novinky z radnice

V móde nás odmalička niekto ovplyvňuje. Mama mi vždy hovorievala, že k pásikavému nesmiem nosiť kvetinkové, k vzorkovanej blúzke sa hodí už iba jednofarebná sukňa alebo nohavice. K šatám a sukniam sa nosia lodičky alebo balerínky, tenisky a botasky patria na štadión. Ďalšia jej zásada bola: „Nenos k červenej oranžovú ani ružovú, nehodia sa k sebe. Hnedá a khaki sú farby vojakov a čiernou nič nepokazíš, len jej nesmie byť veľa, lebo sa ťa budú pýtať, kto umrel.“ Otec zasa neznášal ružovú a tvrdil, že táto farba sa hodí iba na zákusky, zmrzlinu a do trnavského mliečneho baru. A stačilo zopár rokov, aby tieto pravidlá porušili samotní svetoví módni návrhári. Dnes každý nosí, čo sa mu zachce a v čom sa cíti dobre. Samozrejme, pokiaľ nie ste celebrita, na ktorú číha na každom rohu „módna polícia“.

Móda secesie v trnavskej promenáde, pohľadnica okolo r. 1900, zdroj: Jozef Benko

Trnavčanky mali v 19. storočí svoj vzor v dámach z vyššej spoločnosti vo Viedni a v Pešti. Nositeľmi pokroku v tomto smere boli krajčíri, ktorí boli obľúbení nielen podľa toho, ako kvalitne šili, ale aj ako rýchlo dokázali reagovať na módne trendy. O doplnky sa starali modistky zhotovujúce dámske klobúky, na ktorých, podľa aktuálnej módy konca 19. storočia, nesmela chýbať umelá kvetinová záhradka.

Dievčenská trieda, okolo r. 1900 fotoateliér Vincze Kabáth, zdroj: zbierkový fond Západoslovenského múzea v Trnave

Devätnáste storočie sa začalo empírovou splývavou líniou, ktorá dorazila z porevolučného napoleonského Francúzska šatami, ktorými sa to len tak hemžilo na plesoch v Tolstého románoch (áno, sú to tie róby, čo vyzerali tak trochu ako nočná košeľa zaviazaná stužkou pod prsiami). Okolo polovice storočia prišla vlna rakúskeho biedermeieru, alebo návrat k širším sukniam, ktoré boli skrátené, takže odkrývali ženské nôžky nad členkami. Dámy sa predháňali módnymi klobúčikmi (čepcami) so strieškou a veľkými mašľami pod krkom. Po polovici 19. storočia sa konal krátky návrat k móde rokoka a širokánskych sukní, ktoré hádam zdvojnásobili objem. To už zachytili fotografisti na prvých fotografiách. Koncom storočia sukne postupne spľasli a tesne pred jeho koncom si móda vymyslela už len akýsi výstrelok – tzv. honzíka na zadku, ktorý tak trochu potvoril každú peknú ženskú postavu, ale... proti gustu žiaden dišputát!

Trnavský advokát Karol Bogsch s manželkou Edou v Mariánskych Lázňach, fotografia okolo r.1910, zdroj: archív Petra Günthera

Módu Trnavčaniek zachytili najskôr fotografi v ateliéroch, kam sa chodili fotografovať na pamiatku ženy, muži i celé rodiny, pochopiteľne, v tom najlepšom oblečení, ktoré doma mali. Niektoré rodinné fotoalbumy stále ukrývajú podobizne praprababičiek zo šesťdesiatych až deväťdesiatych rokov 19. storočia.

Vráťme sa na začiatok 20. storočia a poďme sa pozrieť prostredníctvom fotografií na dámy a pánov do trnavských ulíc, záhrad a parkov, nahliadnime do súkromných albumov niekoľkých Trnavčanov, aby sme si poskladali mozaiku toho, čo v istom období nosili, ako asi trávili svoj voľný čas a čo ovplyvnilo ich životy.

