novinky z radnice

Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity otvorila Pandorinu skrinku

Občianske iniciatívy, ktoré sa usilujú do blízkosti väčšinovej populácie presídliť menšinové obyvateľstvo, sa zväčša stretávajú s pochybovaním až nesúhlasom. Domácich ovláda strach alebo neochota k zmene. Raz ide o Rómov, inokedy o bezdomovcov a v súčasnosti najmä o migrantov a žiadateľov o azyl z moslimskej časti sveta.

Na tento aktuálny problém zareagovala aj Katedra pedagogických štúdií Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity, keď v spolupráci s Cirkevným odborom Ministerstva kultúry SR pripravila konferenciu na tému Religiofóbia: realita, prevencia a edukácia.

Spoluorganizátormi podujatia boli Katedra religionistiky Husitskej teologickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, Katedra filozofie a religionistiky Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove a Inštitút kontextuálnej teológie Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Konferencia sa zaoberala formami nábožensky motivovanej xenofóbie. O tejto téme sme sa zhovárali s docentom Martinom Dojčárom.

* Vysvetlime si na začiatku pojem religiofóbia, s ktorým sa často nestretávame. Je to akési všeobecné pomenovanie strachu z príslušníkov iného vierovyznania?

- Je to novotvar. Keby sme sa pozreli do slovenskej alebo českej odbornej literatúry, tak ho tam asi nenájdeme. Tento termín sa snažíme zaviesť s cieľom vytvoriť strešný pojem, ktorý by pokrýval systematickým spôsobom rôzne prejavy náboženskej fóbie. Ak vôbec môžeme použiť slovo fóbia, lebo to je tiež diskutabilné. Tento pojem pochádza z medicíny a má konotácie, ktoré implikujú rôzne psychické stavy. Je otázne, či je vhodné preniesť takýto silný pojem do náboženskej oblasti. Či možno hovoriť až o takýchto intenzívnych obavách v súvislosti s náboženstvom, ktoré je nám cudzie. Cieľom konferencie, ktorú sme usporiadali, bolo práve otvoriť diskusiu na túto tému. V tom, že tematizovala túto problematiku, usilovala sa pristupovať k nej systematicky, bola unikátna, prvá svojho druhu na Slovensku.

* Kedy sa ľudstvo stretlo s prvými prejavmi xenofóbie z dôvodu odlišného náboženstva?

- Prvé prejavy religiofóbie asi sotva zmapujeme, pretože by sme sa museli vrátiť do prehistórie, z ktorej nie sú žiadne písomné pamiatky. Hypoteticky sa dá predpokladať, že aj prehistorický človek mohol prežívať obavy z nepoznaného i v náboženskom, nielen etnickom zmysle. Písané dejiny sú plné záznamov o xenofóbii s náboženským podtextom. Či už ide o rôzne formy prenasledovania alebo obavy zo spolužitia s niekým iného vierovyznania. Napríklad v počiatkoch kresťanstva, v období oddelenia kresťanstva od židovstva, kresťanská Európa a Židia v nej, reformácia, schizma v 11. storočí (rozdelenie prvotnej kresťanskej cirkvi na západnú – katolícku a východnú – pravoslávnu). Všetky tieto veľké zmeny boli podľa mňa spojené nejakou formou s obavami z neznámeho.

* Konferencia, ktorá sa konala na Pedagogickej fakulte, priniesla aké konkrétne témy?

- Konferencia mala dva základné bloky. Prvý bol venovaný opisu prejavov religiofóbie, s akými sa stretávame v súčasnosti na Slovensku, pochopiteľne, bez nároku na úplnosť. Odborníci sa zaoberali touto tému z hľadísk rôznych disciplín. Napríklad kultúrnej antropológie, etnológie, religionistiky, a podobne. Druhý aspekt konferencie bol edukačný, s ktorým súvisí aj prevencia.

Aké sú u nás najčastejšie prejavy religiofóbie?

- Dlhodobo, podobne ako v iných krajinách, sa stretávame s antijudaizmom, prípadne antisemitizmom, čo nie sú totožné pojmy. Antijudaizmus znamená strach alebo odpor voči príslušníkom židovského náboženstva a antisemitizmus znamená odpor voči etniku. Súčasný fenomén je islamofóbia. Kresťanofóbia má tiež viacero rovín.

Každý strach je dôsledkom nedostatku poznania, či osobného zážitku alebo skúsenosti.

