novinky z radnice

Hovorí sa, že Trnavčania odjakživa mali a majú vzťah k humoru. Žilo a žije tu niekoľko osobností, ktorí chodili robiť humor až do Bratislavy. Od režisérov Františka Brestovanského a Jozefa Režuchu, cez Mariána Mrvu a Benjamína Škreka až po milovníkov trnavského humoru, akým bol Viktor Kubal. Ďalším dôkazom je úspešný cyklus Fórum humoristov v knižnici. Väčšina spomínaných trnavských osobností logicky spolupracovala aj s humoristickým týždenníkom Roháč, ktorý vychádzal v rokoch 1948 – 1991. Jedným z tých, ktorí mali radi humor, bol aj Koloman Uhrík (*24. december 1932 Brezová pod Bradlom – †16. august 2015 Trnava). Bol dlhoročným redaktorom Roháča, ale aj autorom desiatok rôznych humoristických poviedok.

kalo uhríkKoloman (Kalo) Uhrík žil celý život na Špíglsáli v dome, ktorý postavil jeho otec – železničiar. Kalo sa narodil v Štefánikovom kraji, no od prvých dní života žil v Trnave. Maturoval na gymnáziu a študoval na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Zároveň v čase štúdií prišla aj ponuka pracovať v Roháči. Bolo to vďaka jeho prvej poviedke uverejnenej v roku 1954. Začal tam ako reportér, neskôr mal na starosti najmä literárne strany, neskôr občiansku publicistiku, najdlhšie bol hlavným sekretárom. V čase od novembrovej revolúcie po roku 1989 až do zániku časopisu v decembri 1991 bol šéfredaktorom Roháča. Tento časopis zanikol po jeho prechode do vydavateľstva Slovakopress a v pôvodnej podobe sa ho už nepodarilo obnoviť. Aj Koloman Uhrík sa na túto éru 90. rokov pozeral skepticky. „Väčšina novodobých časopisov sa orientovala na sex humor, ktorý je ako droga. Potrebujete ho čoraz viac, až skončíte pri vulgárnosti,“ povedal v jednom z rozhlasových rozhovorov.

S menom Kala Uhríka sú spojené stovky rôznych poviedok, scénok a krátkych zábavných literárnych útvarov. Uverejňoval ich nielen v domovskom Roháči, ale aj v televízii a rozhlase. Dodnes sa s úspechom reprízuje kolotoč televíznych pesničiek o láske režiséra Jozefa Pálku Kde ťa len tí ľudia berú (1973). Podľa dlhoročnej redaktorky zábavnej redakcie bratislavského rozhlasu Tamary Chlebovej písal niekoľko rokov sprievodné texty do rozhlasovej relácie Kaleidofón s podtitulom Pásmo slova a hudby z domova i zo sveta, do relácie H + H, ale pripravil aj humoristicko-satirické pásma Ako pritĺkam obrazy, Alojz a ja, Stretnutie v podpalubí, Haló, kto tam?, Osem spisov z neznámeho archívu a Kolotoč humoru. Kalo Uhrík napísal rozhlasové silvestrovské scénky: Vo vlaku, Na stanici, V nemocnici, Šetrenie, Malá anketa, Služba zákazníkom, Sonet pre milovanú ženu a ďalšie. Väčšina z nich sa teší obľube dodnes, a to vďaka rôznym strihovým reláciám. Je aj autorom poviedkovej knihy Príbuznosti (Vydavateľstvo Medzinárodnej organizácie novinárov, 1987) a spoluautorom scenára k uznávanému Režuchovmu detskému filmu Zločin slečny Bacilpýšky v hlavnej postave so Zitou Furkovou (1970).

