novinky z radnice

Divadlo Jána Palárika sa 4. až 7. novembra zaplnilo mladými ľuďmi, ktorí sledovali, tlieskali, ale aj fotografovali a natáčali. Neklamný znak toho, že sa konal ďalší ročník festivalu Divadelné inšpiratívne vystúpenia, v skratke DIV. Tento rok sa divákom predstavilo deväť známych i menej známych divadiel a divadelných spoločenstiev.

Ani organizátori festivalu presne nevedia určiť, koľký ročník v poradí sa už konal. Isté je, že DIV dosiahol vek študentov, pre ktorých je predovšetkým určený. Koordinátorka festivalu Terézia Krupčíková nakoniec odhadne jeho vek na 23 rokov. Festival je teda len o pár rokov starší ako nežná revolúcia, ktorej výročie si v týchto dňoch pripomíname. „Festival DIV som zažil ešte ako dieťa. Niesol v sebe istú alternatívnosť a slobodu, čo v tej dobe znamenalo, že bol jemne proti režimu. Pre mňa to bol festival, ktorí držali na vysokej úrovni bardi amatérskeho divadla ako Anna Gamanová alebo Jozef Krasula. Potom prišla revolúcia a festival padol. Niekoľko rokov sa nachádzal v úpadkovom móde a bol skôr internou prehliadkou trnavskej tvorby,“ spomína dramaturg festivalu Jakub Nvota.

Kde končí inšpirácia, začína sa komercia. A naopak

Mladý režisér vstúpil do tímu tvorcov festivalu asi pred siedmimi rokmi. „Mal som filozofiu, že treba vytvoriť bázu pre nový typ divadla. Sú to takzvané projektové divadlá, kde sa už nedá povedať, či je to divadlo amatérske, alebo profesionálne, ale je to akoby niečo medzi tým,“ vysvetľuje. Pod jeho dramaturgickým vedením festival zažíval svoju novú éru, v ktorej sa mu darilo čoraz viac. Otvoril sa pre študentov trnavských univerzít, nový rozmer mu dali tvorivé dielne. „Asi pred dvoma rokmi akoby táto myšlienka prešla vrcholom a začala byť úpadková,“ konštatuje dramaturg. Hovorí o komercii, ktorá sa do festivalu dostala postupne a nenápadne a dnes už podľa neho presiahla hranicu toho, čo je zdravé. To je aj prípad divadla GUnaGU, ktoré pred siedmimi rokmi nikto nepoznal a dnes vypredáva sály. „Začali sme ísť po istotách, ponúkať to, čo bude mať zaručený úspech. DIV však má byť inšpiratívny, to znamená, že by mal byť o krok vpredu pred tým, čo je úspešné alebo čo by mohlo byť úspešné,“ hovorí J. Nvota. Aj preto sa organizátori tento rok rozhodli zrušiť hodnotenie predstavení odbornou porotou a udeľovanie titulu Kráľ inšpirácie.

Dramaturg sa lúči

Zmenu smerovania festivalu J. Nvota neberie ako svoje zlyhanie, ale ako zákonitý proces. Festival podľa neho potrebuje novú krv, nový nápad a ľudí. „Preto som sa dobrovoľne a rád vzdal postu dramaturga a posunul ho na mladších kolegov, nech oni hľadajú a rozmýšľajú o tom, čo nové a inšpiratívne by sa dalo priniesť,“ vysvetľuje. Podľa neho cesta vedie späť k neznámym a o to inšpiratívnejším divadlám, ktoré ľudia nemajú možnosť vidieť nikde inde, len na DIV-e. J. Nvota hovorí, že jeho odchod neznamená zánik festivalu, ale naopak novú éru. Koniec DIV-u nepripúšťajú ani predstavitelia mesta. Z dobre rozbehnutého vlaku netreba vyskakovať, ak ide príliš rýchlo. Stačí ho trošku pribrzdiť.

