novinky z radnice

Medzi Košicami a Trnavou

Na vzdialenosť 400 km medzi Košicami a Trnavou dnes potrebuje rýchlik intercity asi štyri a pol hodiny. Na zdolanie tej istej vzdialenosti by sme však v prvej štvrtine 17. storočia potrebovali oveľa viacej času. Rátal sa nie v hodinách, ale v dňoch. Traja virtuálni pasažieri, o ktorých tu budeme hovoriť, nielenže nemohli rátať s ponukou, akou disponujú súčasné dopravné prostriedky, ale cestovali viac-menej nedobrovoľne. Nedobrovoľne uzavreli aj svoje účinkovanie v metropole nášho východu – 7. septembra 1619.

Nami spomenutí traja Košičania neboli vlastne pôvodom Košičania: Marek pochádzal z Chorvátska, Melchior z Poľska, Štefan zo Sedmohradska. Spojivom tejto trojice bola viera. Za svoju hlavnú povinnosť pokladali podporu katolíckej menšiny – duchovnú i hmotnú. Rozhodne im to neuľahčovali historické okolnosti a osobitne situácia v Košiciach. Mesto vojensky obsadil Gabriel Bethlen, sedmohradský knieža vážne ašpirujúci na trón uhorského kráľa, a uplatňoval tu svoje dominantné postavenie, ktoré bezprostredne vyrastalo z jeho mocenského vzostupu. Jeho politické ambície neoslaboval ani hlboký náboženský konflikt medzi katolíkmi a protestantmi luterského či kalvinistického smeru. Skôr naopak. Približne rok pred osudnou bitkou na Bielej hore pri Prahe to v Košiciach vyzeralo pre katolíkov veľmi nepriaznivo. Pravda, naši traja hrdinovia – Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrác – sa už historicky takej dôležitej bitky nedožili. Svedectvo (slovo mučeník totiž pochádza z gréckeho martys a primárne znamená svedka) viery a povolania museli zložiť skôr. Gabriel Bethlen sa čoskoro nato dal zvoliť za uhorského kráľa a bremená, ktoré so sebou niesli aktivity jeho vojakov, zakúsili aj obyvatelia Trnavy.

Prvú správu o nedobrovoľnej smrti tejto trojice poslal do Ríma rektor jezuitského kolégia v Humennom Dobonkay. Na jar roku 1620 sa podarilo Kataríne Forgáčovej, manželke uhorského palatína, získať od samotného Bethlena ich telesné pozostatky. Najprv ich uložila v Nižnej Šebastovej pri Prešove pod oltárom Panny Márie, potom ich cesta pokračovala do krypty nového Kostola sv. Kataríny v Hertníku pri Bardejove a odtiaľ ich roku 1635 previezli do Trnavy, lebo na podnet arcibiskupa Petra Pázmaňa sa roku 1628 rozbehlo oficiálne vyšetrenie prípadu. Medzitým pozostatky, zabalené v purpure a uložené v cínovej rakve, spočinuli v trnavskom kláštore klarisiek, kde bola grófkina dcéra Mária predstavenou. Vyšetrovanie sa ťahalo. Jeho výsledok síce prišiel do Ríma, podporil ho aj v Trnave sídliaci ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni – Pohronec, ale vo Večnom meste sa s beatifikáciou neponáhľali. Po zrušení Spoločnosti Ježišovej v roku 1773 sa situácia ešte skomplikovala. Martýrium opísala Hevenešiho kniha Dôkazy svätosti Uhorska, ktorá vyšla roku 1737 v Trnave:

Knieža heretik bleskurýchlo obsadzuje mesto a vydáva rozkaz, aby apoštolských mužov zadržali a morili smädom a hladom. Heretici vykrikujú, že dotyční musia zomrieť. Keď sa jeden z obvinených spýtal na dôvod tohto rozsudku, odbavia ho: „Pretože ste pápeženci.“ Napokon 6. septembra – bolo to v noci – vtrhnú do ich domu; vtedy tam stál kráľovský dom, dnes je tam kolégium Spoločnosti Ježišovej. Ako prvý vyšiel katom oproti Pongrác. Otvára dvere a po údere kyjakom obitým klincami do hrude sa polomŕtvy zosype na zem. Ostatní sa vyrútia na nevinných, zasypávajú ich nadávkami a pästnými údermi, stŕhajú z nich šaty, sputnávajú ruky. Keď slovami, ktorými sľubujú slobodu, bohatstvo, funkcie, ak sa pridajú ku Kalvínovi, nedosahujú nijaký pokrok, prechádzajú k mučidlám. Našich borcov zavesia na trám a opaľujú fakľami, dokiaľ mäso uvoľnené plameňmi neobnaží rebrá. Ich prsty títo vynachádzaví kati – takéto vzdelanie si veru nadobudli štúdiom v škole alvincziovskej lásky – vkladajú namiesto kremeňa do medených píšťal, drvia ich, trhajú. Hlavu im vykrucujú, takže oči ako keby im išli vyskočiť a sluchy sa roztrhnúť. Napokon nestačili kati na tú namáhavú robotu a mučeníci stratili vedomie. Preto Križinovi preťali šiju, Štefana a Melichara, keď im znetvorili ranami hlavu, hádžu tí hlúpi odhadcovia do stoky, hoci ide o prevzácne perly. To sa stalo 8. septembra.

Katarína Pálffyová, nesmierne vzácna manželka uhorského miestokráľa Františka Forgáča, je však zdravšou oceňovateľkou skutočnej hodnoty a tento poklad ľahkou okľukou získava od tyrana Bethlena, hoci predchádzajúce prosby viacerých katolíckych predákov vyšli na prázdno. Mučeníkov očistených od špiny, zabalených do hodvábu a uzavretých v malých schránkach dáva uložiť najprv do kostola v Šebastovej, potom do kostola v Hertníku. Po uplynutí mnohých rokov zozbiera kosti do cínovej rakve a po prenesení do Trnavy ich odovzdáva rehoľným sestrám sv. Kláry. Hrdinke Pálffičke sa mučeníci odmenia tým, že keď bola veľmi ťažko ochorela na chvenie srdca, ktoré hrozilo prepuknúť do ešte horšej pohromy, a keď ona v stavoch bolesti alebo hlbokého smútku mučeníkov častejšie vzývala, oni jej boli vždy spoľahlivou poľahobou a útechou.

Zapamätanie si zasluhuje ešte jedna skutočnosť. Smrť zabitých sa nijakým postupom nedala odstrániť zo steny domu, v ktorom boli kňazi zavraždení, a ani odev mučiteľa skropený nevinnou krvou sa nedal vyprať napriek všemožným pokusom. Dokonca keď odhodil staré oblečenie a vzal si nové, tie isté škvrny sa objavovali aj na novom odeve. Ostatky mučeníkov pomohli ponajprv trom rehoľným sestrám v Trnave: Jednej, ktorá od narodenia krívala a ktorej mimoriadne ostrá bolesť znemožňovala akúkoľvek chôdzu, takže sa horko-ťažko s pomocou cudzích rúk a opretá o bakuľu privliekla k schránke, ale keď sa tam úpenlivo modlila, mohla tam nechať svoju oporu a vrátila sa priamou cestou na vlastných nohách. Druhá sestra chradla, pretože trpela vredmi, ktoré nevedela zdolať nijaká chirurgia. Dala sa však povzbudiť tou prvou a s rovnakou úctou sa obrátila na sväté relikvie. Uzdravila sa bez toho, že by musela použiť nejaký liek. Tretia sestra bola postihnutá nevyliečiteľnou paralýzou. Keď pokorne vstúpi na miesto uloženia ostatkov, prosí, a keď jej schránku otvoria, ona zodvihne kostičku a pošúcha sa na končatinách od pliec až k prstom. Tu sa jej šľachy uvoľnia a panne sa vracia pevné zdravie. Častejšie sa stalo, že pri svätých ostatkoch bolo počuť hudobné nápevy a vidieť nezvyčajné žiare. Znaky a zázraky sa však stali zriedkavejšími, odkedy ustali zbožné modlitby ľudu a prosebné pobožnosti. Tie sa nepochybne vrátia vtedy, keď zbožnejšie Uhorsko bude pokračovať v Pázmaňovom svätom úsilí a v úsilí predákov oných čias, aby svätá vatikánska stolica rozhodla o pocte mučeníkom.

