novinky z radnice

Jubilejné oslavy výročia mesta v roku 1988... a ako zavítal do Trnavy „Potemkin“

Politický vývoj v roku 1988 sa podobal cválajúcemu koňovi, ktorému dochádza dych. Straníckym funkcionárom a predstaviteľom okresu a mesta Trnavy však akoby hviezdnym zásahom histórie nahrávalo do karát – motivovať pracujúcich významným 750-tym výročím povýšenia Trnavy na slobodné kráľovské mesto. Toto výročie zakomponovali do rozvojových plánov s jednoročným predstihom a poslali viacero žiadostí o pridelenie mimoriadnych dotácií na úrad vlády a ministerstvá. Plénum mestského národného výboru (MsNV) na čele s predsedom Ladislavom Hanusom schválilo rozpočet na rok 1988 vo výške 100 miliónov Kčs, neskôr upravený na 141 miliónov Kčs. Počítalo sa však aj s mimoriadnymi dotáciami vlády, kraja, okresu a niektorých podnikov, ktoré mali navŕšiť výdavky osláv takmer o 50 percent. Zámerom osláv bolo prezentovať Trnavu nielen ako mesto slávnej histórie, ale aj socialistickej prítomnosti.

Výrazný podiel na tejto skutočnosti mal nesporne vtedajší minister kultúry (a trnavský rodák) Miroslav Válek. Spomína Ľuboš Novotný, v tom čase vedúci odboru kultúry: „Šťastná konštelácia personálnej skladby ministerstva ako i osobné vzťahy rozhodli, že minister načrel hlboko do vrecka a ,svojej Trnave’ pridal nezvykle objemnú mimoriadnu finančnú dotáciu.“ Štylizovaná delegácia predstaviteľov mesta vedená podpredsedom MsNV Františkom Chebeňom a tajomníkom Jozefom Adámkom sa prišla ministrovi osobitne poďakovať a zároveň rozšíriť svoje predstavy o oslavách výročia. Minister si pozorne vypočul ich zámery a ako bývalo jeho zvykom – už vopred sa rozhodol o prioritách, ktoré hodlal financovať. Išlo mu o projekt ochrany pamiatok mestskej pamiatkovej rezervácie a o kultúrne projekty (dokončenie domu kultúry, podporu umeleckých podujatí galerijného a múzejného typu.) A čo bolo podstatné, tzv. „pozornosť v podobe keramickej kolekcie“, ktorú priniesla trnavská delegácia, jej slušne vrátil, no zároveň prevzal post vrchného garanta osláv.

Skôr ako prepukol ošiaľ osláv, v roku 1987 a až do polovice roka 1988, sa finišovalo. Otvoril sa Dom kultúry ROH na hlavnom námestí, postupne sa finalizovala nová trnavská pešia zóna, ktorá bola prvým projektom tohto druhu na Slovensku a získala i medzinárodné ocenenie. Čo meškalo, bolo ukončenie dláždenia a dotvorenie hlavného námestia. V kontexte s novou pešou zónou však pôsobili oveľa horšie, až odstrašujúco, ošarpané domy na hlavných uliciach. V atmosfére horúčkovitých príprav sa odrazu objavili i „maličkí funkcionári“, ktorí cítili príležitosť presláviť sa a vydávali jeden chaotický pokyn za druhým. Za zmienku stojí príkaz miestnych straníckych funkcionárov, ktorí sa rozhodli pre akciu „za malé peniaze viditeľné efekty“. Ako spomínajú architekti D. Dóka a M. Horák, z večera do rána padlo rozhodnutie zadovážiť päť druhov náterových farieb. Nemenovaný predstaviteľ strany zvolal zástupcov Okresného stavebného podniku (OSP), Pozemných stavieb, stavebného družstva Tvorba, Agrostavu a zopár pridružených výrobných prevádzok JRD. Príkaz znel: „Súdruh, v pondelok privezieš svoju čatu a postavíte lešenie. Vaše domy sú Jilemnického 1 – 2... Príde architekt a namieša vám odtiene zelenej a žltej... Súdružko, ty dostaneš do opatery domy číslo.1, 2 a 3 na námestí. Príde architekt a namieša vám tri odtiene farieb...“ A tak sa „farebne rozparcelovali“ obe hlavné ulice a námestie. Za pár dní boli domy nalíčené a Trnava sa rozkikiríkala farebnou „nádherou“.