A ako si na svojho kolegu spomína jeho priateľ Stanislav Bebjak, ktorý sa s ním prišiel do Trnavy aj poslednýkrát rozlúčiť? „Prvé naše stretnutie bolo v septembri 1972 po mojom skončení štúdia žurnalistiky. Prijal ma v redakcii viac než srdečne. Veď uznáte, vstúpiť do redakcie Roháča, to bolo čosi extra, to sa dedinskému sopliakovi doslova triasli kolená. Veď tam boli, žili, tvorili osobnosti ako Tomáš Janovic, Klára Jarunková, Tibor Korbell, Milan Vavro, Viktor Kubal, Jozef Babušek a navštevovali ju Lasica a Satinský, Jozef A Tallo, Ondrej Zimka, Božena Plocháňová a samozrejme, ,správcom redakcie’ bol hlavný sekretár Koloman Uhrík. Kalo, ako ho dôverne oslovovali kolegovia, občas pôsobil vážne, niekedy akoby zachmúrene, ale vždy v ňom bilo srdce človeka, ktorý má rád humor a smiech. Vždy mu záležalo na tom, aby jeho humor bol briskný, trochu nútiaci k zamysleniu, nebol jednoducho prvoplánový. Po revolúcii sa niektorí vysmievali vraj z „komunálnej satiry“ Roháča. Dnešok ukazuje, ako by mnohým ľuďom pomohlo, keby mali naporúdzi Roháč, časopis, ktorý by sa dnes, ako aj vtedy, zastával ľudí majúcich problémy s byrokraciou či šikanovaním. A v takej dobe a situácii udržať na úrovni satiru a kritiku nebolo jednoduché. Preto, aby to bola inteligentná kritika a hlavne, aby bola úspešne dotiahnutá do konca. Kalo Uhrík však aj v literárnom humore mal svoje skúsenosti. A aj začínajúcim autorom, teda aj mne radil, musíš písať stručne a poviedka musí mať nečakanú pointu, samozrejme, vtipnú. A aby svojim slovám dal vážnosť, na stenu nám začínajúcim napísal múdrosť od Čechova: Dobre písať je umenie písať krátko. Raz darmo, čitateľ nebude ochotný čítať tirády,“ hovorí Stanislav Bebjak a dodáva: „Kalo Uhrík bol predovšetkým Trnavčan. Do Roháča ho v päťdesiatych rokoch zlanáril Ladislav Szalay, pre pamätníkov humoru len pripomeniem jeho umelecké meno známe aj z rozhlasových humoristických relácií: Gabriel Viktor. Kalo Uhrík na každom kroku dával najavo, že Trnavu miluje. Každé ráno cestoval do Bratislavy so svojou partičkou, ako si oni hovorili – vlakári. Keďže aj ja som cestoval domov do Chynorian, vždy v Trnave som pozeral, či nastupuje Kalo. A tak som mal možnosť cez Kala spoznať sa s mnohými trnavskými osobnosťami, napríklad s básnikom a redaktorom Jozefom Motulkom, filmovým režisérom Jozefom Režuchom, novinárom Ferom Tisovičom a ďalšími.“

Podobne milo sentimentálna je aj spomienka ďalšieho roháčistu, Trnavčana Benjamína Škreka. „Na lavičke pred kovosmaltskou slobodárňou na Slovanskej sedel v kŕdli štebotajúcich dievčat vážny pán. ,To je ten Kalo Uhrík, čo píše do Roháča’, vysvetlil mi kamarát zo susedného činžiaka. ,Trénuje aj volejbalistky Slávie a asi majú poradu, zajtra hrajú majstrák v Orolskej záhrade.’

