novinky z radnice

Ako „Klement Gottwald“ nestihol jubilejné oslavy Trnavy

Po ukončení ideových previerok najmä straníckych kádrov (1969 / 1970) prebehlo v celej našej spoločnosti akési prebudenie do všedného dňa. Tí, ktorí sa radili k tzv. „dubčekovskému krídlu budovania socializmu s ľudskou tvárou“, sa rozdelili na dva tábory. Tých, ktorí boli exponentmi myšlienok, nepreverili, poväčšine vyhodili z funkcií a mnohých aj zo zamestnania, a tí, ktorí prekĺzli previerkami, sa museli z večera do rána stať pohonnými silami budovania tzv. normalizačnej etapy spoločnosti. Prevažná časť nestraníkov bola prikrmovaná politickými školeniami, aby nebodaj nemali v úmysle uvažovať inak, než ako bolo prikázané v „Biľakovom evanjeliu“ – Poučení z krízového vývoja (1969).

Nemožno povedať, že bola nízka životná úroveň. Priemerná rodina mala skromné podmienky na vykrytie výdavkov na nájom, poplatkov na energiu, stravovanie, a sem tam aj na zaplatenie jednej rodinnej dovolenky do krajín socialistického tábora. Byť v pracovnom pomere bolo nariadené ústavou – právo na prácu mal každý občan. Dalo sa ísť na kultúru, na šport, veď lístky stáli bagateľ. Napr. vstupenka na semifinálový futbalový zápas PEM (apríl 1969) medzi Ajaxom Amsterdamom a Spartakom Trnava stála 10 korún (!). Mesačník Kultúra a život Trnavy (40-stranový) stál 2 koruny.

I napriek tomu sa spoločnosť delila na dve kategórie. Tí, ktorí nemali „stranícky preukaz“, zostali v tej nižšej kategórii, a hoci tvorili 4/5 spoločnosti, boli stále pod kontrolou privilegovanej vrstvy straníkov. Nebol to celkom antagonický vzťah, skôr..., dalo by sa povedať, vzťah rešpektovanej nevyhnutnosti. Kto chcel postupovať „hore“, musel sa angažovať, často i proti vlastnému svedomiu. Najviac sa výhrada svedomia týkala veriacej časti obyvateľov, veď sa viedli zoznamy tajného prijatia sviatostí krstu, birmovky, cirkevných sobášov či pohrebov. Ak chceli učiteľka alebo vyššie postavený funkcionár absolvovať tieto obrady, museli ísť do iného regiónu. Neraz sa zachovali údaje, že napr. aj minister a jeho pracovníci, ktorým zomrela matka či otec, sa zo strachu nezúčastnili cirkevnej časti smútočného obradu vlastných rodičov.

Kto sa chcel preboxovať na výslnie privilegovaných vrstiev a bol trebárs umelec, herec, publicista, sochár, maliar, novinár či architekt, musel povinne preukázať svoju angažovanosť. A tak sa rodili publikácie, odborné štúdie či umelecké diela, kde musel byť prvok tzv. „nezávadnosti“ – čo ostro sledovali ideové komisie. Cenzúra bola samozrejmosťou a sloboda prejavu bola iba „zašifrovaný spôsob“ tvorby a myslenia. Je treba priznať, že časť umelcov to vedela využívať a neraz sa im podarilo odhryznúť si zo štátneho rozpočtu svoje „sústočko“.

Medzi tých, ktorí mali ambície tvoriť, napredovať, a pritom do určitej miery „sofistikovane obchádzať“ štátne normy, patrili aj architekti a projektanti. Jeden z takýchto príbehov bol dosť utajený aj v novodobých dejinách mesta.

Po schválení smerného územného plánu mesta Trnavy (1974) boli vypracované výhľadové projekty rozvoja a vyžitia jednotlivých častí zón a štvrtí. Nás v tomto prípade bude zaujímať iba historické jadro mesta a jeho bezprostredné okolie. Akýmsi barbarským nepísaným sloganom sa v tom čase stalo, že čím viac sa vybúralo „nepotrebných objektov“ a získala sa tak väčšia stavebná plocha, tým viac mesto dostalo pridelených zdrojov na „novú výstavbu“(!). I keď časť funkcionárov strany tomuto uverila, predsa sa našlo zopár, ktorí mali osobný a duchovný vzťah k historickej architektúre a kultúrnemu dedičstvu. V tomto galimatiáši zložitých vzťahov sa pohybovala aj projekcia výstavby s výhradou svedomia voči prostrediu – trebárs centru mesta a hlavnému námestiu.