Ako to vyzeralo s kultom košickej trojice na našom území? Najprv si pripomeňme historické fakty. V septembri 1683 boli Turci pri Viedni porazení a dali sa na ústup. Ten ešte urýchlila strata Budína roku 1686. Dôležité bolo nielen znova získať a osídliť dovtedy Osmanmi okupované územie, ale takisto obnoviť sebavedomie Uhrov a uhorských katolíkov, oživiť ich národnú hrdosť a vliať im nový elán. Do tohto programu sa zapojila aj Trnavská univerzita a takto vznikla spomenutá kniha Dôkazy svätosti Uhorska.

Prvé vydanie z roku 1692 obsahovalo krátke životopisy 50 uhorských svätcov a svätíc a ich vyobrazenia. Rytiny vytvorili skúsení viedenskí medirytci J. S. Schott (asi 1654 – 1697) a J. J. Hoffmann (17. stor.) za pomoci svojich žiakov a spolupracovníkov. V druhom vydaní z roku 1737 boli pripojené 3 životopisy a počet svätých sa zvýšil na 55. Vlastenectvom preniknutý autor kládol na prvé miesto nie starovekú Panóniu, ale stredoveké a novodobé uhorské kráľovstvo. Preto rad životopisov otvára sv. Štefan, po ňom chronologicky nasledujú ďalší 22 Arpádovci a iní, čo sú s panovníckym rodom dajako spojení. To, že väčšinu tvoria sväté ženy, môže byť prekvapujúce. Po Arpádovcoch sa predstavujú duchovní, mnísi a biskupi spätí s Uhorskom. Okrajové postavenie majú mnohí slávni svätí, ktorí žili alebo obetovali život za Krista v Sirmiu alebo v iných mestách antickej Panónie – napríklad sv. Demeter a sv. Martin. Vymenúvajú sa aspoň v abecedne zoradenom Dodatku. Je ich 213 a patria medzi nich aj apoštoli Slovanov Cyril a Metod. Autor diela Ungaricae sanctitatis indicia bol horlivým zástancom latinčiny a želal si, aby si udržala postavenie komunikačného média medzi vzdelancami. Tento sen sa neplní, zato jeho dielo je pripravené v latinsko-slovenskej verzii, aby opätovne slúžilo čitateľskej verejnosti.

Ešte pár poznámok na záver. Bethlenovým radcom bol plodný latinský básnik Ján Bocatius, ktorý r. 1611 vďaka intervencii kniežaťa Mateja II. dosiahol svoje prepustenie z Bielej veže pražského hradu. V tomto prípade však Bocatius zohral negatívnu úlohu a ukázal, že ani vzdelanie samo ešte nezaručuje mravnú výšku človeka. Uvedené obete neznášanlivosti maskovanej náboženskou horlivosťou prežil básnik veľmi krátko. Zomrel 31. 10. 1621 v Uhorskom Brode na pracovnej ceste v Bethlenových službách. Druhá poznámka: Hľadať relikvie mučeníkov v bývalom trnavskom kláštore klarisiek, ktorý bol na podnet cisára Jozefa II. zrušený roku 1782, by neviedlo k úspechu. Nenachádzajú sa už ani v uršulínskom trnavskom kláštore sv. Anny, ale sú vystavené na bočnom oltári bývalého trinitárskeho kostola Najsvätejšej Trojice, ktorý od roku 1853 používajú jezuiti. Kanonizácia našej trojice prebehla v dvoch fázach: roku 1905 ich vyhlásil za blahoslavených pápež Pius X., roku 1995 boli zapísaní do zoznamu svätcov. Toto rozhodnutie vyhlásil rímsky pápež sv. Ján Pavol II. 2. júla 1995 na košickom letisku.

Daniel Škoviera, Katedra klasických jazykov Trnavskej univerzity

Otázky: Aké mená nosia Traja svätí košickí mučeníci a v ktorom trnavskom kostole spočívajú ich relikvie?

Správne odpovede zasielajte do 20. októbra 2015 na adresu: Katedra klasických jazykov, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava, alebo emailom na klasjaz@truni.sk. Z účastníkov súťaže vyžrebujeme jedného, ktorý získa knižnú cenu.

 

Zatiaľ nehodnotené