Štvorylka (1955) sa natáčala v Trnave najmä na Kapitulskej ulici, kostýmy boli z obdobia secesie, zdroj: archív autorky

V móde roku 1900 stále pretrvával umelecký sloh konca 19. storočia – secesia, ktorá si dovolila mať samostatný a odlišný názov v rôznych jazykoch: vo francúzštine „art nouveau, la belle époque“ či v nemčine „Jugendstil“. Módnu siluetu dám formovala šnurovačka – korzet, ktorý vplýval aj na držanie tela a chôdzu, a tak nejako zašnuroval aj slobodu žien. Štíhla línia šiat prestrihnutých v páse postupne prešla do nosenia dvojdielneho či trojdielneho oblečenia – v kombinácii blúzka, dlhá sukňa, prípadne kostýmový kabátik. Dokonalý vzhľad dopĺňal klobúk so širokou strechou s perami, kvetmi či stužkami, a nevyhnutnosťou boli rukavičky a slnečník. Páni nosili obleky, v lete boli v obľube bledé farby a ozdobou oblečenia boli viazanky. Muž z dobrej spoločnosti nevychádzal nikdy von bez klobúka a vychádzkovej paličky. Poznávacím znamením ľudí z „high society“ bola biela pleť, opálená pokožka patrila pracujúcej chudobe.

Spoločnosť (možno divadelná), fotografia z roku 1903, trnavský fotoateliér Schieberth, zdroj: zbierkový fond Západoslovenského múzea v Trnave

Medzi slovenskou inteligenciou sa začali nosiť tzv. slovenské košele s výšivkami na náprsenke, golieriku a na manžetách. Výšivkami sa v tomto období zaoberal bratislavský spolok Izabella nazvaný podľa arcikňažnej Izabelly Habsburskej, ktorá ho založila na podporu vyšívačských komunít. Pôsobil najmä v rokoch 1895 – 1918. Jeho patrónkou bola grófka Šarlota Zičiová z Cífera a jednou z najznámejších vyšívačiek Mária Hollosyová z Cífera, ktorá vychovala mnoho mladých žiačok. Vyšívala aj striebornými a zlatými niťami. Jej výšivky zdobili mnohé cirkevné rúcha, dámske šaty a blúzky, a vyšívala napríklad aj živôtik na korunovačnej róbe cisárovnej Zity v roku 1916.

Trnavská ulica, pohľadnica pred r. 1909, zdroj: Jozef Benko

Vypuknutie prvej svetovej vojny ovplyvnilo aj módu, krajiny sa sústredili na vojsko a boje, ekonomická situácia rodín sa zhoršila, pretože muži v produktívnom veku bojovali na fronte a doma zostali len ženy, deti a starí ľudia. Na trhu bolo málo látok a ľudia nosili svoje staré šaty alebo si odevy dávali prešívať. V Trnave vtedy pravdepodobne ešte nikto nevedel, že istá Francúzka Coco Chanel si otvorila v roku 1915 v prímorskom Deauville butik so splývavými šatami, pásikavými tričkami, dámskymi voľnými nohavicami, rozkošnými slamenými klobúčikmi a začala dobýjať svet módy. Ženy oslobodila od korzetov a jej šaty získali voľnú líniu, ktorá postupne dorazila do Viedne a Budapešti, a odtiaľ medzi trnavskú smotánku.

Trnavčania v letnej záhrade „U Svatého“, pohľadnica okolo r. 1910, zdroj: Jozef Benko

Že kto to vtedy tvoril trnavskú smotánku? V prvej línii by sa k nej dala zaradiť bohatá šľachta žijúca v kaštieľoch na okolí, ktorá sem-tam poctila svojou návštevou nejaký ten ples či bola ozdobou veľkých slávností. Potom sem patrili zvolení členovia mestskej rady na čele so starostom mesta. No a v prvých desaťročiach 20. storočia, ešte za monarchie, to boli aj príslušníci bohatej buržoázie, ktorí boli členmi mestskej rady ako virilisti, teda nie tí, ktorí boli zvolení vo voľbách, ale ľudia, ktorí platili najvyššie dane v meste. Patrili k nim páni s dôležitou funkciou, napr. hlavný mestský lekár, advokáti, riaditelia bánk, úspešní podnikatelia. Konkrétne v roku 1903 tam nájdeme mená Dr. Johann Christian, Ludwig Bogsch, Georg Grünner, Mikuláš Hermann, Leopold Horowitz, Dr. Oskar Sekereš, Peter Sukop, Alexander Vaymár, Ján Wallner, Alexander Wertheimer a iní. V druhom desaťročí sa k nim určite zaradil Adolf Fischer, majiteľ továrne na čokoládu, majitelia sladovní Leopold Sessler a Ferdinand Diamant, či majiteľ tehelne Henrik Diamant a ďalší.