Intermezzo
Spomína autentický účastník udalostí Ing. arch. Milan Horák: „Súčasťou prípravy osláv 750-teho výročia povýšenia Trnavy na slobodné kráľovské mesto bola úprava objektov na Hlavnej ulici (vtedy Februárového víťazstva), Trojičnom námestí a Štefánikovej. Vzhľadom na krátkosť času aj obmedzené financie sa pristúpilo iba k obnove fasád pozostávajúcej zo zasekania elektriky, farebných náterov a osadenia ozdobných brán. Ošumelé a poväčšine šedé fasády mali dostať nový šat. Ako to však dosiahnuť? Chemolak Smolenice v tom období uviedol na trh novinku – farbu Refaplast ako nástupcu vtedy najrozšírenejšieho Dikoplastu. Farebná vzorkovnica Refaplastu však obsahovala iba 5 farieb – bielu, oker, šedú, hnedú a bordovú – vtedy populárnu vo farebných úpravách bytových domov. Po jej vylúčení ako úplne nevhodnej pre historické jadro zostali teda štyri farby, z ktorými sa malo obnoviť približne 90 objektov. V snahe o rozbitie uniformity sa farby miešali pre každý objekt osobitne a ako odmerka bola použitá murárska žufaňa. Napríklad, na odtieň mestskej veže bol použitý nasledovný pomer: 6 žufaní bielej, 3 žufane okrovej a jedna šedá. S miernym zveličením sa dá povedať, že sa vtedy rodil v Trnave nový vzorkovník farby Refaplast. Pri dnešnej ponuke farebných odtieňov však už tieto spomienky vyvolávajú úsmev.

Úpravy fasád pred 750. výročím iste mali z dnešného pohľadu ďaleko aj od metodicky správneho prístupu k obnove (i keď pri nich asistovali pracovníci pamiatkového úradu), a niektorí kritici preto dávali týmto aktivitám prívlastok „Potemkiniáda“. Áno, bolo to lacné, navyše, akosi nezostávalo veľa času na uvažovanie, že pod farebnou nátierkou zostali vlhké, celé storočia neošetrené fasády. Občania predsa museli pochopiť, že Trnava môže vyzerať aj inak, farebnejšie! A tak sa pán „Potemkin“ mohol v tichosti na naše mesto usmievať popod fúzy. Príležitosti sa chytili aj ďalší umelci. Pred radnicou bol navrhnutý tzv. „gyroskop“ – akási kinetická architektúra s točiacou sa „vrtuľou“. Aby to autorovi schválili, opatril gyroskop nápisom „Pozdrav k XVII. zjazdu KSČ“. Dielo osadili, a keď vrtuľu roztočili prvé závany vetra, prišiel ideológ a povedal: „Ktoré hovädo si myslí, že naša strana sa bude točiť na kolotoči?!“ Nevhodný nápis musel bez meškania zmiznúť. Ráno nasledujúceho dňa sa opucovaná vrtuľa opäť roztočila. Začalo pršať, okolo išiel jeden „mierne unavený“ občan, zadíval sa na rotujúcu vrtuľu, dostal inšpiráciu a z recesie vopchal do súkolia dáždnik. Samozrejme, že jeden segment sa odlomil, a tak mesto prišlo o unikátne dielo.

