novinky z radnice

V plynúcom čase sa uchováva to, čo nás zastavilo. Dotklo sa nás natoľko, že sme o čase stratili pojem. To, čo v množstve možností, podnetov a lákadiel zanechalo stopu v duši. Rozochvelo bytie.

Kultúra spoločenstva takéto stopy dotýkajúce sa človeka a presahujúce vymedzenie jedného ľudského života zhutnila do sviatkov a spomienok. Ponúka v nich možnosť porozumieť miestu vo svete spolu s ostatnými, a tým aj vlastnej jedinečnosti. V tomto kontexte sme si pred mesiacom spomínali na všetkých zosnulých a o niekoľko týždňov budeme sláviť Vianoce.

Podobné zastavenia sú o to dôležitejšie, o čo v dynamickejšej dobe žijeme. V rýchlosti a v nastavení civilizácie na zisk i neustály rozvoj nepozorovane splývame so systémom zhonu, povrchnosti a súťaženia o miesto dočasného uznania. Prispôsobujeme sa podmienkam pre získanie strechy nad hlavou, zabezpečenie obživy a základných potrieb pre seba a rodiny. Napriek čoraz dokonalejšej technike a možnostiam komunikácie prevláda v nás dojem, že nemáme na seba čas a preniká nás pocit nespokojnosti.

Intenzívny dotyk presahu, stopy v duši a zastavenia času akoby prichádzali len v tých ťažkých podobách. V chorobe, nešťastiach a v smrti. Tie intenzívne pozitívne dotyky chvenia duše akoby nás obchádzali.

I Vianoce často vnímame len z nostalgickej roviny spomienok na vlastné detstvo či na biblický príbeh z Betlehemu. Aj preto prepadáme dojmu, že ide len o opakovanie dní, ktorých sviatočnosť nám pripomína iba kalendár a reklama.

Je to dôvod zastaviť čas kolobehu, do ktorého sme ponorení.

Jeho predpokladom je vystúpiť z povrchnosti zvyku a vstúpiť na krehkú pôdu bytia. Risknúť a minimálne pri svojich najbližších zahodiť masku prekrývajúcu vlastnú dušu i myslenie. Vystaviť sa otvorenosti a pravdivosti darovania. V ňom sa rodí dôvera, neha i život sám. S presahmi i s dotykmi bezčasia. To je aj stopa z detstva, ktorou sme poznačení. Môžeme ju oživiť nielen spomienkami, ale aj jej prehlbovaním a odovzdávaním iným. Nejde o vecné dary, ale o čas venovaný druhým, o pozorné načúvanie, podanie ruky, prijatie iného videnia sveta. Prekračujeme tým individuálny čas, obmedzený kolobeh vlastných možností i konečnosti a dotýkame sa presahu, v ktorom pramení návrat sviatočného priamo medzi nás. S presahom vlastného horizontu vstupujeme na pôdu hlbšieho porozumenia bytia. Do plynúceho času sa vtláčajú okamihy a stopy zastavenia, ktoré udržiavajú vlastné ja v horizonte zmyslu spolu s ostatnými.

Vianoce preto nie sú otázkou času vymedzeného v kalendári.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (10x hodnotené)