Rodina za kaplnkou na Suchovskej ceste, fotografia okolo r. 1910 – 18, zdroj: archív Márie Markovej

Po vojne v roku 1918 vznikla prvá Československá republika, čo mohol byť pre mnohých maďarónskych Trnavčanov celkom šok. Na uliciach miesto „kezét csókolom“ bolo viac počuť „ručičky bozkávam“, a do mesta prichádzali noví prisťahovalci najmä zo susedných Čiech a Moravy. Niektorí vzali prácu v Trnave ako dočasnú službu a po roku – dvoch odišli (napríklad učitelia), iným sám život pripravil scenár podľa hesla „cherchez la femme“, založili si tu rodinu a usadili sa.

Rodina Jána Pattermanna pred domom v Diamantovej sladovni, fotografia z r.1919, zdroj: archív Márie Markovej

V dvadsiatych rokoch prišla aj do trnavských ulíc móda ako z filmu Veľký Gatsby. Páni nosili v lete biele alebo bledé obleky a na hlave slamák. Dámy mali ľahké letné šaty s rovným strihom a zníženým pásom, hodvábne priesvitné pančuchy na podväzkoch a chlapčenský účes. K bontónu podnikateľov patril pobyt v kúpeľoch. Mnohí sa pravidelne objavovali každý rok na tom istom mieste, kde sa všetci poznali, napríklad v Karlových Varoch alebo v Mariánskych Lázňach. Bola to taká povinná jazda. Kto neprišiel, pravdepodobne už na to nemal, skrachoval alebo emigroval. Na konci dvadsiatych rokov prišla svetová hospodárska kríza, ktorá zasiahla chudobných i bohatých, vyhnala ľudí za prácou do zahraničia a mnohokrát skončila tragicky aj pre podnikateľov a ich rodiny.

Alojzia Pattermannová s kočíkom, leto 1921, zdroj: archív Márie Markovej

Tridsiate roky znamenali v dámskej móde návrat k ženským tvarom šiat. Letné látky boli ľahké a priesvitné, čo podnietilo vznik nových druhov rôzne tvarovanej spodnej bielizne – rafinované kombiné a pásy s podväzkami. Výroba bielizne sa stala zaujímavým druhom textilného biznisu. Do módy prišli znovu klobúky s veľkou strechou a aj pre ženy sa začali navrhovať rôzne typy športového oblečenia. Do módy krátkych účesov vošli kadernícke úpravy – kudrlinky a vlnky – z Ameriky k nám dorazila trvalá ondulácia. Kaderníctvo Flomberg s prevádzkou v Evanjelickom dome v roku 1928 ponúkalo i takúto úpravu vlasov.


Rodina Jána Pattermanna v záhrade Diamantovej sladovne, okolo r.1920, zdroj: archív Márie Markovej

Po kríze sa nestihlo hospodárstvo ani poriadne pozviechať, keď do životov ľudí zasiahla druhá svetová vojna, zmeny v štátnom usporiadaní a v politike. Rýchly sled udalostí aj v Trnave vystrelil do popredia zrazu nové politické „osobnosti“, ktoré Trnavčanom následne ukázali, ako chutí moc. Počas vojny bola móda pre obyčajných ľudí nepodstatný detail. Ženy prešívali oblečenie pre seba i pre deti, viac štrikovali a háčkovali. Majetnejšie ženy sa riadili podľa módy vo filmoch, ktorých hviezdou bola herečka Marlene Dietrich. Letela módna línia šiat v tvare písmena X - šaty obopínali hruď, široké ramená zdôrazňovali vypchávky, mali úzky pás a zvonovú sukňu. Americkí vojaci priniesli do Európy, okrem iného a podstatnejšieho, aj veľký hit – nylonové pančuchy, ktoré boli lacnejšie ako hodvábne a prístupnejšie viacerým ženám. V móde boli vlasy dĺžky po ramená, na ktorých si dámy robili koketné vlny kulmajzom. Po vojne sa život v krajine snažil vrátiť do normálnych koľají spred roku 1939, ale nič už nebolo ako predtým. Aj v Trnave zmizli susedom susedia, mnoho rodín odišlo do zahraničia, mnoho mužov sa nevrátilo z vojny, a pre celé generácie trnavských Židov sa život zrazu skončil strašným spôsobom v koncentračných táboroch.