Od samoty po Facebook

Popri diváckych trhákoch na DIV-e ani tento rok nechýbali menej známe projekty v duchu filozofie festivalu. Reprezentovali ich dve študentky – Slovenka Katarína Rampáčková a Švajčiarka Lea de Toffol s projektom Lonely bones (osamelé kosti). Predstavenie režírovali, pripravili scenár a aj si v ňom zahrali. Téma samoty bola v hre znázornená vo viacerých aspektoch. Niekedy ako opustenosť, inokedy ako voľnosť. Účinkujúce ju vyjadrili v pohybe, poézii a hudbe.

Zaujímavým projektom bola aj divadelná asambláž bratislavského divadla Ludus Velipsespilev. Inscenácia vznikala metódou kolektívnej tvorby a paradigmou „vodnej logiky“. Spočiatku existovalo len prostredie, v ktorom sa bizarný príbeh odohráva a štyria interpreti. Ako inšpirácia pri spoločnej tvorbe slúžili verše mnohých básnikov z rôznych storočí a kútov sveta.

Kamene vo vreckáchPočas štyroch dní festivalu sa predstavili aj Prešporské divadlo s multimediálnym predstavením Tretia farba Evy, košické Divadlo na Peróne s komédiou zo života cirkusantskej rodiny Pepe a Carmen a divadlo Kontra zo Spišskej Novej Vsi s inscenáciou Kamene vo vreckách.

„Tento rok sme zaradili aj dve rozprávky, pretože mám pocit, že v Trnave je trošku deficit detských predstavení,“ uviedla Terézia Krupčíková. Najmenší tak mohli vidieť hru Snehulienka na motívy rozprávky bratov Grimmovcov, ktorú odohralo bratislavské divadlo Gong a rozprávku na motívy Boženy Němcovej Princ Bajaja v podaní Divadelného spoločenstva Le Mon z Nitry.

Snehulienka

Niečo zo svojej tvorby priniesol na DIV aj Jakub Nvota. S brnianskym Divadelním spolkem Frída naštudoval hru Jako Thelma a Louise, ktorá vychádza z filmovej predlohy režiséra Ridleyho Scotta. Dej inscenácie sa v mnohom nelíšil od filmu, avšak k myšlienkam slobody a ženskej sily pridal Nvota myšlienku hľadania partnerov. „Partneri v našich životoch sa opakujú. Človek hľadajúc čosi stretáva stále rovnakých ľudí, nachádza si vždy nových partnerov, ktorí sú však v podstate typovo rovnakí,“ uviedol režisér a scenárista predstavenia J. Nvota. Príbeh žien, ktorých víkendový výlet sa zmení na útek pred väzením, mal v jeho podaní mnoho vtipných momentov a dialógov a napriek tomu, že sa končí smrťou hlavných hrdiniek, záver nemožno nazvať tragickým. Umreli totiž slobodné.

Jako Thelma a Louise

Filmová predloha je typické road-movie a napriek tomu, že „polovica auta“ na javisku sa nepohla z miesta, diváci s postavami cestovali a spolu s nimi cítili vietor vo vlasoch.

Najviac divákov prilákala úspešná hra divadla GUnaGU Som hotdog – True story of my Facebook (Som hotdog – Pravdivý príbeh môjho facebooku), ktorá sa venuje nástrahám internetovej komunikácie. Hrané časti sa striedali s One Man Show hlavného herca Viktora Horjána a s hip-hopovými vsuvkami rapera Beneho. Režisér Viliam Klimáček nesklamal, ale ani neprekvapil – divákom tak ako vždy tiekli slzy od smiechu a vypočuli si aj spŕšku vulgarizmov. V. Horján hral sám seba a divákom porozprával pravdivý príbeh o svojej homosexualite, problémoch s partnermi, ale aj zákernej chorobe. „Hra vznikla na môj popud, po rozhovore s režisérom. Je to moja osobná výpoveď, deväťdesiat percent z predstavenia je o skutočnom živote,“ prezradil. Hrať samého seba je však podľa neho jedna z najťažších vecí. „Je to oveľa ťažšie, ako skrývať sa za postavu,“ skonštatoval V. Horján.

Katarína ROSINOVÁ

foto:  Marek ŠIMONČIČ

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)