Napriek tejto skutočnosti možno objektívne oceniť samotný projekt osláv, aj realizované podujatia. Podarilo sa obnoviť hlavné námestie, rozšíriť zeleň, oživiť fontány, pešiu zónu skultivovať a prizdobiť ju nanovo pretretými fasádami, pod ktorými nakrátko zmizli vrásky schátraných domov. Do čela osláv sa dostala kultúra a jej organizácie. S rekordným rozpočtom kultúry okolo 6 miliónov korún sa podarilo pripraviť 10. ročník Celoštátnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera Trnavského, hodnotné podujatia 20. ročníka Hudobnej jari a Hudobnej jesene, zabezpečiť vydanie mimoriadneho čísla Trnavského hlasu a mesačníka Kultúra a život Trnavy, výstavu politického plagátu v Galérii Jána Koniarka, reprezentačného Filmového festivalu pracujúcich – Leto 1988. Svoje galakoncerty mali spevácke zbory Bradlan, Cantica nova, Atomčatá, Slniečko. Konala sa výstava trnavského fotografia Jozefa Filípka, uskutočnili sa desiatky hudobných prezentácií, prednášok, kvízov na školách a v podnikoch. Významným podujatím bol Čs. pohár v spoločenskom tanci.

Dominujúcou spoločenskou časťou osláv bola prezentácia vydania Dejín Trnavy k výročiu mesta, ktoré odborne zostavili PhDr. Jozef Šimončič, CSc. a PhDr. Jozef Watzka, CSc. (publikácia dostala osobitnú cenu vydavateľstva Obzor). Významnou kultúrnou udalosťou bolo otvorenie veľkej reprezentačnej expozície Trnava v rokoch 1238 – 1988 pripravenej Západoslovenským múzeom v Trnave. Po prvý raz mali možnosť občania mesta a návštevníci vidieť mnohé originálne dokumenty a vzácne exponáty so vzťahom k Trnave. Pod osobitnou ochranou bol vystavený aj originál výsadnej listiny mesta kráľa Belu IV. z roku 1238.

Skôr ako nastal deň D osláv, zavítal do Trnavy 40-členný symfonický orchester z Fínska s dirigentom Matti Suomim. Prvé, čo ich zaujalo, bola predajňa potravín v obchodnom dome Jednota. Pretrvávajúca fínska prohibícia ich u nás nemohla limitovať v nákupe alkoholu. Keď zbadali plné police desiatok fliaš rôznych značiek, ...vybielili celý regál. O pár hodín prišlo na radnicu hlásenie. Na námestí je opitý chlap a čosi vykrikuje... Privolaný vedúci odboru kultúry Ľ. Novotný rýchle odhalil, že ide o hornistu fínskeho súboru, ktorý stál na schodoch pošty a vykrikoval: „Freedom for Tchécoslovakia...!“

„A čo vlastne ten opilec vykrikuje...?“, pýtal sa policajt. Vedúci odboru kultúry pochopil, že treba zachovať chladnú hlavu a konať. Policajtovi najprv vysvetlil, že to nič, vraj on len anglicky hovorí, ako sa mu u nás páči, aká je Trnava pekné mesto, potom vzal muzikanta popod pazuchy a odprevadil ho do hotela. Z dnešného pohľadu by sme mohli povedať, že to bol prvý verejný protest proti režimu – ale len málokto tomu rozumel.

Na radnici stúpal adrenalín, na straníckom „byre“ vyrábali nový protokol prijatia vládnej delegácie, ktorá mala skutočne výnimočné zloženie. Vydaný bol „utajený pokyn“, aby bolo k oslavám vyhotovených viacero variantov reprezentačných prejavov a príhovorov. Jeden z tých náročnejších museli pripraviť aj historici Jozef Šimončič a P. H. (autor príspevku), a práve tento neskôr predniesol predseda MsNV Ladislav Hanus.

Oficiálnym podujatím bol však akt centrálnych osláv 2. a 3. septembra 1988 za prítomnosti politických a vládnucich špičiek Slovenska, Západoslovenského kraja, okresu a mesta Trnavy, ktorý sa začal slávnostným zápisom do pamätnej knihy na trnavskej radnici. Tu si komunisti po mnohých rokoch prvýkrát „zdvorilo“ podávali ruky aj s predstaviteľmi katolíckej cirkvi Jánom Sokolom a generálnym vikárom Jánom Čížikom, podpredsedom okresnej mierovej rady. Tohto aktu sa zúčastnili aj stranícke špičky Viliam Šalgovič, Ignác Janák, Ján Janík, Ján Králik, Miroslav Válek a desiatka ďalších vrcholových predstaviteľov režimu.