Spoločnosť na tenisovom kurte za cukrovarskou vilkou, máj 1928, zdroj: zbierkový fond Západoslovenského múzea v Trnave

Obdobie po roku 1948 prinieslo podstatné zmeny do života v našej krajine. Zmena politického systému, nový smer, nový vzor, nové modly, nové tragédie. Pozrime sa trochu na trnavské fotografie tohto obdobia. Dámsku módu päťdesiatych rokov ešte stihli čiastočne ovplyvniť svetové trendy. V povojnových rokoch začali udávať tón svetovej módy popredné módne domy v Paríži, najmä Christian Dior. Známe sú jeho šaty s úzkym vypasovaným živôtikom, zdôrazneným pásom a širokou nariasenou sukňou po kolená. Napriek tomu, že politická línia u nás sa snažila určiť najsprávnejší smer aj v umení, táto móda k nám po istom čase dorazila, aj keď prispôsobená miestnym podmienkam. Socialistická móda v našom štáte zaznamenala len obmedzený výber materiálov a málo druhov odevov ponúkaných v obchodoch. O odevnú výrobu sa staralo niekoľko odevných závodov v republike, a tie vyrábali šaty, blúzky, sukne i obleky len v niekoľkých variáciách, takže kúpiť sa dalo to, čo už všetci nosili. Továrenská výroba posúvala do obchodov skôr nemoderné a ťažkopádne odevy. Na plnenie socialistických päťročníc ženám v päťdesiatych rokoch stačili montérky alebo zástery, deťom zasa tepláky a chlapi mali možno doma v skrini len jeden sviatočný oblek s bielou košeľou, keď bolo treba prísť na nejakú socialistickú oslavu. Do života sa nám dostali uniformy – iskričková, pionierska a zväzácka. Ak chceli mať ženy i muži pekné oblečenie, museli si ho dať ušiť. Aj napriek tejto situácii sa ženy aj v Trnave vedeli pekne obliecť – sukne šiat sa koncom desaťročia rozšírili na naškrobených spodničkách. Doznievala móda dixielandových kapiel a letných zábav v záhradách známych trnavských kaviarní – hotela Park (Imperial) a kaviarne Krym (Thalmeiner). Mladí začínali žiť hudbou Paula Anku či božského Elvisa, ktorá nerešpektovala zákaz zhora a prešla bez víz železnou oponou. Nevyhnutným doplnkom dámskeho rokenrolového outfitu sa stali biele ponožky.

Trieda s pani učiteľkou pri pomníku obetí svetovej vojny v promenáde, okolo r. 1929, zdroj: zbierkový fond Západoslovenského múzea v Trnave

Šesťdesiate roky zaznamenali postupné uvoľňovanie v politike a na nevôľu rodičov tak trochu aj v morálke mládeže. The Beatles pobláznili celý svet, Trnavčanov nevynímajúc. Po nociach sa v rádiu Luxemburg počúvala „Izbina“ (It's been a...hard day's night...). Mladí sa v Trnave chodili baviť v nedeľu popoludní na rodičmi povolené čaje o piatej do kultúrneho domu Kovosmaltu. Ale ak chceli byť hudobné kapely stále v kurze, museli obohatiť svoj repertoár aktuálnymi hitmi. Aby ste chápali, obsadenie takej typickej kapely vtedy pozostávalo z dychovej sekcie, klávesov, gitary a bicích – tak 5 či 7 ľudí so serióznym hudobným vzdelaním, ktorí striedali nástroje, a na speváčku som skoro zabudla. Do toho im urobili škrt bubeník a traja spievajúci gitaristi s divným účesom. Slovami dnes už klasika: „Sodoma-Gomora, velebnosti...“ Reakcia nenechala na seba dlho čakať a v polovici šesťdesiatych rokov sa s novými 3 – 5 člennými bigbítovými skupinami vrece roztrhlo. Niektoré rýchlo vznikli i zanikli, ale zopár sa dostalo po rokoch až do siene slávy.