Treba pripomenúť, že toto námestie sa v tom čase volalo Námestie Klementa Gottwalda. A práve v tejto súvislosti vznikol „prešibaný zámer“ ľudí okolo ateliéru sochára Ladislava Snopeka, kde sa zrodilo dielo – socha prvého robotníckeho prezidenta súdruha Klementa Gottwalda. Návrh bol na svete, projekt sa rozbehol s prispením vrcholných straníckych funkcionárov, lenže chýbali peniaze na realizáciu. Hľadali sa možnosti, ako nájsť podporu pre myšlienku osadiť túto sochu priamo do centra mesta – na námestie nesúce meno tohto prezidenta. Samozrejme, že celý proces bol pod rúškom utajenia. Organizácia tejto akcie sa začala na odbore kultúry Okresného národného výboru v Trnave niekedy na sklonku 70-tych rokov. Lenže kasa kultúry (v tom čase bol vedúcim odboru Hieronym Burian) bola chudobná, a tak sa podarilo premysleným manévrom „odpinkať“ túto úlohu na mesto – konkrétne Útvar hlavného architekta mesta Trnavy (Ing. arch. Silvester Korec,1970 – 1984 a kol., Ing. arch. Marián Boskovič 1984 – 1989 a kol.). Tento útvar v snahe vycúvať z celej záležitosti vypracoval o. i. aj riskantný variant ako „odkloniť“ zámer a presunúť umiestnenie sochy K. Gottwalda mimo hlavného námestia. Do oficiálneho zdôvodnenia návrhu uviedli dôležitý argument. Citujem: „...na umiestnenie tak významného diela ako je socha K. Gottwalda, je ,hmotový´ lievikovitý vertikálny priestor námestia s okolitou architektúrou nevhodný... nemožno predsa pripustiť, aby sa občania dívali na prezidenta ...aj zo zadnej časti. ...Dielo si bude vyžadovať horizontálne umiestnenie...“

Ešte šťastie, že v pléne komisie sedeli ľudia, ktorí pochopili, o čo ide. Preto sa neskôr rozhodlo, aby socha bola inštalovaná na „vhodnejšom mieste“, čomu zodpovedal jediný možný variant – záver ulice Klementa Gottwalda (dnes Študentská ulica), s lokalizáciu do priestoru pred Bottovou školou. Bolo to len Pyrrhovo víťazstvo. Samozrejme, že museli prísť aj obete. „Neposlušných architektov“ , ktorí narúšali ideológiu a „pohyb peňazí“, sa bolo potrebné zbaviť. Ing. architekt Dušan Dóka musel odísť z ÚHA (útvar hl. architekta) už v roku 1981 a presunul sa do II. ateliéru Stavoprojektu. Ing. Silvester Korec bol prinútený odísť z vedúcej funkcie ÚHA a prešiel v roku 1984 do Pozemných stavieb.

V tom čase ostro zarezonovala myšlienka, že mesto Trnava sa rozhodlo pripraviť „pompéznu oslavu“ 750. výročia udelenia výsad kráľovského mesta, ktorá sa plánovala na rok 1988. Samozrejme, že z toho vyplynula aj vízia realizácie ďalších projektov. Jedným z nich bolo umelecké dotvorenie dominantného postu hlavného námestia. Pretože v tom čase obnova Trojičného stĺpa bola v rovine iracionálnych úvah, podujal sa autor námestia Ing. arch. akad. arch. Jozef Danák hľadať „náhradu“. Na základe libreta PhDr. Petra Mikloša a PhDr. Karola Kahouna bol vypracovaný výtvarný návrh na vytvorenie tzv. „Špirály vývoja ľudstva“. Tento vertikálny z 360 stupňov vizuálne uchopiteľný výtvarný artefakt mal byť satisfakciou za dlhé roky absencie ústredného výtvarného motívu. Základňu tvoril kruh so 6-timi segmentmi, kde mali byť texty k dejinám mesta. Celá architektúra úpravy námestia bola pripravená na realizáciu tohto diela – k výročiu mesta.

Intermezzo

Autentická spomienka hlavného architekta – autora, jedného z hlavných aktérov týchto udalostí Ing. arch. Jozefa Danáka:

- V roku 1979 som bol zamestnancom Stavoprojektu a jednou z mojich úloh bolo aj doriešenie celkovej kompozície hlavného Gottwaldovho námestia. Jedného dňa niekedy na začiatku 80-tych rokov som sa mierne vyľakal, totiž – telefonicky mi oznámili, že mám sa dostaviť „na koberec“ k vedúcemu tajomníkovi Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska súdruhovi Jozefovi Šepelovi. Mal som predstavu, že dostanem výstrahu za to, že som odmietol raz na 1. mája niesť v sprievode zástavu a na protest som strávil tento sviatok v ateliéri – prácou. Mierne neistý som vošiel do tejto inštitúcie s vedomím, že nie som členom strany, no zarazilo ma žoviálne privítanie: „Vitaj, súdruh...“ Vedúci tajomník strany ma zoznámil so sochárom Ladislavom Snopekom, ktorý mi lakonicky popisoval zámer osadiť do ústrednej polohy námestia „svoje“ súsošie, nedozvedel som sa aké. Všetci sme vedeli, že čo len uvažovať o možnosti prinavrátiť do tohto priestoru historické súsošie Trojičky bolo v čase normalizácie politickou samovraždou. Z kontextu som predpokladal, že jeho navrhované súsošie Gottwalda je už vyrobené... A preto následne som urobil všetko pre to, aby sa táto hlúposť napokon nestala skutočnosťou. V nasledujúcom období som uvažoval nad ďalšou, inou alternatívou. Pripravil som dokumentáciu, kde v ústrednej polohe námestia bude monumentálny znak mesta. Potom kolo s kombináciou svetelnej fontány. Neskôr bol odsúhlasený aj monument vývojovej špirály v bielom kove s podnožou šiestich fragmentov, symbolov s textami z dejín Trnavy. Návrh schválili miestne i vtedajšie stranícke orgány. A tak sa podarilo pomaly „vytesniť“ Gottwalda z námestia. Ako si spomínam, po čase ma dvakrát navštívil v mojom súkromnom ateliéri prof. Ladislav Beisetzer a „akademicky uznal“, že variant so súsoším prezidenta je vhodnejšie presunúť na „jeho ulicu“. V tomto duchu pokračovala aj spolupráca ateliéru Stavoprojektu, ktorý sa stotožnil s mojou predstavou riešenia hlavného námestia. Mimochodom prof. L. Beisetzer mi navrhol spoluprácu (so smiešnym podielom spoluautorstva) na jeho dotvorení súsošia Klementa Gottwalda. Z osobných a etických dôvodov som sa takejto spolupráce na Slovenskom fonde výtvarných umení písomne vzdal. Od toho okamihu som upadol do nemilosti. Ako som sa neskôr od federálneho ministra vnútra Janka Langoša dozvedel, bol som už v bývalom režime sledovaný ŠTB, môj ateliér, chalupa, byt a rodina odpočúvaná, a pre Trnavu som zostal „persona non grata.“ Pod tlakom týchto nehorázností som zo Stavoprojektu odišiel. Ďalej som sa živil v polohe slobodného umelca.“ (Cit. Jozef Danák)

Lenže v tempe za vidinou lukratívneho honoráru nezostávala ani skupina okolo tvorby sochy a neskôr súsošia Klementa Gottwalda. Medzitým sa však konkurujúcim a súperiacim ateliérom podarilo dosiahnuť to, že odborná komisia mohla konštatovať, že vzhľad sochy (súsošia) Klementa Gottwalda na konci dnešnej Študentskej ulice (vtedy ul. K. Gottwalda) potrebuje väčší podstavec vzhľadom na samotnú výšku ústrednej sochy (niečo vyše 2,5 metra). Ktosi vraj na komisii poznamenal, že predsa súdruh prezident musí vyzerať dôstojne a nie ako nejaký „školník“, ktorý vyšiel z Bottovej školy. Takže sa narýchlo projektovali aj figuríny súsošia a zvyšoval nosný podstavec (pod dozorom prof. Ladislava Beizetzera a autora Ladislava Snopeka). No o pár dní to bolo inak. Dá sa povedať, že „zázrakom“ – na posledný okamih sa zistilo, že súsošie nebude môcť byť osadené na zvolenom mieste, lebo pod ním ide teplovodné potrubie a inžinierske siete. V prípade náhlej havárie by bolo potrebné totiž rozobrať aj celé dielo a posunúť ho inam.

Aj projekt osadenia tzv. „Špirály vývoja“ v centrálnej polohe hl. námestia mal v dôsledku tejto nerozhodnosti meškanie. Termín osláv sa blížil a jeho autori už poslali aj objednávku na tzv. poľský lesklý nerez, z ktorého malo byť toto dielo vyhotovené. No medzitým sa už medzi verejnosť ticho vplazila informácia, čo sa chystá urobiť na hlavnom námestí. Podľa autentického svedka vraj do hry vošli aj predstavitelia kresťanského disentu. Od štátnej návštevy M. Gorbačovav Prahe (o. i. v roku 1987 bol aj v Cíferi) sa totiž vytvoril priestor na otvorenejšiu diskusiu aj medzi občanmi. Konštatovalo sa verejné pobúrenie a rozniesol sa aj úprimný výrok jednej „zbožnej duše“, aby občania nepripustili inštalovať na námestí „akýsi svietiaci ateistický diablov plameň“.