Do programu osláv patrilo aj sprístupnenie niektorých nových objektov, napríklad Domu služieb (dnes Mestský úrad na Trhovej ulici), centrálneho informačného systému so symbolikou družobných miest mesta, ale aj odhalenie pamätnej tabule k výročiu mesta na fasáde radnice (autor Ladislav Snopek). Osobitným bodom protokolu osláv bolo odhalenie reprezentačnej steny s plastickými erbmi družobných miest a plastickou mapou historického jadra Trnavy s kráľovským erbom, postavenej na „námestíčku“ za poštou na mieste dnešného Domu u kráľa Ľudovíta. Akciu mala na starosti D. K. – ideologická tajomníčka Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska, ktorá už asi polhodinu netrpezlivo a zmätene pobiehala, lebo jej chýbal hlavný aktér odhalenia jubilejnej dekorácie. Jediným riešením bolo zistiť, kde sa nachádza minister kultúry Miroslav Válek... Pretože v Trnave sa vie všetko, zistilo sa, že minister sedí v „družnej debate“ u (v tom čase) biskupa Jána Sokola a akosi sa pozabudol, že má vykonávať ceremoniálny akt. Napokon sa predstavitelia „družobných miest“ dožili svojej pocty.

Príjemným zážitkom bol nápaditý a pestrý alegorický sprievod so scenériami a historickými postavami z dejín Trnavy v dramaturgii Mikuláša Fehéra. Zhodou náhod v sekvencii alegorickej scenérie udelenia kráľovských výsad Trnave hral úlohu kráľa Belu IV. herec Vladmír Oktávec, neskorší líder nežnej revolúcie. Prehliadka vyvrcholila na futbalovom štadióne, kde bol osobitne komponovaný program Keď jubilantka mladne, ktorý uvádzali Alena Heribanová, Gabo Zelenay, Milan Jurina a Jaro Lieskovský.

Pamätné okamihy osláv sa neplánovane zapísali aj do scenára večerného galaprogramu Sláva a rozkvet v novootvorenom Dome kultúry ROH za účasti popredných umelcov a za prítomnosti rodákov – hostí aj zo zahraničia. Režisérom bol Ivan Krajíček a moderátorom Pavol Lim. Na vystúpenie čakali desiatky umelcov. Program sa sotva rozbehol, keď sa zrazu nad mestom zotmelo a nastala prietrž mračien. Búrka bleskami ožarovala oblohu a jeden z nich presným zásahom trafil hlavný transformátor. Polovica mesta zostala v tme. Sála v Dome kultúry tiež. Keďže režisér Ivan Krajíček sedel v bufete a hlavný bezpečnostný technik v budove bol práve „neprítomný“, nastal chaos. Keď sa dodávka elektriny neobnovila ani za pár minút, prítomní pochopili, že na príčine nie sú „iba poistky“. Najvyšší predstaviteľ OV KSS Anton Nehaj nevydržal, vybehol zo sály a zakričal: „To je sabotáž, to si niekto odskáče, až bude modrý!“ Na úplne tmavom schodišti sa potom v plnom trysku zrazil s režisérom programu Krajíčkom, ktorý, nevediac do koho narazil, si hneď patrične šťavnato uľavil. Napokon, asi po polhodine, bola dodávka elektrického prúdu obnovená. No diváci v sále si medzitým vychutnali nezvyklý zážitok. Vo svetle dvoch sviečok, ktoré priniesli na pódium, mal sólo jeden z hostí osláv, náš rodák, francúzsko-slovenský sochár William Schiffer z Paríža, ktorý na údiv moderátora dokázal plynulo zabávať publikum nezvyklými zážitkami. Program vyvrcholil pred polnocou zhromaždením občanov na hlavnom námestí, kde sa stali svedkami pôsobivej scenérie vrcholiacej ohňostrojom. V tento deň sa na pár okamihov cítili obyvatelia mesta šťastní a hostia, najmä politici, boli spokojní, že ono rímske „chlieb a hry“ platí v každej dobe. O jubilejných oslavách v Trnave zverejnili spravodajstvo všetky i federálne médiá.