Karol Pattermann s kamarátom, fotografia 1930, zdroj: archív Márie Markovej

Trnava žila koncom šesťdesiatych rokov futbalom, bigbítom a korzom. Dievčenské šaty a sukne sa na letnom trnavskom korze radikálne skrátili. Trnavskí muzikanti a športovci sa stali hviezdami a snom nejednej mladej Trnavčanky. Chalani nosili biele košele s úzkymi kravatami a nohavice kominárky, dolu zúžené. V roku 1969 bola prvá diskotéka v Kovosmalte a skupina The Breakers vypredala koncert v divadle. Chlapci mali vo svojej dobe veľký problém, lebo spievali po anglicky. Raz vyhrali súťaž so slovenskou pesničkou a dostali sa na verejnú nahrávku obľúbenej rozhlasovej relácie Na modrej vlne. Ich skladbu uviedla moderátorka ako Leto v meste. The Breakers sa následne stali hrdinami mladých, lebo spustili naživo do éteru po anglicky Summer in the city od americkej skupiny The Lovin' Spoonful.

Pri Dömötörovej tehelni v Trnave, fotografia okolo r. 1930, zdroj: archív Silvie Čordášovej

Leto v meste. Neviem ako vám, ale leto mi každý rok spôsobí spomalenie životného tempa, zrazu sa šialený kolotoč prestane krútiť tak strašne rýchlo, urobím si čas na sedenie na terasách letných kaviarní, teším sa na dovolenku a dni okolo nej si predelím krátkymi výletmi, aby nebol pracovný týždeň taký dlhý. Možno sa mi to len zdá, ale v minulosti si ľudia vedeli akosi viac vychutnať život. Nemali toľko technických vychytávok ako my dnes, doprava a cestovanie boli pomalšie, a vôbec všetko trvalo dlhšie, ale zasa sa tak neponáhľali a veci robili poriadne a poctivo. Akurát sa musel človek vedieť správne narodiť, aby všetkými tými nástrahami osudu prekľučkoval bez ujmy.

Dievčatá z Trnavy, okolo r. 1935, zdroj: archív Eleny Zlatošovej


Dr. Karol Bogsch so spoločnosťou v kúpeľoch, fotografia okolo r. 1930, zdroj: archív Petra Günthera


Trnavské dievčatá v roku 1942, zdroj: archív Silvie Čordášovej


Trnavská mládež pri vode v okolí Trnavy, 40-te roky 20. stor.


Trnavské deti v pionierskom tábore, okolo r. 1954, zdroj: archív autorky


Plesové šaty z roku 1953, zdroj: archív autorky

Maturantky trnavskej SVŠ-ky, 1968, zdroj: archív Vlasty Berkovej


„Podpiskarta“ skupiny The Breakers, hore: Laco Bartoš a Marian Remenár, dolu: Bonzo Radványi a Mike Kramár, 1967, zdroj: Bonzo Radványi

Sme svedkami, ako sa nám pred očami Trnava každým dňom mení. Korzo sa opäť zaplnilo Trnavčanmi, ktorí si sem chodia stále častejšie len tak sadnúť alebo stretnúť sa s priateľmi. Aj počas horúcich letných dní centrom prejde veľa domácich i turistov. A veru aj súčasnú módu tam môžeme vidieť.  Tak – ak sa už nechystáte nikam na dovolenku..., príjemný zvyšok leta v meste!

PaedDr. Simonne Jurčová, Západoslovenské múzeum v Trnave

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (16x hodnotené)