Možno, že i toto prostredie napokon podnietilo hľadanie obetí. Ing. arch. Jozef Danák teda v roku 1986 odchádza zo Stavoprojektu „na voľnú nohu“ a jeho konkurenčné prostredie sa ho snaží odstaviť z rozhodujúcej hry. Dokonca ho vedome „zabudli“ ako hlavného architekta a autora pozvať aj na slávnostné otvorenie domu kultúry v roku 1987.

No kamarila okolo realizácie súsošia Klementa Gottwalda pochopila, že do jubilejných osláv Trnavy (september 1988) nebude dielo osadené, tak si aspoň zabezpečila autorské honoráre. Jedného dňa sa na radnicu dostala hororová správa. Vtedajší vedúci odboru kultúry Ľuboš Novotný a Ing. arch. Milan Horák, riaditeľ Správy pamiatkovej rezervácie, museli spoločne s vedením mesta (predsedom MsNV Ing. Ladislavom Hanusom) rozhodnúť, čo urobiť s „utajenou dodávkou“. Do Trnavy prišla totiž odliata socha Klementa Gottwalda (!), ktorú bolo potrebné dočasne odpratať. Zvolilo sa okamžite vyhovujúce riešenie. Náklad uložili na dvore hradobného nádvoria za františkánskym areálom, kde bola „dočasne ukrytá“ pred zrakmi verejnosti. Ktosi vtedy škodoradostne poznamenal: To je božia spravodlivosť! V roku 1950 dal Gottwald vyviesť kňazov (Barbarská noc) a teraz skončil práve v ich záhrade.

Namiesto epilógu

Ako spomína Ing. arch. Milan Horák, „posledná etapa putovania sochy Klementa Gottwalda prebiehala v októbri roku 1989, keď po privezení z Bratislavy bola uložená v záhrade Františkánskeho kláštora ( vtedy osobitnej internátnej školy) od Bernolákovej brány. Politická situácia v tomto období však naznačovala, že NIE (!) visí vo vzduchu, čoho jedným z dokladov bola aj skutočnosť, že ochabol tlak iniciátorov na jej postavenie v zmysle spracovaného návrhu na vyústení Gottwaldovej ulice (dnes Študenskej ) pred objektom základnej školy. Ďalšia cesta sochy smerovala po reštitúcii kláštora rehole malých františkánov na dvor Technických a rekreačných služieb mesta Trnavy (dnes Mestský priemyselný a technologický park), kde sa jej horná časť nachádza dodnes. Dolná časť kovu bola použitá na zhotovenie náhrobku významného trnavského dejateľa Richarda Osvalda, ktorý sa nachádza v parku na Kalvárii v Trnave. Prekvapením bolo zistenie, že časť odliatku sochy bola použitá aj na bustu kardinála Petra Pázmaňa, ktorú vytvoril sochár William Schiffer pre Trnavskú univerzitu. Z tohto pohľadu možno konštatovať, že socha alebo materiál z nej našli zmysluplné využitie. A vztýčený palec, ktorý na fotografii chýba, bol postavený na stole prvého porevolučného primátora mesta Trnavy Ing. Borbélyho...“

Nové porevolučné vedenie mesta na čele s prvým porevolučným primátorom Ing. Imrichom Borbélym následne zistilo (1990), že v nákladoch mesta z bývalého obdobia je nevyrovnaná kauza súsošia Klementa Gottwalda. Pri návšteve kancelárie primátora v roku 1990 si autor tohto príspevku všimol, že primátor má na svojom pracovnom stole na radnici v umeleckom statíve osadené čosi, čo pripomínalo kovový prst. Na otázku, čo to je, s dávkou humoru odpovedal: „To je výstražný prst Klementa Gottwalda,“ ktorý sa nedožil osláv Trnavy.

Myšlienka na zamyslenie: Následné zistenie historikov umenia smeruje k poznaniu, že socha Klementa Gottwalda vlastne nebola pôvodne určená pre Trnavu, ale akosi modelový návrh časom zostal v ateliéri autora a hľadala sa možnosť, kam ho streliť. Ako dobre, že táto „trefa“ minula aj Trnavu.

Peter Horváth, foto: archív Mesta Trnavy

Poznámky: Autentizáciu podstatnej časti údajov poskytli: Ing. arch. Silvester Korec, Ing. arch. Jozef Danák, Ing. arch. Milan Horák, Ing. arch. Dušan Dóka, Ing. Imrich Borbély, Mgr. Ľuboš Novotný. Časť textu je z (autorom) pripravovaných dejín Trnavy.

 

Zatiaľ nehodnotené