Vládna delegácia a predstavitelia cirkvi na oslavách Trnavy v septembri 1988


Spoločenské, športové a kultúrne stretnutie občanov mesta na štadióne (réžia I. Krajíček, moderátori: Alenka Heribanová, Milan Jurina, Jaro Lieskovský, Stanislav Hlaváček a ďalší)

Záverečné vyhodnotenie osláv s pozitívnym výsledkom sa uskutočnilo na Plenárnom zasadnutí MsNV 30. marca 1989 za prítomnosti 84 poslancov. Rokovanie viedol predseda Ladislav Hanus a zúčastnili sa ho aj vedúci stranícki predstavitelia na čele s tajomníkom OV KSS Antonom Nehajom. Na tomto zasadnutí vystúpil aj predseda ONV Jozef Tomašovič, ktorý napriek spomínanej eufórii z bilancovania výsledkov upozornil aj na zaostávanie v plnení úloh. Spomenul nedostatky v bytovej výstavbe, neukončených bolo 500 bytov v okrese. Taktiež upozornil, že viaceré plánované investície programu XVII. zjazdu KSČ sú nesplnené. Objavili sa viditeľné poruchy v zásobovaní vnútorného trhu, nedostatok ovocia, cukru, chleba a pečiva. Predseda MsNV Ladislav Hanus potom skonštatoval, že síce mesto splnilo úlohy 8. päťročnice, ale pre oživenie ekonomiky treba s okamžitou účinnosťou zriadiť tri štátne podniky Zelenina Trnava, Kovovýroba Trnava a Okresný stavebný podnik. Konštatoval, že v roku 1989 malo mesto 72 400 obyvateľov. Oslavy 750. výročia povýšenia Trnavy na slobodné kráľovské mesto priniesli hodnotu 88,9 mil. Kčs. Zamestnanosť v meste predstavovala 42 960 pracovných miest. Majetok mesta predstavoval hodnotu asi 757 mil. Kčs.

Spoločenské dianie v meste a nálady obyvateľstva odzrkadľovali celkové pomery v spoločnosti. Politika prestala byť zaujímavá, rozmohla sa apatia voči politickému spravodajstvu v médiách. Očakávali sa zmeny v súvislosti s medzinárodnou situáciou v okolitých štátoch. Na zasadnutie Pléna MsNV 22. júna 1989 prišli aj trnavskí poslanci z Federálneho zhromaždenia Imrich Hlaď a poslanec Slovenskej národnej rady Jozef Šimončič, ktorí informovali o politických náladách. Na zasadnutí pléna MsNV 21. septembra 1989 do funkcie podpredsedu MsNV nastúpil Viliam Lanák a vystriedal odvolaného podpredsedu Ing. Chebeňa, ktorý bol poverený vedením Pozemných stavieb. Na tomto zasadnutí si vtedajší prominenti udelili pamätné medaily k 45. výročiu SNP.

Vari poslednou udalosťou v meste, ktorou sa prezentoval bývalý režim, bolo odovzdanie novej výpravne budovy železničnej stanice v Trnave, ktoré sa za prítomnosti zástupcov rezortu dopravy a politických a štátnych orgánov uskutočnilo dopoludnia práve 17. novembra 1989. I keď to bola významná udalosť, medzi obyvateľmi už nevyvolala pozornosť.

Peter HORVÁTH
Poznámka: Podstatná časť textu autora je z pripravovaných dejín mesta
Foto: Blažej Vittek, archív mesta, archív autora
Autentické spomienky: Milan Horák, Ľuboš Novotný

 

 

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)