* Ako teda možno jednotlivým xenofóbiám predchádzať?

- Je to najmä prostredníctvom poznania druhého. Otázka je, či stačí poznanie iba cez informácie, alebo by malo mať aj nejaký žitý, teda existenciálny rozmer. Podľa môjho názoru by sme aj v náboženskej oblasti mali uplatňovať nielen prvoplánový spôsob poznania cez sprostredkované informácie, ale práve ten existenciálny, ktorý filozofi bubberovskej školy označujú termínom „vzťahovosť“. Čiže poznanie založené na osobnom kontakte s druhým človekom, na pokuse o vytvorenie spoločenstva, pokiaľ je to možné. Ak sa nájde partner, ochotný pristúpiť na vzájomný dialóg, na formu vzťahového poznávania sa, komunikácie.

* Aké formy výchovy by sa mali uplatňovať u mladých ľudí?

- My na Pedagogickej fakulte pozývame v rámci prednáškového cyklu otvorenej univerzity prednášať odborníkov z rôznych oblastí vedy, spoločenského či kultúrneho života alebo náboženských reprezentácií. Organizujeme diskusie pre študentov s reprezentantmi iných náboženských tradícií, než sú v európskej kultúre. Takže poslucháči fakulty sa v rámci výchovno-vzdelávacieho procesu môžu stretnúť s predstaviteľmi náboženských hodnôt, ktoré sú možno cudzie nášmu domovskému kultúrnemu prostrediu. Majú možnosť viesť s nimi dialóg a tým otvárať priestor, ktorý môže vyústiť za určitých okolností do tej vzťahovosti, o ktorej hovoríme.

* Isto odzneli na konferencii aj v panelovej diskusii cenné názory a skúsenosti.

- Áno, v nej mali účastníci možnosť hovoriť s predstaviteľmi menšinových náboženských spoločenstiev, ktoré pôsobia na Slovensku. S nimi sa v našom akademickom prostredí stretávame zriedka. Túto diskusiu moderoval docent Štampa z univerzity v Pardubiciach, ktorý je aj veľmi angažovaným účastníkom medzináboženských stretnutí.

* S ktorými menšinovými náboženstvami sa môžeme u nás stretnúť?

Islam, môžeme ho z hľadiska počtu veriacich považovať za menšinový. Bol tam zástupca viery baháí, tiež zen budhizmu. Spektrum účastníkov dopĺňal aj zástupca scientologickej viery a kresťanskej cirkvi essenskej.

Medzi najzaujímavejšie a vzácne príspevky na konferencii patrilo vystúpenie prekladateľa a znalca islamu Abdulwahaba Al-Sbenatyho. Prehnaným strachom z islamského náboženstva trpí podľa neho asi jedna tretina Slovákov. Al-Sbenaty identifikoval päť etáp vývoja islamofóbie – nevedomosť, strach, odsúdenie, nenávisť a násilné prejavy voči moslimom. Dodal, že tie sa dajú v súčasnosti v miernej forme identifikovať najmä v krajinách V4. Hybnou silou v pestovaní obrazu islamu ako nepriateľského náboženstva sú podľa neho médiá – televízia a internet. Ukazujú totiž iba tie najhoršie príklady, nedávajú priestor na názory napríklad moslimským intelektuálom a vzdelancom.

Pravdepodobne nastal čas, keď je potrebné zastaviť zbytočné šírenie paniky a dezinformácií. Naopak, začať s osvetou na všetkých úrovniach. Nielen v školách, ale možno aj v činnosti náboženských spoločenstiev. Zaujímavé možno je, že moslimovia sa kresťanov neobávajú, keď prichádzajú do Európy. Mimochodom, Piešťany, ktoré sú od Trnavy vzdialené len tridsať kilometrov, už viac než štyri desaťročia hostia ročne celé rodiny z islamských krajín. Trávia tu minimálne pol roka a niektorí si tu už dokonca v dedinách v blízkosti kúpeľov kúpili rodinné domy. Okrem sťažností miestnych na bicyklovanie sa detí týchto hostí počas neskorých letných večerov, nebol zaznamenaný celé roky žiadny protest alebo nesúhlas s ich pobytom v tomto relatívne malom meste. A nestojí tu ani nijaká mešita. Tam by sa možno mali ísť pozrieť tí, ktorí sa migrantom stavajú chrbtom.

Iveta Pospíšilová, foto: Martin Jurčo

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)