Mal som asi desať rokov a ani na um mi nezišlo, že som práve spoznal človeka, ktorý nevdojak ovplyvní celý môj profesionálny život. Na konci vysokej školy som totiž nastúpil za redaktora do Trnavského hlasu a spestroval jeho spravodajstvo fejtónikmi a glosami. Raz mal Kalo nejaké konanie u nášho šéfa Milana Jurinu a na odchode prehodil so mnou pár slov na chodbe: ,Čítavam tvoje kurzívky. Pošli niečo aj k nám do Roháča. Na začiatok nejaké kratšie humoresky.’ Povyrástol som o desať centimetrov a hneď som sa pustil do práce. O dva týždne sa moje meno skvelo na literárnej dvojstrane. Krátko na to mi volá: ,Tu Uhrík,’ a spýta sa bez vzrušenia, ako keď zisťujeme, či prší: ,Nechcel by si u nás robiť? Navštívil by ťa šéfredaktor Peter Bán a predebatovali by ste to aj s vedením.’ Prešlo veľa rokov, kým mi povedal, čo mu na mne najviac zaimponovalo. Že som pre svoje prvé poviedočky nehľadal kratšiu cestu cez našu známosť, ale poslal som ich priamo do redakcie. Tak prišli priamo na stôl vedúcej literárneho oddelenia Kláre Jarunkovej – a uspeli. Nikdy viac som od nikoho nedostal väčšiu pochvalu. Bol sústredený, pokojný, rozhľadený a spravodlivý. Takto sa za sedemnásť rokov našej spolupráce sformovala v mojich očiach osobnosť Kolomana Uhríka. Ako mnohí iní vlakári sme si krátievali cestu mariášom. Vždy som bol rád, keď som sa ocitol v partičke s ním. Hrával tak, ako žil: S tvorivým nadhľadom, čestne. Ak mu súper po rozdaní kariet nevdojak ,otrčil kalendár’, napomenul ho, aby nekazil hru, a muselo sa rozdať znovu. Bol priamy. Tam, kde diplomat povie možno a myslí nie, Kalo sa vyjadroval na rovinu a ešte svojho oponenta pošteklil sarkazmom. Napríklad ako kvalifikovanému pedagógovi sa mu nepáčilo, ak si učitelia zľahčovali výchovnú zložku svojho poslania a všetky hriechy detí hádzali na rodinu. Podľa toho vyzerala aj korešpondencia s učiteľkou v žiackej knižke jeho dcérky. ,Vaša dcéra sa nenaučila básničku,’ a otec Uhrík odpovedal: ,Vaša žiačka neumyla riad.’ Týždenník Roháč po prevrate zanikol a aj naše novinárske cesty sa rozišli. Jeho životnú púť napokon načisto preťala smrť, ale v mojich spomienkach sa budeme ešte dlho stretávať. A vždy budú mať spomienky jedno spoločné. Dominantnú črtu múdrosti a vtipu, ktorú Boh doprial len dobrým humoristom,“ spomína Benjamín Škreko.

Kalo Uhrík bol aj spoluzakladateľom a neskôr viedol trnavský Hlas ľudu. Písal aj do týždenníkov Extra a mesačníka Extra plus. V roku 1998 vyšiel Malý Slovár trnafsko-slovenský, do ktorého prispel poviedkou. Písal aj do mnohých iných periodík, napríklad aj do mesačníka Kultúra a život Trnavy. V roku 2009 mu trnavská knižnica vydala útlu, no o to zaujímavejšiu knihu Blednúce spomienky. Predstavil tam 32 miniportrétov veľkých i malých a často zabúdaných osobností trnavského spoločenského života. „Na začiatku som si pomyslel, že by sa malo hovoriť o ľuďoch, ktorí sa zaslúžili o slávu Trnavy. Bol by som rád, keby sa podarilo aspoň trochu ich predstaviť súčasnej verejnosti. Mnohí totiž boli významní, no dnes ich Trnavčania nepoznajú. Napríklad taký inžinier Ľudovít Javorka. Postavil dve vodné elektrárne v Poľsku, prečerpávaciu elektráreň Čierny Váh, v Juhoslávii dve alebo tri elektrárne, ale aj v Nemecku. Mal všetky štátne vyznamenania okrem československého. No v Trnave ho nikto nepoznal, pretože bol zamestnancom brnianskych strojární a býval v Trnave. Tam pre nich bol pre nich Slovák, ktorý býva niekde ďaleko, alebo je niekde v zahraničí. On totiž strávil pol života za hranicami, ale do Trnavy sa vrátil zomrieť. Je tam aj pár významných osobností, aj zo športového života, nájdete tam také mená významný je napríklad plukovník Mikuláš Čordáš, ktorý bol jeden z vodcov trnavskej posádky do Slovenského národného povstania. Udržal svoju posádku pokope, nikdy sa nerozpadla, a neskôr bojovala po boku Svobodovej armády,“ povedal o svojej knihe pred rokmi.

Koloman Uhrík bol držiteľom Pamätnej medaily predsedu Trnavského samosprávneho kraja za dlhoročnú prácu v oblasti žurnalistiky a Ceny Mesta Trnava pri príležitosti 760. výročia povýšenia na slobodné kráľovské mesto. Jeho syn Peter je generálnym riaditeľom sekcie hodnotenia bezpečnosti Úradu jadrového dozoru a dcéra Miroslava vydatá Vlčková informatičkou.


Titulka Roháča z poaugustových dní roka 1968. V tiráži časopisu okrem šéfredaktora Antona Hollého a zástupcu Trnavčana Ladislava Szalaya nájdeme aj meno vedúceho oddelenia konkrétnej kritiky Kala Uhríka.

MARTIN JURČO, foto archív autora

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (3 hlasovali)