutil. Áno, bežne prechádzam po pešej zóne, neraz sa tu náhodou stretneme s mojimi bývalými profesormi, spolužiakmi, kolegami. Napríklad, s profesorom Miroslavom Danajom, s ktorým sa stretávam nielen v senáte univerzity, ale sem-tam aj pri rôznych príležitostiach, kde sa spomenie literatúra. Pri stretnutí s ním si neraz pomyslím, prečo aj Trnava nemá viac takýchto osobností, ktorých autorské aktivity vždy príjemne prekvapia. A pokiaľ ide o Trnavu, som tu prakticky denne. Som rád nielen pešej zóne, ale najmä rodiacemu sa korzu na Hviezdoslavovej ulici, a oživeniu parku pri železničnej stanici. Myslím, že aj socha Štefánika konečne dostala dôstojnejšie a azda už aj stále miesto. Zostáva už len skrášliť park pri pamätníku oslobodenia a pri Balakove, ktoré dnes skôr odrádzajú.

Martin Jurčo, foto: autor

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.3 (11x hodnotené)